Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Z rodnej dediny Kojšov sa s rodičmi a so sestrou Melániou odsťahoval ešte v škôlkarskom veku, no dodnes ju spomína pri každej príležitosti. Režisérovi Jurajovi Jakubiskovi (84) v obci, nachádzajúcej sa v okrese Gelnica, dodnes žijú dve sesternice a priatelia. A hoci to má z Prahy ďaleko, pravidelne sa do Kojšova vracia.

„Vždy mi hovorí, aby som nikomu neprezradila, že príde. Nech máme čas sa v&nbsp;pokoji pozhovárať. Ale v&nbsp;tom jeho klobúku ho aj tak hneď všetci spoznajú,“ povedala pre PLUS 7 DNÍ zvesela Anna Jenčušová, režisérova sesternica mladšia o&nbsp;deväť rokov. Najnovšie Jakubiskov klobúk skončí v&nbsp;galérii, ktorú mu rodáci budujú uprostred obce.

Myšlienkou na&nbsp;Jakubiskovu pamätnú izbu sa v&nbsp;Kojšove zaoberajú niekoľko rokov. No peniaze na&nbsp;stavbu sa im podarilo zohnať až teraz. Aby zámer mohli zrealizovať, Gelnický okres naň&nbsp;z&nbsp;dvojmiliónového rozpočtu, ktorý dostal na&nbsp;štyri roky, vyčlenil 132-tisíc eur. Ďalších sedemtisíc sú Kojšovčania pripravení investovať z&nbsp;vlastného rozpočtu. „Ono sa to určite ešte zvýši,“ zhodnotil starosta dediny Anton Bašniar.

Bohužiaľ, rodný dom, kde sa legendárny umelec narodil, dávno nestojí. Galériu tak bude mať pod jednou strechou s&nbsp;izbou miestnych tradícií. „Spravíme k&nbsp;nej prístavbu a&nbsp;vo finále to bude vyzerať ako starý kojšovský dom. Nachádza sa v&nbsp;centre obce, takže tam nechceme žiadnu opachu. Začali sme v úvode leta a&nbsp;verím, že hotoví budeme koncom roka. Následne sa dáme do zariaďovania,“ prezrádza ďalej starosta.

Juraj Jakubisko rodnú obec naposledy navštívil minulý rok, v&nbsp;čase, keď ho ocenili Cenou Košického samosprávneho kraja. Pri tej príležitosti ho s&nbsp;manželkou Deanou Jakubiskovou dopravili z&nbsp;Košíc do&nbsp;rodnej dediny štýlovo, na&nbsp;slávnostne vyzdobenej bričke ťahanej dvoma svižne cválajúcimi koňmi. „O&nbsp;svojom zámere vybudovať Jurajovi galériu hovorili už vtedy a&nbsp;bola som zvedavá, či sa to tým chlapcom naozaj podarí. A&nbsp;podarilo sa. Priniesli sme im tam v tom čase desať obrazov,“ povedala nám Deana.

Postupne budú pribúdať nielen obrazy, ale i rukopisy z&nbsp;diárov, scenáre, grafiky, kostýmy či rekvizity z&nbsp;filmov. Podľa slov Deany je režisér ochotný vzdať sa aj niektorého zo svojich neodmysliteľných klobúkov či šálov. „Ešte sa presne dohodneme, čo všetko by chceli,“ upresnila Jakubiskova manželka. On sám aktivity v&nbsp;Kojšove vníma veľmi emotívne. „Dostal som asi stodvanásť cien z&nbsp;celého sveta, ale, samozrejme, vyznamenanie od&nbsp;rodákov poteší najviac,“ vyznal sa.

Keď v&nbsp;jednej z&nbsp;kojšovských chalúpok prišiel Juraj Jakubisko v&nbsp;roku 1938 na&nbsp;svet, v&nbsp;rodine vraj nemali hodiny. A&nbsp;to bol jeho dedo richtárom. Nevedeli teda, či sa chlapec narodil v&nbsp;posledný aprílový alebo prvý májový deň. Na&nbsp;matrike otec povedal, že syn sa narodil 30. apríla, na&nbsp;deň čarodejníc. A&nbsp;to možno predznamenalo jeho osud. Podľa slov Jakubiskovej sesternice Anny Jenčušovej sa Juraj od&nbsp;detstva prejavoval ako vše­tečný umelec a&nbsp;maliar, ktorého všetko zaujímalo.

Neraz sa to skončilo neslávne, tak­že otec Michal musel nad budúcim umelcom vládnuť pevnou rukou. „Raz im navlhli šumienky. Dali ich sušiť na&nbsp;pec, no Jurko, ako sa za&nbsp;nimi štveral, spadol a&nbsp;popálil si celé dlane. Keď mu otec kúpil hodinky, chcel vedieť, ako fungujú, tak ich rozobral. Lenže pri skladaní mu ostalo jedno koliesko a&nbsp;od&nbsp;otca dostal výprask. Zle-nedobre bolo, aj keď dostal prvý fotoaparát. Spadol s&nbsp;ním z&nbsp;Kojšovskej skaly a&nbsp;potom sa ho pokúšal zlepiť leuko­plastom. Otcovi doma tvrdil, že sa nič nestalo, pretože funguje,“ smeje sa Anna ešte po&nbsp;rokoch.&nbsp;

Kontakt s&nbsp;Kojšovom neprerušili Jakubiskovci ani vtedy, keď sa kvôli práci presťahovali do&nbsp;mesta. „V&nbsp;Košiciach otvorili likérku a&nbsp;Jurajov otec tam dostal miesto s&nbsp;bytom. Preto odišli,“ dopĺňa režisérova sesternica z&nbsp;otcovej strany. Do&nbsp;Kojšova sa podľa jej rozprávania vracala rodina každú chvíľu. „Moja mama im chodila pomáhať do&nbsp;obchodu a&nbsp;strážila aj Juraja, lebo vždy niečo vyviedol,“ vyťahuje kuriózne spomienky pani Anna. Priznáva, že pestvá v&nbsp;detstve stvárali všetci. „Len on ich robí doteraz. Najdôležitejšie však je, aby bol zdravý. Keď mu nie tak dávno nebolo najlepšie, všetci sme sa báli,“

Annina mama, ktorá Juraja ako malého strážila, sa o&nbsp;neho strachovala aj vo vysokom veku. Keď synovcovi ako deväťdesiatštyriročná dohovárala, aby sa šetril a&nbsp;spomalil tempo, opäť ju nepočúval. „On nad tým len mávol rukou. Vraj keď bude žiť tak dlho ako ona, má ešte čas na&nbsp;oddych. Ale je dobre, že Deana ho drží nakrátko. Stará sa o&nbsp;neho, vybaví, zabezpečí. A&nbsp;on s&nbsp;ňou chce držať krok, veď je oproti nemu mladá. Teraz má Juraj po&nbsp;kovide oslabenú imunitu, ale lekári ho už nejako dali dokopy. Tak dúfam, že bude dobre. Inak ostal celý život skromným chlapcom z&nbsp;Kojšo­va, ktorý sa nerád predvádza. Všetci ho tu máme radi, hlásime sa k&nbsp;nemu a&nbsp;neberieme ho ako niečo extra. Je náš,“ pripomína.