Pri stom výročí našej prvej divadelnej scény vyšlo najavo, že vznikla za silného odporu rodených Bratislavčanov. V našom hlavnom meste ešte začiatkom 20. storočia prevažovala nemčina s maďarčinou a slovenčina bola na okraji záujmu.

 

Vznik Slovenského národného divadla presadil až v roku 1920 z pozície ministra pre správu Slovenska doktor Vavro Šrobár. „Veľmi dobre si uvedomoval, že bez takejto ustanovizne s národným dosahom nebude žiadny národ ani štát existovať,“ hovorí šéf Činohry SND Peter Kováč.

Bratislavskí Slováci sa dlho prejavovali ako kultúrni barbari a diela Jána Palárika, Jána Chalupku či Jonáša Záborského ignorovali. Keď si k nim diváci konečne nachádzali cestu, umelci, dnes považovaní za najväčšie divadelné ikony, oslavovali o niekoľko desaťročí SND pod Leninovým heslom: „Proletariát, ktorý prevezme moc do svojich rúk, vytvorí podmienky na nebývalý rozkvet kultúry.“ Pre rozkvet socializmu sa divadelníci museli vyjadrovať v inotajoch a metaforách celé desaťročia. V súčasnosti, navonok slobodnej, je podľa niektorých cenzúra predstavení stále prítomná.

Bez záujmu   

„Na Národné divadlo môžeme byť hrdí a tak, ako svojich majstrov milovali generácie pred nami, ani my nedáme dopustiť na našich obľúbencov, s ktorými žijeme v rovnakom historickom čase,“ vyjadrila sa vzletne prezidentka Zuzana Čaputová pri príležitosti stého výročia SND.

Bohužiaľ, urobila tak len v bulletine. Na slávnostný galavečer si čas nenašla. „Je to smutné. Veľmi smutné,“ zhodnotil postoj hlavy štátu herec Oldo Hlaváček, jeden z moderátorov večera.

Sklamaný z neúčasti všetkých politických špičiek bol aj riaditeľ činohry Peter Kováč. „Bolo by dobré, aby tiché i hlasnejšie signály, vysielané divadlom vlastnými prostriedkami vnímali aj tí, ktorí majú na našu budúcnosť priamy vplyv. Obávam sa však, že naše oslavy zanikli v povolebnej haravare. Nič to. Veď divadlo je na rozdiel od aktuálnej politiky bežcom na dlhé trate. A to bežcom víťazným,“ zhodnotil.

Bohužiaľ, kultúra ani Národné divadlo, ktoré sa tak ťažko rodilo, nemali veľkú podporu ani vo volebných programoch žiadnej z politických strán. Na nezáujem mocipánov sa už v roku 1997 sťažoval Július Pántik. „Kultúra nesmie stagnovať. Na to treba tých hore dôrazne upozorniť. Doslova trpím a bolí ma, keď počujem, že televízia a rozhlas nemajú peniaze na výrobu nových hier. Veď človek je živý nielen chlebom,“ zafilozofoval si v rozhovore pre PLUS 7 DNÍ.

Ťažké srdce mal aj na vtedajšiu generáciu mladých hercov, zdali sa mu málo oddaní svojej práci. „Moja generácia urobila všetko pre to, aby slovenské herectvo a divadelníctvo boli čo najlepšie. U mladých taký zápal nebadám. Ak už som do niečoho pichol, tak som to dotiahol do konca. Toto prikázanie mi bolo posvätné, preto som ho po celých päťdesiat rokov hereckého života v sebe pestoval. Inak to ani nešlo. Pracoval som, nespal som, no nebolo to otročenie. Robil som to totiž s láskou a rád. Záborský, Huba, Kroner, Bagar, Budský, Borodáč by vám povedali to isté. Sálal z nich svet, život, umenie, ľudská krása. Miloval som ich,“ vyjadril sa.

Najkrajšie boje

Prvých desať rokov v SND pôsobilo pätnásť českých a iba päť slovenských hercov. Kompletne slovenský činoherný súbor vznikol až v roku 1930. „Neviete si predstaviť, aké prekážky sa stavali do cesty vzniku tohto samostatného súboru a koľko pokusov o jeho eliminovanie bolo treba odrážať. Boli aj takí, ktorí si nevedeli odpustiť zdôrazňovať pri každej príležitosti jeho zbytočnosť,“ zaspomínal si pri štyridsiatom výročí režisér Andrej Bagar.

Súbor vtedy, čiže v roku 1960, dosahoval mimoriadne vysokú úroveň. „Nie je to nejaké nedochôdča. Nič prostredného, ale prvoradá umelecká vyspelá ustanovizeň. Som dojatý. Hlboko dojatý. Naše divadlo obstojí v súťaži s umeleckými súbormi v európskom meradle. Sme naň naozaj hrdí,“ povedal.

Na náročné formovanie našej prvej scény si pri päťdesiatom výročí s ťažkým srdcom zaspomínala aj Oľga Borodáčová. „Nebyť viery, že príde čas, keď aj herecké povolanie bude patriť celej našej verejnosti, nielen niekoľkým bohatým a vyvoleným, neviem, či by som pri ňom toľké roky vydržala. Najkrajšie boje, ale i víťazstvá sú ešte pred nami. Divadlo nikdy nezostarne, lebo bude večne napájané novou krvou, novými krásavicami, mladými šuhajmi a najsilnejšími hereckými talentmi,“ rozhovorila sa v nádeji, že ďalšie herecké generácie budú k svojmu povolaniu pristupovať s rovnakým entuziazmom. „Ak zdedia po nás len jednu tretinu vytrvalosti a lásky k divadlu, naša budúcnosť bude ešte krajšia,“ povedala.

Keď sa režimy rúcajú

Borodáčovej nádeje sa naplnili vrchovato. Ďalšiu hereckú generáciu už máme v živej pamäti. Patril k nej Ctibor Filčík, František Dibarbora, Samuel Adamčík, Ladislav Chudík či Karol Machata, ktorý je všeobecne považovaný za nekorunovaného kráľa slovenských hercov.

„Kedysi sme žiarlivo pozerali na svetové divadelné kultúry okolo nás a dnes nám našich chápavých, srdečných a spontánnych divákov závidia oni. To sú chvíle, keď človek ďakuje za to, že sa stal hercom a že môže pôsobiť na druhej strane rampy,“ pochvaľoval si Machata v čase, keď divadlo oslavovalo päťdesiate výročie.

František Dibarbora sa pri polguľatom jubileu zas tešil: „Atribút Národné sa mu pridáva nie preto, že jeho sídlom je hlavné mesto, ale preto, že patrí národu. Vždy bolo útechou trpiacemu ľudu alebo pýchou oslobodeného národa. Nastavovalo mu zrkadlo. Raz krivé, oblé, vypuklé, zaznamenávalo pulz jeho srdca aj prejavy jeho mysle. Raz v hyperbole a inokedy v inotaji. Raz v pátose a raz v hĺbavej duši,“ vyjadril sa básnicky Dibarbora.

Podobne to vnímal Dušan Jamrich. Jeho slová pochádzajú z čias, keď naša prvá scéna oslavovala sedemdesiatpäť rokov. „Keď sa režimy rúcajú, divadlo berie na seba úlohu tribúna,“ vyjadril sa vtedajší riaditeľ SND.

Normalizačné obmedzenia

Divadlo pociťovalo najmenej slobody v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. V činohre často dochádzalo k politicky motivovaným zmenám, mali vplyv na repertoár aj umeleckú slobodu prejavu. Ale vynašli sa a svoje odvážne myšlienky vyjadrovali v inotajoch.

Mnohí umelci, predtým protagonisti, sa však zrazu nedostávali k výraznejším postavám a často absentoval aj kvalitný repertoár. Naša prvá scéna mala spĺňať reprezentačnú funkciu, takže bola ovládaná presadzovaním socialistických a komunistických ideálov. Historici tvrdia, že jediný, koho sa normalizačné obmedzenia nedotkli, bol režisér Karol L. Zachar. Napriek tomu, že mu to mnohí vyčítali, hry s hercami študoval bez politických kontextov.

Zato Jozef Budský sa v inscenáciách nebál otvorene kritizovať aj normalizačnú situáciu. Po tom, čo v groteske Grigorija Gorina s názvom Šašovská komédia z roku 1976 otvorene vyjadril svoj názor na pokrivený politický režim, si vykopal vlastný hrob. Inscenácia znamenala predčasný epilóg jeho tvorby. V priamych narážkach na vládnuci režim bol z režisérov najaktívnejší Pavol Haspra, manžel herečky Sone Valentovej.

Po Nežnej revolúcii v roku 1989 nastala sloboda prejavu, no divákom sa zrazu otvoril svet a o domácich umelcov nejavili veľký záujem. Zdá sa, že dnes, hoci sa stále odvolávame na slobodu prejavu a myslenia, sú naše kultúrne inštitúcie opäť pod politickým tlakom. Z divadelného prostredia uniklo, ako sa dajú eliminovať sporné predstavenia, ktoré by mohli rozpútať búrku u súčasných mocipánov.

„Vedenie nenápadne navrhne, aby sme si vybrali niečo menej nákladné. Takto sa to začína. Treba sa mať na pozore, aby sme neskončili tam, kde sme boli niekedy. Alebo aby nejaký herec nebol nepohodlný len preto, že má svoj názor,“ varuje Diana Mórová a herečka Petra Vajdová po návrate z materskej dovolenky dodáva: „Priala by som si, aby politika ani ťažká doba ne­ovplyvňovali nijakým spôsobom divadelnú činnosť. Divadlo predsa jestvuje od antiky, preto som presvedčená, že prežije a bude tu vždy. No musí byť poctivé a ľudia v ňom by mali mať pokoru, morálku a pracovitosť.“

Mohlo by vás zaujímať: