Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

V detstve Juraja Jakubiska vraj nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal stať veľkým umelcom. „Bol to obyčajný, skromný a&nbsp;všetečný chlapec ako všetci ostatní. A&nbsp;to mu aj ostalo,“ mieni režisérova sesternica Anna Jenčušová.

Narodil sa do&nbsp;rodiny richtára a&nbsp;neskôr majiteľa liehovaru Michala Jakubiska, ktorý si ako oficiálne povolanie uvádzal hostinský. V&nbsp;päťdesiatych rokoch im skonfiškovali v&nbsp;rámci znárodňovania všetok majetok a&nbsp;otec musel pracovať ako robotník. Mama mala neustále pľúcne problémy, až ochorela na&nbsp;tuberkulózu a&nbsp;zomrela. Juraj mal len osem rokov.

V&nbsp;škole nepatril k&nbsp;elitným žiakom, z&nbsp;kreslenia dokonca podľa vlastných slov prepadal. „Nakoniec som sa aj tak dostal na&nbsp;školu umeleckého priemyslu. Študoval som grafiku, fotografiu, neskôr som sa dostal ku kamere a&nbsp;k&nbsp;filmu. Postupne som si plnil sny,“ zhodnotil.

Podľa slov fotografky Zuzany Mináčovej spôsobili Jakubiskove diela v&nbsp;našej kinematografii prevrat. „O&nbsp;našich filmoch sa vtedy hovorilo, že ich treba premietať najťažším väzňom ako trest za&nbsp;ich zločiny. Zrazu sa objavil mladý chlapec Juro Jakubisko, mal úplne inú poetiku a&nbsp;inú koncepciu filmu, aká tu bola dovtedy zaužívaná.“

V&nbsp;roku 1966 absolvoval Jakubisko pražskú FAMU a&nbsp;v&nbsp;priebehu ďalších štyroch rokov natočil tri veľkofilmy. Po&nbsp;debute Kristove roky nasledovali Zbehovia a&nbsp;pútnici a&nbsp;Vtáčkovia, siroty a&nbsp;blázni. Keďže sa otvorene hlásil k&nbsp;odporcom vpádu ruských tankov do&nbsp;Československa, štvrtý film Dovidenia v&nbsp;pekle, priatelia mu mocipáni stopli. V&nbsp;roku 1971 dostal zákaz hraných filmov, a&nbsp;tak presedlal na&nbsp;dokumenty. Nakrútil filmy o&nbsp;Ondrejovi Nepelovi či o&nbsp;výstavbe tranzitného plynovodu ZSSR. V&nbsp;krušných časoch tajne vytvoril obaly slávnych platní Zelená pošta a&nbsp;Šľahačková princezná.

Na&nbsp;tom druhom sa vyobrazil ako člen skupiny Prúdy, na&nbsp;fotenie sa totiž nedostavil skutočný muzikant Ján Lauko. Nový film Postav dom, zasaď strom natočil až koncom sedemdesiatych rokov. Napriek úspechu ho súdruhovia držali naďalej nakrátko. Dovolili mu natáčať len historické filmy, rozprávky a&nbsp;komédie. Do&nbsp;roku 1989 tak nakrútil trojdielny televízny film Nevera po&nbsp;slovensky, Tisícročná včela, rozprávku Perinbaba a&nbsp;sedemdielny televízny seriál Teta. Tesne pred revolúciou stihol premiéru filmu Sedím na&nbsp;konári a&nbsp;je mi dobre. „Trpeli ma, pretože vedeli, že na&nbsp;mne zarobia,“ zhodnotil režisér triezvo situáciu, v&nbsp;ktorej sa ocitol. „V&nbsp;tých časoch som sa cítil ako neviditeľný. Mal som v&nbsp;hlave toľko nápadov a&nbsp;nemohol som ich realizovať. O&nbsp;to viac som bol vďačný kamarátom, ktorí boli pri mne. Až po&nbsp;revolúcii, keď sa odhalili kádrové dotazníky, som zistil, že sa pri mne držali, aby ma mohli udávať,“ zaspomínal si na&nbsp;obdobie temna.

Po&nbsp;Nežnej revolúcii sa Juraj Jakubisko tešil na&nbsp;voľnú ruku v&nbsp;tvorbe, no predčasne. V&nbsp;roku 1990 natočil film Takmer ružový príbeh s&nbsp;dospievajúcou Darinou Rolincovou, ktorá síce pred kamerou odhalila prsia, no dielo extrémny úspech nedosiahlo. V&nbsp;roku 1992 Jakubisko pokračoval filmom Lepšie je byť bohatý a&nbsp;zdravý ako chudobný a&nbsp;chorý a&nbsp;keď filmové štúdiá Koliba sprivatizoval Vladimír Mečiar, Jakubiskovci sa presťahovali do&nbsp;Prahy.

Ďalší Jakubiskov film Nejasná správa o&nbsp;konci sveta sa zrodil až v&nbsp;roku 1997. Bolo to zároveň prvé dielo v&nbsp;produkcii agentúry J&amp;J Jakubisko Film. V&nbsp;novom tisícročí natočil Jakubisko filmy Post coitum a&nbsp;Bathory, pre ktorú sa s&nbsp;Deanou neuveriteľne zadlžili. Pohľadávky sa vyštverali do&nbsp;výšky desiatok miliónov. Jakubiskovci prišli v&nbsp;exekúcii o&nbsp;luxusnú pražskú vilu v&nbsp;pražskej štvrti Hodkovičky, ktorá sa predala len za&nbsp;12,5 milióna českých korún. Režisér sa nedožil ani premiéry pokračovania Perinbaby, ktorá sa pre pandémiu neustále presúvala a&nbsp;posledným známym termínom bol február 2023.

Posledných štrnásť rokov nosil Juraj Jakubisko v&nbsp;hlave veľkolepý projekt, trojhodinový historický epos Slovanská epopeja - Zabudnutý epos. Dielo, ktoré ho mohlo presláviť celosvetovo, ocenil s&nbsp;manželkou na&nbsp;neuveriteľných tridsaťsedem miliónov eur. Jakubiskovcom sa nepodarilo presvedčiť komisie oficiálnych inštitúcií na&nbsp;spolufinancovanie, takže Juraj už nemohol vyrozprávať príbeh kniežaťa Svätopluka a&nbsp;Veľkomoravskej ríše. „Nikto už nevie, čo je vlastne umenie. Či je to to, čo by mali vidieť diváci, alebo práve naopak, len umelci. Niekedy sa mi to zdá ako cisárove nové šaty. Všetci obdivujú najkrajšie šaty, popritom kráľ je nahý. Stráca sa orientácia v&nbsp;tom, čo je kvalita, a&nbsp;myslím, že zahynie mnoho talentov,“ prorokoval.

Svätopluka tak režíroval iba na&nbsp;divadelných doskách, pred pätnástimi rokmi v&nbsp;Opere SND. Minulý piatok však v&nbsp;Národnom uviedli novú verziu historickej fresky Eugena Suchoňa. V&nbsp;rovnaký večer Juraj Jakubisko vydýchol naposledy.