Môže pracovať pri západe slnka a na akomkoľvek mieste. Naštartuje svoj domov na kolesách a presunie sa, kam sa mu zachce. S parkovaním problém nemá. „Líná huba, holé neštěstí,“ znie pohotová odpoveď v rodnej reči 27-ročného Jakuba Šolca. Vždy sa mu podarí nájsť miesto, kde na deň či týždeň odstaví svoj pojazdný príbytok.
Kamaráti ho volajú Kuboj. Pri počúvaní jeho rozprávania nám napadne text piesne Elánu - Nebezpečný náklad: „Dobre vieme, že nás láka/ Osud Jacka Kerouaca/ Osud tých, čo chcú svoje sny žiť.“
Aj náš spoločník číta diela amerického bítnického autora Jacka Kerouaca a pre život potrebuje neustálu zmenu a presun. Najlepšie na vlastných nohách. V luxusnom hoteli sa cíti nesvoj. „Chodiť cez hory na dlhé vzdialenosti - to je pre mňa komfortná zóna a životný štýl,“ dopĺňa.
„Chodiaca“ vášeň
Domáci obyvatelia z oblastí, ktorými putuje, mu neraz kladú nechápavú otázku: Prečo nesedí pokojne doma a podstupuje toľkú námahu? „Často premýšľam, kde sa v ľuďoch berie tá lenivosť. Hlavne nič nerobiť, neublížiť si, necestovať, neutrácať peniaze, pozerať stále televíziu a nadávať na život svoj aj iných,“ krúti hlavou mladý Čech, ktorý si na Slovensku zamiloval Malú Fatru a Nízke Tatry, podľa jeho slov „euforické Nízkače“.
Dobrodružné cesty absolvoval už ako trojročný so svojimi rodičmi a sestrou na terénnom aute so strešným stanom. Od detstva si teda privykal na spánok mimo pohodlia svojej postele v byte v centre Prahy.
Jakubov záujem o spoznávanie vzdialených miest sa prehĺbil počas štúdia geografie na vysokej škole. Inšpirovalo ho rozprávanie učiteľa hydrológie o najhlbšom a najstaršom jazere na svete, ktoré leží v Rusku. S troma spolužiakmi teda vyrazil na Bajkal. „Transsibírskou magistrálou sme cestovali štyri dni a ,kalili‘ vo vlaku vodku, hoci je to zakázané,“ smeje sa rodený Pražan. Mal dvadsať a žiadne skúsenosti s týmto typom cestovateľského dobrodružstva. Užíval si ho však plnými dúškami. „Môj ruksak vážil dvadsať kilogramov, nemal som to vôbec premyslené. Zničil som si chrbát, ale aj tak ma naše putovanie bavilo.“ Prešli ostrov Olchon a na polostrove Svätý Nos vystúpili na vrchol Markovovho štítu. V divokej tajge Zabajkalského národného parku držali zo strachu pred medveďmi nočné hliadky pri ohni.
Keď sa po návrate pripravoval na skúšku z geomorfológie, nadchlo ho riečne koryto v údolí rieky Rapa vo Švédsku. „Zapáčilo sa mi, ako sa kľukatí a vytvárajú sa rôzne tvary jazier,“ spomína. Vedie tadiaľ takzvaná Kráľovská cesta, vyše štyristo kilometrov dlhá turistická trasa. „Jednou motiváciou bolo geografické miesto, druhou, že som chcel putovať, a treťou, že som už dlho obdivoval postavu Chrisa McCandlessa z knižky a filmu Útek do divočiny. Hlavný hrdina opustil spoločnosť, svet kariéry, peňazí a cestoval. Bez ničoho. A to sa mi veľmi páčilo.“
Vyrazil sám v auguste 2017 a prvý raz skúsil žiť „na ceste“. Tak sa zrodila jeho nová vášeň - chodenie diaľkových trás. Dal však za pravdu myšlienke, ktorú vo filme Útek do divočiny vyslovil Chris McCandless: „Šťastie je naozaj skutočné, keď je zdieľané.“ Zakrátko mal o svojich cestovateľských zážitkoch prvú prednášku.
Odľahčil sa a spomalil
Z chalana, ktorý si chcel vyskúšať niečo nové, sa stal niekto, kto svoju existenciu spojil s trekingom a hikingom - trampovaním. „Zároveň som to však chcel s niekým prežívať. Založil som si cestovateľský projekt Kubojove cesty. O svojom putovaní som písal aj prednášal a čoraz viac ma to napĺňalo. Zároveň sa stalo mojím koníčkom aj odľahčovanie svojej trekovej výbavy - začal som byť ultralight hiker,“ spomenie.
Kým do Švédska pred rokmi vyrážal s devätnásťkilogramovým batohom, v roku 2019 prešiel 840 kilometrov cez Pyreneje po ceste GR 11 naložený len necelými deviatimi kilogramami. Teraz ich nosí na chrbte päť. Čo je základom jeho výbavy? „Dohromady je to 65 položiek, každá z nich je zvážená. Úplne najdôležitejšie sú topánky - tie rozhodujú o tom, či ťa to bude baviť alebo bolieť. Okrem toho sú najzásadnejšie štyri veci - ruksak, karimatka, spací vak a prístrešok. Dávajú ti komfort a môžeš prespať kdekoľvek vonku. Veľa gramov človek ušetrí tým, že inak premýšľa.“
Prešiel cez hrebene Veľkého Kaukazu, Bulharskom, putoval v Čiernej Hore a Albánsku. Dlhé cesty ho naučili počúvať inú hudbu. Z chalana, ktorý fičal na dídžejoch Aviciim a Davidovi Guettovi, sa stal poslucháč Michala Tučného a Waldemara Matušku. „Je to tým spomalením. Žil som predtým veľmi rýchlo: bol som chalan z centra Prahy, z okolia Karlovho mosta,“ usmeje sa.
Žiť v prítomnosti a na nohách
Neskôr síce jeho rodina vymenila pražský byt za domček kúsok za hlavným mestom, ale Jakub počas štúdia na vysokej škole býval s kamarátmi opäť v Prahe. Pešie putovanie mu však zmenilo život. A ešte Balkán. Prečo práve ten? „Ľudia tam žijú v prítomnosti. Vyženú svoje ovce na lúku, vytiahnu fľašku raki, sadnú si tam a chľastajú. Neriešia, čo bude v budúcnosti. No a keď pešo putujete, tiež žijete v prítomnosti. Zaujíma vás len to, kde sa vyspíte. Začal som žiť svoje najlepšie chvíle života na nohách,“ opisuje.
Ale okrem ciest mu pribúdali povinnosti. Prednášal, začal testovať rôzne hikerské potreby, učil na gymnáziu, navyše dokončoval magisterské i učiteľské štúdium. Čoskoro vyhorel a musel vo svojom živote urobiť veľké upratovanie. Odišiel nielen z práce, ale aj z rušnej Prahy. „Z bláznivého chalana, ktorý žil v centre mesta a žúroval, sa definitívne stal človek, ktorý chce viac pokoja a byť v prírode.“
Okrem toho sa s vtedajšou priateľkou rozhodli pre nezvyčajný krok - zoženú si karavan a vytvoria si v ňom trvalý domov na kolesách. Prvého novembra v roku 2021 si ho šli obzrieť a v apríli minulého roka sa doň nasťahoval. Sám, pretože s dievčaťom sa mesiac pred dokončením pojazdného bývania rozišiel.
Vychytávky karavanu
Obytné vozidlo mu pomáhal prestavovať otec, ktorý opravuje terénne autá. Okrem postele a kuchyne s chladničkou, mrazničkou a poličkou na basu piva v ňom má Jakub písací stôl. Elektrinu mu zabezpečujú LED pásy s vysokou svietivosťou a nízkou spotrebou. Zásobované sú z lítiovej baterky.
Plyn čerpá z propán-butánovej fľaše. Má chemickú toaletu s 21-litrovou odpadovou nádržou a na mieru vyrobenú sprchu s teplou vodou. „Nadstavba je vyzdvihnutá nad podvozok a tento priestor som vyplnil nádržami s vodou. Áno, auto je trochu preťažené a málo výkonné, ale ja cestujem pomaly, nikam sa neponáhľam,“ podotkne.
FOTO V GALÉRII
Keďže v deň, keď spoznal svojho štvorkolesového životného druha, má meniny Félix, dostal karavan práve toto meno. „Félix znamená šťastlivec. Navyše, vozidlo sme doviezli zo Švajčiarska a posledný hiker, ktorého som poznal, bol Švajčiar Félix. Všetko do seba zapadalo,“ zamyslí sa.
V priestore dva krát štyri metre našiel svoje osobité šťastie. A cena? Auto stálo okolo 240-tisíc českých korún, čo je v prepočte približne 10 200 eur. Približne rovnako stálo vybavenie a o pár stoviek eur viac bola hodnota práce. „Neplatím nájom. V zime mám náklady tri a pol tisíca českých korún mesačne. Keď je teplo, tak ma takéto bývanie stojí asi tisíc korún mesačne,“ vymenúva. Na porovnanie - jednoizbový byt v Prahe stojí okolo 170-tisíc eur.
Inšpirovaný Kerouacom
Stále mení pozíciu. S novým domovom na kolesách jazdí k babičke na Šumavu, do Krkonôš. Často je na miestach, kde nie je ani nohy. „Mojím druhým domovom je České stredohorie. Nepresúvam sa však každý deň,“ podotkne.
Sám s Félixom podnikol aj dvojmesačnú cestu okolo celého Pyrenejského polostrova. „Žil som na ceste a otestoval sa, či nebudem mať potrebu niekam sa vrátiť. A vyšlo z toho, že nie. Ako hovorí vynikajúci slovenský hiker Matúš Lašan, domov nie je miesto, ale stav, ktorý vnímaš.“
Pred pár mesiacmi našiel aj prácu, ktorá mu umožňuje žiť ako digitálny nomád: putovať z miesta na miesto a pracovať, odkiaľ sa mu zachce. Stačí mu len počítač. Stal sa šéfredaktorom časopisu Svět outdooru, do ktorého už nejaký čas prispieval svojimi článkami.
„Som človek, ktorý keď má možnosť, vrhá sa do dobrodružstva hlavou. Zatiaľ sa mi to oplatilo. Obklopujem sa ľuďmi rovnakého svetonázoru. Keď takto žiješ, zrazu zistíš, že máš pozitívny prístup k životu. A potom sa ti dejú dobré veci. Vždy som sa snažil ísť za tým, čo ma baví, a mal som šťastie,“ zamýšľa sa Jakub, ktorého veľkou inšpiráciou je spisovateľ a básnik francúzsko-kanadského pôvodu Jack Kerouac. „Nielenže máme podobný názor na svet, ale baví ma spôsob, akým píše. Jeho spontánna próza je založená na vnímaní sveta okolo seba. Potom už prúd myšlienok prenášal do textov. Čo však Jack Kerouac nemá také dobré, je opis prírody, pretože o nej toľko nevie. Takže ja sa snažím geografiu s cestovaním preniesť do spontánnej prózy. Chcel by som ľudí inšpirovať cez Kerouaca, ktorý sa neuchľastal,“ naráža na fakt, že autor románov Na ceste a Dharmoví tuláci zomrel ako 47-ročný na následky alkoholizmu.
FOTO V GALÉRII
A Jakubova predstava budúcnosti? Nemyslí na ňu. Teda nie v bežnom zmysle. Teraz ako šéfredaktor zarába na ďalšiu cestu, to je jeho život. „Chceme ísť s kamarátmi pešo cez Čile. Od severu k juhu, sedem a pol tisíca kilometrov cez hory a púšte a absolvovať túru v Ushuaie - El fin del mundo - Koniec sveta, ako sa tejto oblasti hovorí. Takže teraz som zamestnaný, aby som si onedlho splnil tento sen. Našťastie, tým, že bývam vo Félixovi, mám malé životné náklady,“ dodá spokojne.
