Plus 7 dní

Všestranný umelec, textár, scenárista, spisovateľ a herec Peter Guldan (†76) je po smrti. Stál pri rozhlasových začiatkoch Eleny Vacvalovej a Olivera Andrásyho, s Milanom Markovičom a so Stanislavom Štepkom zas pracoval na dlhoročnej relácii Variácie. Do histórie sa však zapísal najmä ako autor detského seriálu Bambuľkine dobrodružstvá a objaviteľ malej Darinky Rolincovej.

Kariéru chcel bilancovať v knihe, ktorú písal, no pre onkologické ochorenie ju už nedokončil. Na jej stránkach si plánoval vyliať žiaľ aj nad stroskotanou spoluprácou s Darou Rolins (49) a mnohými inými vecami. Prečítajte si posledný rozhovor, ktorý poskytol pre PLUS 7 DNÍ.&nbsp;

Nedávno ste oslávili narodeniny. Ako sa cítite?

Ako sedemdesiatnik. Už veľmi nie je čo oslavovať.

Takmer šesťdesiat rokov ste prežili v rozhlase, v televízii či vo filme.

Prvý zvukový záznam so mnou urobil môj otec, ktorý bol zvukový majster. Volalo sa to „pirálka“, vyzeralo to ako platňa, krútilo sa to omnoho väčšou rýchlosťou a ihla išla od stredu na kraj. Otec ma zobral do rozhlasu, kde chceli, aby im Petríček zaspieval. Tá nahrávka existuje. Keďže mama bola často chorá, otec ma brával so sebou do práce.

Vyrastal som v lone pána Budského, pána Bagara, pani Meličkovej, pani Bálintovej. Túlal som sa po chodbách, chodil som z réžie do réžie. Až pani Bauerová otcovi povedala: „Daj ho aspoň do komparzu.“ Tak ma dali do komparzu, potom do detskej dramatickej družiny. Kolibáci nemali „svoje“ deti, tak si brali tie rozhlasové. Prvý film, v ktorom som účinkoval, sa volal Štyridsaťštyri a režíroval ho majster Paľo Bielik. A keď prišla telka, mnohí rozhlasoví režiséri tam išli a brali si svoje deti. Vysielal som naživo zo štúdia, ktoré malo päť krát päť metrov. Ako prvú som robil rozprávku Škriatok zo zlatej priadky. Od malička som si nevedel predstaviť, že by som robil niečo iné ako režiséra alebo herca.

V čase, keď som vyrastal, začalo fičať pražské divadlo Semafor - Šlitr, Suchý. Na amatérskej úrovni som sa snažil založiť vlastné divadlo, začal som písať texty pesničiek. Raz som išiel k pánovi Alimu Brezovskému niečo vybaviť a nesmelo mu hovorím: „Pán Brezovský, píšem aj pesničky.“ On mi dal do ruky gitaru a povedal: „Zahraj niečo.“ A potom povedal: „Veď ty to môžeš robiť absolútne profesionálne.“ Potom nastala veľká spolupráca s Vladom Valovičom. Jednu vec pre Evu Mázikovú som textoval v rozhlase na treťom poschodí, nosili jej to po veršoch dolu a ona nahrávala. A potom prišli ostatné veci.

Áno. Mám jedno také heslo: Darinku Rolincovú poznám veľmi dobre. Daru Rolins nepoznám. Ani nechcem.

Pracoval som už v rozhlase ako moderátor relácie Variácie a v tom období som mal neuveriteľne veľa roboty. Chodili za mnou rôzni ľudia, že majú nejaký talent, objav. A keďže nebol na nič čas, tak som sa ich snažil vždy slušne vypoklonkovať z dverí. A jedného dňa prišiel chalan a s maďarským prízvukom hovorí: „Pán&nbsp;Guldan, ja sa volám Kovács a mám velikánsky objav. Prosím vás, má len sedem rokov, vypočujte.“ Nedalo mi to a večer som si to doma pustil. Počúvam, kto toto, preboha, je? Marika Gombitová? Veď to je jeden vyzretý, fantastický profihlas! Do rána som otextoval Cestu do rozprávky, ktorá sa stala v momente hitom, a vzápätí sme začali s Petrom Hanzelym, Alim Brezovským a Tomášom Janovicom pripravovať dlhohrajúcu platňu.

Bola to krásna etapa života. Prvýkrát sme ju vysotili na javisko pri Štrkoveckom jazere so skupinou YPS a s nejakými piatimi vecami, ktoré už boli pripravené na platňu. Prišiel obrovský potlesk. A s Alim Beladičom, ktorý sa na tom tiež podieľal, sme si kúpili fľašku borovičky a pekne sme sa namazali. Boli sme jej manažéri, my sme sa o ňu starali, vodili ju po koncertoch a zrazu…

Zrazu sa stala tá záležitosť s Gottom za naším chrbtom. Čo by mi normálne nebolo prekážalo, keby to nebolo za chrbtom. Idem po chodbe rozhlasu a počujem Zvonky štěstí! Nešlo o samoľúbosť, to bola rana nožom.

Išlo to cez jednu rozhlasovú redaktorku, ktorá mala nejaké styky v Prahe. No ja som po tom ani nepátral.

Ako veľký podraz. Naozaj veľký. Lebo to sa dalo zladiť, keby sme sa rozumne dohodli. Dokonca mi raz telefonoval pán Štaidl, či sa nechcem dať do ich tímu. Načo som mu povedal: „Ako sa pozriem do očí Peťovi Hanzelymu? Ako sa pozriem do očí Alimu Brezovskému? Ako sa pozriem do očí Tomášovi Janovicovi?“ Odmietol som to.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane.</strong>

Peter Hanzely, ktorý pre Daru skladal hudbu, povedal, že ju neskôr, citujem, „dodrbal“ Štaidl.

Je to pravda. Zoberme si, kam to spelo. Naspievala Zvonky štěstí a čo je odvtedy? Autogramiády, poroty, prešli nejaké dve-tri skladby v slovenčine, koniec. Podľa mňa vybočila z cesty, na ktorú sa mala dať. Ale je to jej vec.

Oni si nevedeli prekliesniť cestu, nepoznali ľudí.&nbsp;Darinka&nbsp;chodila k hlasovému pedagógovi Tugendliebovi, kde ju ten Kovács počul cez dvere. Naraz z nich vyšlo jedno malé škvŕňa. Inak by sa na scénu dostala o päť-desať rokov, ak vôbec. Bohvie, ako by vývoj išiel. Ale želám jej krásny a dlhý život.

Nie. Raz som bol na nejakej akcii, kde spievala. Keď ma zbadala, tak sa zdalo, akoby ma na dobrý kilometer obišla.

Vaším životom sa napokon stala kultová Bambuľka.

Bambuľka je neuveriteľne záhadný projekt. Prisahám na smrť svojej malej vnučky Katky, že nikto z nás nerátal, že by to malo taký úspech a dodnes taký dosah.

Robil som externe pre Slovenskú televíziu a raz mi napadlo, že napíšem rozprávky pre mojich dvoch synov, aby sa vedeli pozdraviť, poďakovať. Začala sa mi v hlave tvoriť šablóna a napísal som trinásť rozprávok. Raz večer u mňa sedel môj celoživotný spolupútnik režisér Ďuro Lihosit. Zobral si to a o týždeň mi volal: „Počúvaj, vypadol obrovský projekt v televízii, film Vojna volov. Sú prachy aj kapacity, o mesiac začíname.“ Nemali sme deda, nemali sme Moniku, dom, nič. Začali sme makať.

Dedo Jozef, alias Július Pántik, a Bambuľka Monika Haasová sa stali nezabudnuteľnou dvojicou. Uvažovalo sa aj o niekom inom?

S Ďurom sme mali veľké spory, lebo to bolo pôvodne písané pre pána Kronera. On bol vtedy v móde ako „doremifák“, preto dedo Jozef. A Ďuro do mňa tĺkol: „Pántik má tento rok šesťdesiat, bude to pre neho najväčšia postava v živote.“ A mal pravdu. Filmovali sme na cintoríne, kde je majster Pántik pochovaný. Cigáni, ktorí upratujú cintorín, prišli k nám a spýtali sa: „A dedo Jozef už umrel?“

Boli ste s Pántikom aj osobní priatelia?

Je to neuveriteľné. Keď som mal jedenásť rokov, bývali sme na Bielom kríži. S otcom som chodieval trolejbusom číslo 11 do rozhlasu na dnešné Jakubovo námestie. V trolejbuse sa držal štangle pán a môj otec mi ho predstavil: „Toto je ujo Pántik.“ A Pántik mi hovorí: „A ty kam ideš?“ „Idem účinkovať do rozhlasu.“ „Ukáž mi, čo ideš robiť.“ Pozrel sa: „Tak to budeme pri mikrofóne spolu.“ Takto som sa s ním zoznámil, netušiac, že o štyridsať rokov vytvorí láskavého deda Jozefa.

Ani výber Bambuľky nebol spočiatku jednoznačný.

Nemali sme Bambuľku. Problém. Vo Večerníku sme vyhlásili konkurz, na ktorý prišlo dvesto detí - nevybrali sme. Teda vybrali, ale to dievča tam potom hralo Bambuľkinu kamarátku. Dve hodiny po uzávierke konkurzu som sedel vo filmovom klube s Lihositom a s kameramanom Lackom Krausom dosť znechutený. A vtom prišla jedna babička s malým dievčatkom, ktoré malo cez seba prehodené také pončo. A babička začala: „Prepáčte, páni režiséri, nemohla by ešte skúsiť, my ideme z Dolných honov. Nech skúsi.“ Prebehli bleskové pohľady a my sme vedeli, že to je Bambuľka. Ako keď vám Boh v sekunde niečo vyrieši. Monika bola geniálna herečka, s ktorou nebol jeden jediný problém.

Snažili sme sa jej vytvoriť domáce podmienky. Mala pridelenú Volgu, ktorá bola len pre ňu. Keď sa napapala, poobede normálne dve hodiny spala. Dokonca jeden záber v druhom dieli, keď ju dedo Jozef prebúdza a učí zdraviť dobré ráno, dobrý deň, bol urobený tak, že spala a my sme ju nakrútili pri prirodzenom prebúdzaní. Boli len maličké zádrhy - raz dostala chrípku a druhý raz sa nám rozplakala, lebo k nim prišla nejaká návšteva, išli sa kúpať a ona musela filmovať. V momente sme prerušili filmovačku.

Vzájomná láska, ktorá vznikla v štábe každé ráno Bambuľkiným príchodom, keď vystúpila z Volgy. Ešte aj šoféri sa chodili dívať na denné práce. Jej „líbling“ bol kameraman Laco Kraus a pán Pántik. Len kričala: „Lásky moje, lásky moje.“ S Pántikom to bol ozajstný vzťah vnučky a deda. Vedeli sa zahrať, zasmiali sa a čo ste Monike povedali, to urobila. Keď som sa jej opýtal, koľko textov vie z prvých trinástich dielov, povedala: „Všetko!“ A naozaj to vedela. Jej mama vedela narábať s hladinou alfa či beta. Keď Monika zaspávala, ona jej to čítala a Monika si to všetko zapamätala. Bola plná energie, celé dni šantila, no keď zastali pred ich domom, tak sa vo Volge zásadne tvárila, že je strašne unavená a spí. Laco ju musel na rukách vyniesť pred dvere.

V Bambuľkiných dobrodružstvách mal každý diel nejaké posolstvo pre deti, ako sa zachovať v rôznych situáciách. Chýbajú dnes takéto vzory?

Veľmi často chýbajú. Jedna etapa generácií v tom má ťažké výpadky. Možno som staromódny, ale elementárna slušnosť - Kinderstube - často chýba.

Ako sa dotýkala Bambuľka vášho osobného života?

Bambuľka je môj život. Keď sa vám po tridsiatich piatich rokoch ozve klient, že chce založiť svoju reklamu na Bambuľke, vyrazí vám to dych. Už dlhé roky je napísané pokračovanie a nevieme nájsť zdroj financií.

Veľa. Mám pripravených pätnásť dielov, naskicovaných je ďalších pätnásť. Druhá Bambuľka je celkom iná. Ale už nie som ochotný písať do šuplíka.&nbsp;

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/legendarny-peter-guldan-76-darinku-rolincovu-poznam-velmi-dobre-daru-rolins-nepoznam" target="_blank" rel="noopener">Pozrite si tiež retro zábery detských hviezd: Bambuľka a Darinka ako sme ich milovali&nbsp;</a>

Legendárny Peter Guldan (†76): Darinku Rolincovú poznám veľmi dobre. Daru Rolins nepoznám

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Legendárny Peter Guldan (†76): Darinku Rolincovú poznám veľmi dobre. Daru Rolins nepoznám

Súvisiace články

Miliónová dedička myslí na horšie časy: Možno sa zamestnám v košickom divadle, tvrdí

Peter Dvorský oslavuje už viac ako rok: V Košiciach dostal dar, ktorý si nemohol vziať domov

Vo vyhnanstve zbohatol: Miloval ho aj Hitler, chcel z neho spraviť árijca

Stratený: Patrik Herman odcestoval do zahraničia. Po výpovedi v Markíze, nejasný nástup do RTVS

Toto si Hana Zagorová nezaslúžila: Nechutný útok starostu jej rodnej dediny! Slová, ktoré bolia

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás