Prvýkrát sme sa stretli v nemocnici v rakúskom Hainburgu. O nej sa lekári z „veľkej“ Bratislavy často radi pohŕdavo vyjadrujú ako o provinčnom špitáli. Ján Daniš tam pôsobil ako primár chirurgie a náhoda či skôr nehoda môjho najbližšieho človeka bola príčinou, že sme sa s týmto skvelým lekárom zoznámili. Primár Daniš v tom čase preukázal neskutočnú mieru ľudskosti, ktorá v kombinácii s profesionalitou pomohla prekonať následky nehody. Naše druhé stretnutie už nebolo radostné. Príčinou bola opäť nehoda. Tá predčasne tragicky ukončila život výnimočného lekára, ktorý doma na Slovensku nebol prorokom. Napriek tomu ho pozná celý odborný svet vďaka malej pružnej „rúrke“, odborne nazvanej Daniš stent. Táto vecička zachraňuje životy pacientov, ktorým by bez nej hrozilo vykrvácanie a istá smrť.

Stretnutie po rokoch

V lete roku 2008, keď sme sa zoznámili, doktor Daniš končil svoje pôsobenie v nemocnici v Hainburgu. Ponúkli mu miesto chirurga v hornorakúskom Steyri a on ho prijal. Jednak preto, že to bola profesionálna výzva, ale aj preto, aby bol opäť s manželkou, ktorá pôsobila ako detská lekárka vo Vöcklabrucku. Zhodou náhod, presne po desiatich rokoch v lete roku 2018 som napísala komentár inšpirovaný hanebným vyčíňaním slovenských futbalových chuligánov, ktorí cestou na futbal vo Viedni rozmlátili vlak. Aby som vylepšila negatívne skóre našincov za hranicami spôsobené týmito chuligánmi, v komentári som krátko spomenula príbeh výnimočného slovenského lekára, ktorý šíril dobré meno Slovenska v Rakúsku, ale u nás ho pozná málokto. Pritom práve docent Ján Daniš by si zaslúžil, aby jeho príbeh poznali, pretože jeho „vynález“ sa dostal do učebníc medicíny, získal prestížne ceny v zahraničí a zachránil mnoho životov.


„So smutnou radosťou som si prečítala váš článok. Touto cestou sa vám chcem poďakovať za nesmierne pekné a predovšetkým pravdivé slová o mojom manželovi docentovi Jánovi Danišovi. Máte pravdu, že to bol lekár a človek, ktorý ku každému pacientovi pristupoval s úctou a pokorou, s vedomím pomôcť mu na najvyššej ľudskej aj profesionálnej úrovni. Svojimi vedomosťami, odbornosťou a charizmou si vybudoval veľký rešpekt v ,cudzej‘ vlasti. Všetci, ktorí žijeme v zahraničí, vieme, že cudzinec musí byť aspoň trikrát lepší ako domáci, aby ho prijali a uznávali. Vážim si vaše slová, boli napísané nezištne a hlavne po rokoch. Už samotný fakt, že niekto vo vás zanechá pozitívnu stopu po takom čase, je niečo výnimočné. Manžel si to určite zaslúžil. Mrzí ma, že o ľuďoch, ktorí sa v zahraničí uplatnia, vedia na Slovensku veľmi málo. Manžel je autor liečebnej metódy, ktorá zabraňuje pacientom s varixmi v pažeráku vykrvácať. Stent podľa neho nazvali Daniš stent a používa sa na celom svete. Je neodmysliteľnou súčasťou všetkých zahraničných odborných publikácií a učebníc, nielen európskych, ale aj v USA. Firma, ktorá ho vyrába, pravidelne usporadúva semináre pre odborníkov z celého sveta a v roku 2012 dostal prestížne ocenenie Česká hlava za najinovatívnejší výrobok,“ napísala mi v reakcii na komentár v týždenníku Anna Danišová. Slovo dalo slovo, koncom roka nás penzionovaná detská lekárka pozvala na návštevu. Sediac pri kozube v útulnej obývačke vyrozprávala príbeh lučeneckého rodáka Jána Daniša.

Anna Danišová: Detská lekárka je hrdá na úspechy svojho manžela.
Anna Danišová: Detská lekárka je hrdá na úspechy svojho manžela.
Zdroj: Milan Žitný

Inzerát vo Večerníku

„Danišovci pochádzali od Lučenca, jeho otec bol chirurg, v histórii slovenskej chirurgie bol najdlhšie pôsobiaci primár. Mal päť detí, všetci piati boli lekári. Manžel študoval v Košiciach, potom pôsobil na Kramároch a očakávalo sa, že sa vráti domov do Lučenca. Očakávania rodiny nesplnil,“ usmieva sa Anna Danišová. Spomína si na začiatky, keď jej manžel pracoval v nemocnici na bratislavských Kramároch a na konci osemdesiatych rokov dostal Humboldtovo štipendium. V rámci neho pôsobil dva roky na chirurgickej klinike v nemeckom Kolíne nad Rýnom, kde sa habilitoval. Robil transplantácie a jeho predstavou bolo pokračovať v podobnom type práce aj po návrate domov na Slovensko.
„Mal vtedy 37 rokov, bolo to v roku 1989. Boli sme v Kolíne, keď prišla revolúcia a doma sa zmenili pomery. Po návrate do Bratislavy sa manžel rozhodol pre odchod. Vo Večerníku bol inzerát, že v rakúskom pohraničí v neďalekom Hainburgu prijmú chirurga. V pondelok sa tam išiel informovať. Pretože mal docentúru z Kolína a vedel po nemecky, veci išli rýchlo. V piatok poobede sme cestou z práce a zo škôlky s taškami v rukách vybrali zo schránky poštu. Manžel mi vravel, kašli na to, vyberieš schránku v pondelok. Ja som ju však otvorila a tam list - V pondelok môžete nastúpiť. Tak môj muž v pondelok nastúpil, ja som išla za profesorom Černým a vravím mu, že manžel nepríde. Výpoveď sa vybavila už bez neho,“ spomína si doktorka Danišová na rakúske začiatky, keď sa rodina presťahovala za hranice.

V civile: Bez bieleho plášťa bolo Jána Daniša vidieť málokedy.
V civile: Bez bieleho plášťa bolo Jána Daniša vidieť málokedy.
Zdroj: Archív A.D.

Od roku 1992 bol Ján Daniš osem rokov hlavným lekárom v Hainburgu. Robil chirurgické výkony, ktoré sa robili vo Viedni, ale v Hainburgu dovtedy nie. Dostalo sa to do uší profesorovi Wolfgangovi Wayandovi, šéfovi chirurgie v Linzi, a tak sa v roku 2000 dostal Daniš do Linzu, kde ostal šesť rokov. Tie boli pre jeho kariéru kľúčové. Počas obdobia v Linzi začal uvažovať o riešení krvácania pažerákových varixov. U pacienta s cirhózou pečene sa krv správne neodvádza a na pažeráku vzniknú kŕčové žily. Keď prasknú, človek veľmi rýchlo vykrváca a umiera. Je niekoľko možností, ako zastaviť také krvácanie. Ján Daniš už mal nápad, ako to vyriešiť. Ale nájsť tam ako Slovák, aj keď už v tom čase mal rakúske občianstvo, firmu, s ktorou by mohol dokončiť celý proces výskumu a výroby, nebolo vonkoncom jednoduché.

Psi a prasatá ako prví „pacienti“

„Vtedy prišla do cesty česká firma Ella. Z nejakého dôvodu Česi prišli do Linzu a profesor si k tomu zavolal manžela. Manžel si dal všetko, čo chceli, vyrozprávať po anglicky. Keď to dopovedali, ozval sa po slovensky. Skoro ich šľak trafil, pol hodiny sa po anglicky trápili. Padli si do oka, zafungovala chémia, začala sa spolupráca. Česi sú ,koumáci‘, trvalo to dlho, ale nakoniec ich Daniš stent - vecička, ktorá je schopná zastaviť akútne krvácanie v pažeráku - uzrel svetlo sveta. Keď sa na to dnes pozerám, bolo to nadľudské úsilie. Manžel slúžil ako chirurg šesť služieb, v práci mal celý deň nervy, poobede a cez víkendy pracoval na stente. Vyvinul ho, firma ho vyrobila, museli prebehnúť pokusy na zvieratách,“ spomína si doktorka Danišová. Lenže v Rakúsku sa pokusy na zvieratách nesmú robiť. A tak Ján Daniš lietal do Maďarska, do Szegedu. Tam bolo veľké laboratórium. Najprv implantovali stenty psom, potom prasatám. Trvalo to dlho, kým dostali značku CE, ktorá znamená, že spĺňa všetky kvalitatívne parametre. Od toho momentu sa Daniš stent používa aj u ľudí.


„Viete, ako je to so začiatkami. Manžel vzal stent, sadol do lietadla, letel za pacientom. V Rakúsku najprv išli podľa starých metód. Až keď všetko zlyhalo a pacient išiel umrieť, padlo rozhodnutie - dajme mu toto. Potom sa všetci čudovali, že to funguje,“ konštatuje pani Anna a dodáva, že metóda, ktorú vyvinul jej manžel, bola a dodnes je extrémne progresívna. „Keď varixy prasknú a krvácajú, krvácanie sa musí zastaviť. Lenže ak to krváca extrémne - a ono to extrémne je -, aj výkon je hrozný. Šesťdesiat rokov existuje a používa sa metóda, pri ktorej sa sonda strčí pacientovi do pažeráka, cez ňu sa nafúkne balón, ten stlačí varix a on prestane krvácať. Lenže taký pacient musí byť zaintubovaný a uspatý. A takto to môže byť iba dva dni. Môj manžel vždy hovoril, že je to katastrofa vidieť pacientov, ako veľmi trpia. Daniš stent sa zavádza pri plnom vedomí pacienta - stačí lokálna anestézia -, umiestni sa do pažeráka a pomôcka, ktorou sa zavádza, sa vytiahne von. Vnútri ostane špeciálna pružná sieťka, ktorá zatlačí na krvácajúci varix. Po dvoch hodinách pacient môže piť a jesť tekutú stravu. Tak to môže ostať dva týž­dne, kým sa pacient pripraví na operáciu. Je pri vedomí, netrápi sa, po troch dňoch môže ísť domov.“ Pani Danišová dodáva, že zacvičený doktor vie stent zaviesť v sanitke, na lodi, kdekoľvek, keď nastane krízová situácia.

Pokusy: Stent najprv testovali na psoch a prasatách.
Pokusy: Stent najprv testovali na psoch a prasatách.
Zdroj: Archív Ella.cz

Nielen alkoholici

Kŕčové žily - varixy - v pažeráku sú pritom pomerne rozšírená diagnóza. Cirhózu majú napríklad alkoholici, ale môžu ju mať pacienti aj pri iných ochoreniach. Napríklad v Egypte, ale aj v ďalších severoafrických krajinách či v Ázii je rozšírená bilharzióza, ochorenie, ktoré prenáša parazit vo vode. Pôvodcami ochorenia sú larvy. Pri kontakte s kontaminovanou vodou vnikajú cez kožu človeka a putujú cez lymfatické a krvné cievy do pečene, kde sa vyvinú na zrelé bilharzie. Riziko ochorenia v posledných rokoch stúpa, ochorenie si prinášajú turisti z exotických destinácií, kde nedodržiavajú potrebnú hygienu a napijú sa kontaminovanej vody. Dôsledkom pôsobenia tohto parazita je vyvolaná cirhóza. Napríklad v Egypte je takých pacientov veľmi veľa.

Variácie stentu

Ján Daniš neostal pri základnom modeli. Ďalším vylepšením - a nielen Daniš stentu - bol takzvaný biodegradabilný, rozložiteľný a vstrebateľný stent. Ten sa používa napríklad u detí, ak vypijú kyselinu alebo lúh, poleptanie sa vyhojí jazvami. Jedinou terapiou je, že takýto zjazvený pažerák sa v pravidelných intervaloch rozťahuje. „Je to veľmi nepríjemné a bolestivé. Práve na to sa používa biodegradabilný stent, ktorý sa časom vstrebe. Manžel operoval niekoľko detí po takýchto popáleninách, stent sa rozložil a nebolo ho treba vyťahovať. Robia sa nové štúdie, biodegradabilný stent sa testuje u pacientov s Crohnovou chorobou. Pri nej vznikajú jazvy v črevách. Samozrejme, takého pacienta treba operovať, ale operácia sa môže odložiť na neskôr. Rozmach používania stentu však manžel už nezažil,“ smutne skonštatuje pani doktorka.

Energia za troch

V roku 2006 sa doktor Daniš vrátil na nejaký čas do Hainburgu, kde nemali primára. „Chcel sa viac venovať stentu a na to v Linzi veľa času nemal. Miesto primára v Hainburgu bolo pre neho časovo flexibilnejšie, navyše sa mu pozdávalo, že ako primár mohol v nemocnici robiť veci podľa seba. Lebo keď ste šéf, ste šéf. Veľmi veľa operoval, ale nechcel ostať iba pri žlčníkoch a hemoroidoch, cítil sa nevyužitý. Preto vzal miesto v Steyri, kde je obrovská chirurgia s dobrým renomé. Ja som pracovala vo Vöcklabrucku, tam sme aj bývali,“ spomína lekárka na posledné roky manželstva. Usmieva sa, keď hovorí, že jej muž mal energie za troch. Aby stíhal navštevovať pacientov, lietal za nimi. Pilotskú skúšku si urobil počas dovolenky. Najprv lietal s ľuďmi z českej firmy. Potom si kúpil vlastné ultraľahké lietadlo.
„Až pred dvoma rokmi som dostala závery z vyšetrovania. Vletel s lietadlom do hmly. To problém nebol, on sa naučil, ako z hmly vyletieť. Vedel, že musí urobiť tri okruhy, postupne zväčšovať polomer, až kým neuvidí nejaký obzor. Znalec však napísal, že pri otáčke sa odtrhlo krídlo. Zrejme technická chyba, krídlo sa vraj odtrhlo preto, že bolo slabé lepidlo… úplne hlúpa chyba,“ sucho konštatuje Anna Danišová, keď spomína na osudné chvíle z apríla roku 2010. Jej manžel vtedy letel do Hradca Králové operovať pacienta s crohnom.

V Hradci Králové si robil aj pilotský preukaz. Piloti odtiaľ odprevádzali doktora aj pri poslednej rozlúčke. Na pohrebe boli stovky ľudí z celého sveta. Stretli sme tam ľudí z celej Európy, dokonca až z Kaukazu, Slovákov, Čechov… Všetko kolegovia, pacienti aj ich príbuzní. „Ja si z pohrebu nikoho nepamätám, neviem, ako som sa dostala na kar. Ale to je asi v tom stave samozrejmé. Prekvapilo ma však, kto všetko prišiel. Boli tam zahraniční pacienti, ktorých operoval. Neviem, ako sa to dozvedeli. Boli tam jeho slovenskí aj rakúski kolegovia, kolega z Grécka, prišli známi z Berlína. Považovali za potrebné prísť.

Česká hlava

Firma, s ktorou Ján Daniš vyvinul svoj stent, za tento počin získala v Česku v roku 2012 ocenenie Česká hlava. „Bola to veľká paráda, dostali prvú cenu,“ hovorí pani Anna. Odkladá si všetky publikácie, v ktorých je zmienka o práci jej manžela. „Usporiadali seminár so zahraničnou účasťou, šéf gastroenterológie z Banskej Bystrice mal o stente peknú prednášku aj s manželovou fotografiou. Po prednáške som išla za ním a prekvapilo ma, že manžela nikdy nestretol a nepoznal. Vraj ho spoznal iba cez jeho prácu. Je veľa slovenských chirurgov, ktorí sa venujú tejto problematike a po­znajú meno môjho muža. Stent však používajú pomerne málo, na Slovensku nie je bežný. Napríklad v Anglicku majú sanitky tento stent s aplikačnou súpravou vo svojej pohotovostnej výbave, v Rakúsku ho má v záchrankách jedna z výjazdových pohotovostí. Platí, že doma nie je nikto prorokom. Aj Američania, známi tým, že zásadne nepoužívajú európsku výbavu, majú vo svojej chirurgickej ,biblii‘ zmienku o Danišovi a jeho stente. S jedovatou poznámkou, že skúsenosti so stentom majú iba v Európe, ale nie v Amerike. Ale nedovolili si nenapísať, že niečo také existuje, pretože v súčasnosti to už predsa len niečo znamená.“