Slávne Radošinské naivné divadlo nemalo napriek úspechu u divákov vždy na ružiach ustlané. Od decembra roku 1963, keď ho Stanislav Štepka (76) založil, mu na päty šliapali normalizátori komunistického zriadenia a infarktové stavy principálovi spôsoboval neraz aj odchod hercov, ktorých pre svoje divadlo vypiplal a musel za nich hľadať náhradu. „Vyplakávať už nechcem. Dôležité je, že sme prežili,“ vyjadril sa Štepka pre PLUS 7 DNÍ pred desiatimi rokmi. To netušil, že najťažšia skúška divadlo ešte len čaká. Najzásadnejší úder pod pás radošincov priniesol COVID-19. Po tom, čo museli svoju činnosť zastaviť, sa dostali do existenčných problémov. „Zaznamenali sme zásadný prepad v tržbách a stratách,“ vyjadril sa pre PLUS 7 DNÍ otvorene manažér divadla Ladislav Hubáček. A hoci Štepka v minulosti zdôrazňoval, že divadlo nebolo nikdy odkázané na štátne prostriedky, situácia je dnes úplne iná. Finančnú injekciu z ministerstva kultúry prijali, no tŕň z päty im nevytiahla. „Táto pomoc nám zatiaľ umožní len prežiť a divadlo úplne nezavrieť,“ vyjadril sa ďalej manažér divadla.

Nespasení

Najvýraznejšia osobnosť Radošinského naivného divadla teta Katarína Kolníková, Slovákmi milovaná, by sa o pár dní dožila okrúhlej stovky. Láskavá a životom skúšaná žena tvrdila, že divadlo je pre ňu celý život a keď nehrá, necíti sa zdravá. Neblahú situáciu, v ktorej sa divadelná scéna nachádza dnes, by asi prežívala mimoriadne ťažko a pravdepodobne by ju ani nechápala. Súboru, ktorý sa počas desaťročí stal naším kultúrnym dedičstvom a súčasťou maturitných otázok, hrozí krach.

V súčasnosti podľa vyjadrenia manažéra Hubáčka len prežívajú. Aj to vďaka vlastným vreckám. Pritom sa od štátu dočkali finančnej podpory. Dostali ju, hoci nie sú štátnym divadlom a nepatria ani pod župu. S prenájmom išlo ministerstvo kultúry a radošinci na polovicu. Občianske združenie Človečina, ktoré funguje popri divadle, zas získalo 50-tisíc eur. Rok zatvorené divadlo však takéto zanedbateľné sumy nespasia. Môžu dúfať v podporu ďalších grantov, dotácií, darov sponzorov či dvoch percent z daní priaznivcov.     

V divadle pracujú externí režiséri, dramaturgovia, autori hudby, choreografi, scénografi, kostýmoví výtvarníci a herci, ktorí nie sú stálymi zamestnancami. Väčšinou spolupracujú len na jednom projekte. Aj takýchto ľudí však treba z niečoho živiť. Treba zložiť platy aj pre manažéra, produkčnú, personál na predpredaji vstupeniek, ekonomický úsek, štyri pokladníčky, garderobierku a upratovacie služby, dvoch technikov, uvádzačky a šatniarky či protipožiarnu službu. „V stálom zamestnaneckom pomere sme mali len dve osoby, pre pandemickú situáciu sme jednu museli prepustiť a druhej sme znížili pracovný úväzok. Ostatní sú externí spolupracovníci,“ vysvetľuje Hubáček.

Radošinci teda žijú zo dňa na deň a nevedia dokedy. S nádejou skúšajú Štepkovu novú hru Pán Strom v réžii Ondreja Spišáka. Je však možné, že ak sa situácia rapídne nezlepší, k premiére vôbec nedôjde.

Kedysi hrali len za jedlo

Za ostatný rok stihli nahrať pred živým publikom dve hry pre Slovenský rozhlas a pred úplným zatvorením divadla ponúkli návštevníkom desaťtisícu reprízu legendárnej hry Mužské oddelenie, v ktorej účinkuje aj Kristína Madarová, súťažiaca v relácii Tvoja tvár znie povedome. Takú ťažkú situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzajú, si za desiatky rokov existencie nepamätajú. A to sa neraz zmietali v poriadnych problémoch.

„Starosti sme mali s každou hrou, ale nikdy sme nedostali oficiálnu stopku. Neboli sme profesionálne divadlo a každý z nás mal svoje zamestnanie, takže sme neboli odkázaní na štátne prostriedky. Hrali sme hlavne počas víkendov a zadarmo. A to štát akceptoval. Do roku 1979 boli naše honoráre len jedlo, občas víno a nocľah v internátoch,“ zaspomínal si otec divadla pred časom s tým, že nad vodou ich držali výlučne vypredané predstavenia.

Vtedy, keď si všetci mali byť rovní, boli podozriví aj pre úspech. Ťažkou skúškou prechádzali radošinci najmä v období normalizácie. Dvojzmysly v ich hrách sa mocipánom nepozdávali, legendárnu hru Jááánošííík dlhé roky ani nemohli hrať. „Napísal som ju už v roku 1970, no krátko po premiére v Turzovke ju zakázali. Konali sa tam akési oslavy Rudolfa Jašíka a v novinách Pravda napísali, že taký verný komunista ako on si to nezaslúžil. A že sme drevenou puškou mierili na zástavu Sovietskeho zväzu, ktorá bola niekde v rohu sály. Tento recenzent sa mi po rokoch ospravedlnil a dokonca začal chodiť na naše predstavenia,“ šokoval absurditou vtedajšieho obdobia Štepka.

Problémový Jááánošííík

Ľady sa do istej miery pohli až začiatkom osemdesiatych rokov, keď už pôsobili pod umeleckou agentúrou Slovkoncert. Oficiálne im schválili aj Jááánošíííka, no v Topoľčianskom okrese zostali zásadoví. „Mali sme s týmto predstavením viac ako päťsto repríz, bol to trhák nášho divadla, napriek tomu nás na svoje územie nepustili. Zavolali si ma na národný výbor, kde mi jeden pán lampičkou svietil do očí a vypočúval ma. Zaujímalo ho, ako je možné, že sa ľudia smejú, keď jemu to smiešne nie je. Vraj čo je smiešne na tom, keď na javisku hovorím: ,Od svitu do Vrútok len drina a drina.‘ Naliehal, aby som prezradil, kto ma podporuje a kto organizuje, že máme vždy vypredané,“ vyťahuje ďalšiu absurdnosť.

Aj z tohto pána s eštebáckymi sklonmi sa napokon stal fanúšik radošincov. „Po rokoch prišiel za mnou. Vraj by som sa mu mal poďakovať, že nás vyhodil z okresu, pretože len vďaka tomu sme sa uchytili v Bratislave. Nebyť jeho, boli by sme podľa neho už zabudnutý súbor, o ktorom by dnes nikto nevedel. Nato vytiahol z tašky svoje hry a chcel, aby sme mu za odmenu nejakú naštudovali. Odmietol som to, ale jednu láskavosť som mu predsa len urobil. Zakomponoval som túto situáciu do hry Z čista jasna.“

Kvalita nevyhynie

Úspech u divákov Stanislav Štepka pripisuje aj tomu, že k divákom sa herci vždy správali slušne a ústretovo. „Osobne odpisujem na všetky listy a maily. Ľudia taký prístup oceňujú. Raz ma naša česká fanúšička pani Oulíková prišla hľadať do Radošiny. Bola treskúca zima a v dedine sa s batôžkom na chrbte pýtala, kde bývam. Povedali jej, že v Bratislave, ale zaviedli ju k bratovi. Ten jej ukázal môj dom, ktorý využívame cez víkendy. Keď už tam stála, chcela vidieť miestnosť, kde píšem hry. Tak jej otvoril izbu a nevychádzal z údivu. Hovorí mi: Stanko, tá stará pani tam vošla a objala stôl,“ opisuje dávny zážitok.

Radošincov sa úspech držal desiatky rokov ako kliešť, a to navzdory tomu, že z najsilnejšej zostavy hercov u nich funguje už len Štepka. Teta Kolníková a Ján Melkovič už hrajú v nebeskom divadle a spoluzakladateľ Milan Markovič odišiel dobrovoľne v roku 1987. Mimochodom, Markovič je autorom hudby hry Jááánošííík, ktorá je dodnes ich najväčším trhákom. Keď odchádzal po dlhých sedemnástich rokoch, Štepka to neprežíval najlepšie. „Bolo to krátko po premiére hry Čierna ovca, v ktorej odmietol hrať. Ani neviem, čo sa mu na nej nevidelo. Narobil nám vtedy kopu starostí, museli sme narýchlo hľadať náhradu. V tom čase hral vlastne vo všetkom. Ale vychádzame dobre,“ povedal.

Štepkovými rukami prešlo mnoho hercov, ktorí si postupne vypracovali elitné postavenie. Zuzana Kronerová, Monika Hilmerová, Csongor Kassai, Zuzana Mauréry, Viktor Horján, Kristína Tormová, Kamil Mikulčík, Soňa Norisová či Nela Pocisková sú len niektorí z nich.

Dodnes má Štepka v živej pamäti, ako prišla na konkurz šestnásťročná ustráchaná gymnazistka Monika Hilmerová. „Ledva ju bolo vidieť. Mala krásne veľké oči a keď zaspievala, bolo to nádherné,“ vyznal sa. Úplne inak zapôsobila na Štepku prvý raz Zuzana Mauréry. „To bola sebavedomá ,erdeg baba‘ s iskriacimi očami, ale aj veľmi dobrá,“ opísal ju.

RETRO FOTO Radošincov v GALÉRII

Vždy, keď Stanislava Štepku herci opúšťali, mal hlavu v smútku, no vraj im to nezazlieval. „U nás im píšeme postavy na telo, naučia sa tu hrať, spievať, tancovať a potom ich ako hotových hercov obsadia inde. Ale je to ich rozhodnutie, ja im môžem len zaželať, aby sa im darilo a práca ich napĺňala. Je mi to ľúto, ja by som pre nich písal aj ďalej, ale život je už taký,“ posťažoval sa nám. Či ešte bude mať možnosť pre niekoho niečo napísať, ukáže čas. Jedno je však isté. Kvalita sa presadí vždy a nevyhynie.

Pozrite si v GALÉRII historické zábery legendárneho divadla