Celý život zbierala klenoty našej ľudovej tvorby a dnes je sama klenotom slovenskej histórie. Ale speváčka a etnografka Darina Laščiaková (87) sa tak necíti. V seniorskom centre, kde teraz žije, nadobudla pocit, že jej piesne už málokoho zaujímajú. Na stretnutie s nami privolila len pod podmienkou, že ju nebudeme nahrávať, fotografovať ani chváliť. Napokon sme ju navštívili hneď dvakrát. Najskôr nás privítala v štýle hollywoodskej hviezdy v saténovom župane. Neskôr už decentne namaľovaná, vyčesaná a ako skutočná profesionálka pripravená na to, že bude aj pózovať.
Spieva už len v kostole
Najväčšiu ikonu ľudovej hudby Darinu Laščiakovú sme neraz navštívili v jej panelákovom byte, kde sme viedli dlhé debaty na najrôznejšie témy. Vždy rada zdôrazňovala, akú má radosť zo svojej rozvetvenej rodiny, zároveň mala výčitky svedomia, že pri speváckej a rozhlasovej práci na svoje dve deti nemala toľko času ako iné matky. Dodnes disponuje kvalitným hlasom, s ktorým precestovala takmer celý svet. Koncertné pódiá však už opustila. Spevom a jej typickou ľubozvučnou slovenčinou teraz teší obyvateľov seniorského domu asi pol hodiny cesty od Bratislavy, kde sme ju zastihli.
„Urobila som všetko, aby sa ľudová pieseň z malých domčekov dostala na veľké pódiá a festivaly, kde ju počúvajú tisíce ľudí. Som rada, že Pán Boh mi ešte nechal hlas, ale už to nie je také ako kedysi. Preto som sa stiahla. Už len tu, v našom kostolíku občas zanôtim pre ľudí peknú melódiu,“ prezrádza v izbe, kam sa na staré kolená utiahla. Neveľký priestor si zútulnila obrazmi rodičov a rodnej chalupy svojej mamy v Podbieli, ale aj kresbami vnučky, televíznej reportérky Simony, ktoré jej venovala ešte ako desaťročná. „Máme sa všetci veľmi radi. Mám vydarenú rodinku,“ pochvaľuje si speváčka tichým hlasom.
Zabudnutá?
Svoj panelákový byt v Bratislave opustila Darina Laščiaková pre pretrvávajúce zdravotné problémy so srdcom. Dnes žije vo veľkom zámockom parku, v nízkom bungalove, ktorý je na skok od zrenovovaného kaštieľa. „Tu som pod stálym dohľadom lekárov. Doma som bola sama. Mám to tu skromné, ale stačí mi to. Marienka mi to tu vybavila,“ chváli dcéru. Tá ja tiež spokojná, ako sa mama zžila s novým prostredím. „Maminku tu majú veľmi radi. Volajú ju pani Darinka. Je milá, skromná a múdra, takže s ňou nemajú žiadne starosti. Má aj veľa zážitkov, takže sestričky s ňou dlho a rady debatujú. Dokonca si k nej občas chodia po radu,“ zapája sa do debaty dcéra Mária Frantová, ktorá mamu navštevuje najčastejšie.
„Chúďatká moje, chodia za mnou všetci, keď im to čas dovolí. Aj syn Jožko so svojou rodinou. Už je nás veľa. Marienka má dve deti Kristínku a Simonku, Jožko zas Zuzku a Jožka. Od neho už mám aj štyri pravnúčatká. Na Vianoce som bola u Marienky, tam sme sa všetci zišli,“ vyratúva. Spevácky talent a lásku k folklóru či ľudovej piesni prebudila pani Darina v celej rodine. „Často som s maminkou spievala. Hanbila som sa, ale musela som,“ smeje sa Mária. Neskôr ju nahradila dcéra Simona. „Bola deväť rokov členkou súboru Čečinka. Spievali sme spolu na rôznych podujatiach a folklórnych festivaloch. Vždy sa veľmi rýchlo učila. Je nesmierne talentovaná. Aj teraz, keď ju poprosím, aby mi spravila radosť, zaspievame si spolu,“ hovorí o vnučke, televíznej redaktorke.
Simona Frantová nie je známa len ako tvár spravodajskej televízie, súčasne je priateľkou šéfa parlamentu Andreja Danka. Túto tému však jej babka rozoberať nechce. „Len nech je šťastná a zdravá. Aj všetci moji. To je najdôležitejšie,“ pripomína a tému obráti opäť na seba. Ponosuje sa, že v televízii ju vidieť len občas. „Veľmi málo. A v rozhlase vôbec. Pracovala som tam s láskou tridsaťtri rokov. Veľa práce som tam urobila a na všetko zabudli. Iné národy obdivujú naše ľudové umenie a my si ho nevieme dostatočne vážiť,“ zamýšľa sa. „Tam dolu vo fioku, pozrite, tam je pekná knižka o mne. Napísala ju jedna milá dievčina podľa svojej diplomovej práce o mne. Vezmite si jednu,“ nabáda nás.
Spievajú len noty
Darinka Laščiaková sa až z knižnej práce svojej obdivovateľky dozvedela, že počas kariéry naspievala takmer dvesto piesní. Pri listovaní v útlej publikácii narazí aj na názvy piesní, ktorých melódiu si už nevie vybaviť. Iné by zaspievala aj o polnoci. „Mojou najobľúbenejšou je Hej, pod Roháčom žijem,“ ožije a obráti sa na nás. „A ktorá je tá vaša?“ spýta sa. Pripomíname vzácny súbor uspávaniek zo stredného Slovenska, ale aj hity Kopala studienku či Zahrajte mi tichučko. „Beliže mi, beli, môj anjelik biely, nedám si ťa, nedám, za tento svet celý...“ zanôti speváčka tak emotívne, že nás prepadne clivota z toho, že jej hlas už nikdy nerozozvučí žiaden amfiteáter.
Po chvíli sondujeme, či si pani Darina ešte spomenie na svoju slávnu svadobnú odobierku. „Zbohom ostávajte, hej, mamičkine prahy, čo vás prekráčali moje biele nohy,“ spustí bez problémov tichým, no pevným hlasom a opäť spomína. „Tú som priniesla z Oravy ešte počas štúdia na vysokej škole. Keď som ju spievala vo filme Kubo, režisér Martin Ťapák toľkokrát opakoval záber, v ktorom som musela ujujúkať, že som bola pol roka bez hlasu,“ smeje sa. Zafilozofujeme si aj o tom, prečo je v súčasnosti tak málo spevákov, ktorí sa dokážu stotožniť s tým, čo spievajú.
„Asi je to preto, že spievajú len noty. Do nôt sa však nedá všetko zapísať. To je mŕtva pieseň. Svadobná odobierka je vcelku jednoduchá melódia, no preto je taká pôsobivá a dojímavá, lebo keď ju spievam, znie mi v ušiach hlas so všetkými tými krásnymi ozdôbkami, aj dych tetky Žatkuliakovej, ktorá ma ju naučila. A nielen jednu ma naučila. Mnoho ich bolo. Celý týždeň som u nej bývala. Najprv som jej pomáhala pri práci a potom sme spievali. Všetko som rýchlo zapisovala do nôt a potom som sa ich učila so správnou emóciou spievať. Žiadne nahrávače vtedy neboli,“ zasní sa pri spomienke na časy, keď mnoho rokov cestovala po slovenských regiónoch. Od domu k domu s prosbou o pesničku.
Za všetko môže Štefánik
Do obdobia svojej mladosti, keď bola Darina Laščiaková plná energie, sa vracia nesmierne rada a často. „Držím sa slov Andreja Kmeťa, ktorý pred dvesto rokmi povedal - Napájajme nové ohnivká na našu starodávnu reťaz. A občas obzrime sa späť, lebo obzrieť sa späť neznamená kráčať späť. Obzrieť sa, poznať, poučiť sa a potom bezpečne kráčať ďalej,“ sprostredkováva nám svoju obľúbenú filozofiu. Najčastejšie spomína na manžela, svetoznámeho ekonóma a publicistu Adama Laščiaka, na súrodencov Vladimíra, Martu a Milana a takisto na rodičov.
„Môj otecko Matej Gažo začiatkom 20. storočia odišiel za prácou do Ameriky, kde robil murára a výťahára. Ale túžba po rodnom kraji bola silnejšia, tak poslúchol radu svojho priateľa Milana Rastislava Štefánika, aby vstúpil do armády ako legionár. Tak sa dostal medzi legionárov rozmiestnených po slovenských dedinách. Dostal sa do obce Podbieľ, kde sa zoznámil s maminkou Máriou, členkou tamojšieho divadelného súboru. Už len ja najmladšia som na svete. Živím v sebe nádej, že sa raz všetci stretneme a budeme spievať piesne na oslavu velebnosti Božej. Len aby sme boli toho hodní,“ prízvukuje.
