Nikdy sa netajil tým, že by každému svojmu dieťaťu doprial vlastnú matku. Český herec a humorista Bolek Polívka (73) sa preslávil nielen prácou, ale aj pestrým rodinným a predovšetkým partnerským životom. Napokon sa mu podarilo splodiť až šesť potomkov - so štyrmi rozdielnymi ženami. Prvorodená je dcéra Kamila Polívková (47), dnes vyhľadávaná režisérka a kostýmová výtvarníčka. Na rozdiel od súrodencov sa v spoločnosti takmer vôbec neukazuje a my sme na ňu natrafili v Slovenskom národnom divadle. Výraznú blondínu, ktorá sa živí ako divadelná kostymérka aj režisérka, sa na chodbách činohry nedalo nevšimnúť. S úsmevom od ucha k uchu pre PLUS 7 DNÍ prezradila, čo ju priviedlo do nášho hlavného mesta, aké je byť dcérou legendárneho herca a porozprávala o vzťahoch s nevlastnými súrodencami.

Rozlietaná šestka

Dcéru Kamilu splodil Bolek Polívka s prvou manželkou Stanislavou. O status jedináčika prišla ako štvorročná, keď sa jej po otcovom vášnivom romániku s herečkou Evelynou Steimarovou narodila nevlastná sestra Anna, dnes takisto herečka. Po dvoch dcérach sa herec dočkal syna Vladimíra. Ten sa narodil do Bolkovho druhého manželstva, keď bol ženatý s francúzskou herečkou Chantal Poullainovou. Vladimír gény zaprieť nemohol a takisto sa dal na hereckú dráhu. Aj keď sa Polívka so Chantal rozviedol, na ocot neostal. Našiel si spriaznenú dušu Marcelu Černú, ktorá so svetom múz nemala nič spoločné. Pracovala ako servírka či realitná maklérka a Polívka s ňou má troch potomkov - synov Jana, Františka Antonína a dcéru Marianu, Pred dvoma rokmi si štvrtú matku svojich detí zobral za manželku, áno si povedali na radnici v Brne.

Vráťme sa však k najstaršej Kamile. Niekoľkokrát nás uisťovala, že mať toľko bratov a setier nie je na zahodenie. „Je skvelý pocit mať veľkú rodinu. Lebo nevlastnými súrodencami sa to nekončí. Všetci majú ďalšie rodiny, takže nás je skutočne veľa. Je známe, normálne a logické, že sme spolu nevyrastali, no napriek tomu máme výborné vzťahy, čo je podľa mňa veľmi vzácne. Na všetkých mi záleží a všetci v mojom živote pre mňa veľa znamenajú. Stretávame sa pomerne často, no určite by nikto nenamietal, ak by to bolo častejšie. Nie je však jednoduché sa zladiť, keďže sme pracovne vyťažení a rozlietaní.“

FOTO jeho najstaršej dcéry Kamily nájdete v GALÉRII

Neľahké dospievanie

Okolo Bolka Polívku bolo celé roky rušno, nielen pre zoznam jeho žien a detí. Mnoho sa toho popísalo aj o problémoch s financiami či alkoholom. Otcovu pozitívnu či negatívnu medializáciu brala Kamila ťažšie zrejme preto, že bola zo súrodencov najstaršia.

„V detstve a hlavne počas dospievania na mňa prílišný záujem o môjho otca i našu rodinu vplýval zvláštne. S toľkou pozornosťou by mal čo robiť hocikto iný,“ spomína s tým, že s pribúdajúcimi rokmi sa na všetko pozerá inak. „Dnes, keď mám vlastnú cestu a môžem sa sama o seba oprieť, s tým už nemám problém. Naopak, otcovu prácu i život rešpektujem, podporujem a mám pocit, že to je vzájomné.“

Pomáha jej samota

Kamilu Polívkovú sme v Bratislave stretli preto, že si v SND plnila pracovné povinnosti. Režírovala inscenáciu Koncert na želanie, predstavenie, ktoré bolo výzvou pre všetkých, čo sa na jeho vzniku podieľali. Počas vyše hodinovej hry totiž herečky Jana Oľhová, Monika Hilmerová a Ingrid Timková nepovedia jediné slovíčko. Na javisku odznievajú maximálne povzdychy, celý príbeh vytvárajú pohyby herečiek a ich kulís.

Navyše téma osamelých večerov je podľa režisérky náročná a smutná, no ona tvrdí, že do divadla sa človek nemusí chodiť len zasmiať. „Divadlo je aj o zamyslení nad pozitívnymi či negatívnymi vecami. Ústrednou postavou je slečna Raschová. Nejde o to, že by pocitom osamelosti a izolácie netrpeli aj muži. Žena je však od určitého veku preukázateľne omnoho zraniteľnejšia v spoločnosti zameranej na výkon, úspech, produktivitu a v neposlednom rade i vzhľad. Dnes už na to existuje množstvo štúdií i štatistiky. Ženy samoživiteľky a ženy nad päťdesiat rokov sú podľa nich jednou z najohrozenejších skupín,“ vysvetlila, na čo chceli inscenáciou poukázať.

Česká režisérka priznala, že aj oná má ťažšie dni, vtedy jej zväčša pomáha samota. Ak nezaberá, na rade sú jej najbližší. „Je pravda, že žijeme ťažkú dobu. Pandémia, vojna a stále niečo. No ja som povaha, ktorá sa snaží neprepadávať panike. Ak viem, že s niektorými vecami nedokážem nič spraviť, ostáva mi len žiť, fungovať a pracovať. Ak som z niečoho smutná, som rada aj sama. Zaleží na situácii. Nie som asi typ ženy, ktorá svoj smútok a trápenie potrebuje nutne znášať s niekým iným. Je však pravda, že zo smutnej nálady ma často dostane stretnutie s mojou početnou rodinou.“

Na otázku, čo Kamilu, naopak, robí šťastnou, odpovedala bez zaváhania. „Myslím, že je veľmi dôležité veriť, že môžete svoj život ovplyvniť. To nám umožňuje vnímať nádej, formovať si víziu, a teda niekam smerovať. Nemyslím tým lepšie zajtrajšky alebo romantickú predstavu budúcnosti. Len jednoduché vedomie, že existuje možnosť, že to, čo je teraz, nie je trvalé a dá sa to zmeniť.“