Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Herečka Naďa Hejná (†87), pochádzajúca z&nbsp;významného rodu divadelníkov a&nbsp;národných dejateľov Pietrovcov, považovala mesto Martin za našu najvzácnejšiu pôdu. „Tu sa tvorili naše kultúrne dejiny. Tí ľudia trpeli za Slovensko, za Slovákov. Vštepovali mi to odmalička. A&nbsp;mal by to vedieť každý Slovák,“ vyznala sa, ešte keď žila, stojac na Národnom cintoríne v&nbsp;Martine. Nakrúcala vtedy dokument My alebo blízko je tak ďaleko.

V&nbsp;pochmúrnom prostredí pri hroboch Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Jesenského, Martina Kukučína, Martina Benku, Štefana Krčméryho či Jozefa Škultétyho vyťahovala z&nbsp;rukáva veselé osobné spomienky, ktoré sa nikdy nedostali do žiadnej oficiálnej literatúry. Dnes na našom najvzácnejšom cintoríne odpočíva aj samotná Naďa. „Bola to sestra môjho pradedka Ivana Pietora,“ hlási sa k&nbsp;predkom hrdo aj televízna moderátorka Mária Pietrová.

V&nbsp;literatúre sa veľa nedočítame ani o&nbsp;obrovskom maďarsko-slovenskom konflikte, ktorý jedným svojím článkom v&nbsp;martinských Národných novinách rozpútal literát Jozef Škultéty. „Baťko Škultéty bol môj ujec,“ zalovila v&nbsp;pamäti Naďa Hejná. „V&nbsp;článku trochu urazil Maďarov a&nbsp;tí hneď chceli duel s&nbsp;pištoľami. Svetozár Hurban Vajanský sa hneď hlásil, že bude Škultétymu robiť sekundanta. Lenže baťko nevedel vôbec strieľať. Pištoľ nikdy nemal v&nbsp;ruke.“

Pre národné presvedčenie bol však ochotný aj zomrieť. Jeho mladí stúpenci ho teda vzali do neďalekého Jahodnického hája, kde ho učili strieľať do veľkých papierov. „Netrafil ani jeden. Aj tak hovoril, že Maďara, ktorý sa proti nemu postaví, zastrelí ako psa. Keď prišlo k&nbsp;duelu, Vajanský sa ich snažil zmieriť. Ale márne.“ Prvý vystrelil vyzývateľ a&nbsp;na znak zmieru do vzduchu. „Všetci si vydýchli. Mysleli si, že aj Škultéty vystrelí hore. Lenže on nie. Trval na tom, že Maďara zastrelí ako psa. Ale, chvalabohu, netrafil. Pri druhom pokuse Maďar zas do hora vystrelil. A&nbsp;Škultéty zas netrafil. Potom sa to zopakovalo ešte raz. Skončilo sa to, až keď Maďar pribehol k&nbsp;Vajanskému a&nbsp;objal ho okolo krku. Potom všetci išli spolu do hostinčeka, kde si niečo popili a&nbsp;všetci sa udobrili.“

Baťko Škultéty nebol podľa netere príliš spoločenskej povahy, väčšinou ho našla doma pohrúženého do písania. „On nebol nevtipný, ako by sa mohlo zdať. Bol len veľmi pracovitý. Prišla som k&nbsp;nemu, pracovný stôl mal vždy zaprataný knihami, do toho zviazané Národné noviny a&nbsp;keďže nemal miesto, písal na maličkom mieste na kraji stola. Ale urobil pre Slovensko veľkú prácu,“ pripomenula jeho neter.

Zároveň odhalila tajomstvo dlhého, takmer storočného života slovenského literárneho kritika, historika, jazykovedca a&nbsp;prekladateľa. „Škultéty chodil s&nbsp;Vajanským každý večer na medokýš. To bol liek. Keď Vajanský zomrel, chodil sám. Vždy dve deci. Raz našiel krčmičku, ktorá patrila istej Brťánke, tuhej Slovenke, zatvorenú. Čuduje sa: ‚A&nbsp;čože má Brťánka zatvorené?‘ Keď mu povedali, že zomrela, spýtal sa, koľko mala rokov. ‚Šesťdesiat? No to už mala dosť,‘ mávol rukou, hoci sám mal po deväťdesiatke,“ smiala sa Naďa Hejná na slávnom martinskom cintoríne.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/madarsko-slovensky-konflikt-strelba-znameho-umelca-zastrelim-ta-ako-psa-krical" target="_blank" rel="noopener">Veľká FOTO GALÉRIA: Pozrite si zábery nášho najvzácnejšieho cintorína&nbsp;</a>

Pred kamerami vyrozprávala len torzo svojich spomienok. „O&nbsp;každom človeku, ktorého máme na tomto cintoríne, by som vedela aj hodinu hovoriť. Všetko to boli veľmi vzácni ľudia,“ vyznala sa dojatým hlasom. A&nbsp;keď v&nbsp;roku 1994 zomrela, pochovali ju medzi tých, ktorých si tak vážila.

Viac sa dočítate v aktuálnom čísle PLUS 7 DNÍ&nbsp;