Tip na článok

Majú osemdesiat a vyhrávajú maratóny. Ako je to možné? Nechápu to ani odborníci

Športovať sa dá aj po osemdesiatke, Francúz Marchand sa zo svetového rekordu v cyklistickej hodinovke tešil ako 105-ročný

Galéria k článku (4 fotografie )
Olga Kotelková: S atletikou začala ako 77-ročná.
Veľké srdce: Tajomstvo úspechu malého Francúza Marchanda.
Všestranná: Kotelková zvládala hody aj skoky.

Iní sa v ich veku, ak sa ho vôbec dožijú, tešia, keď sa dokážu dovliecť do kúpeľne. Oni športujú a lámu veteránske svetové rekordy. Francúz Robert Marchand ako 105-ročný zvládol pred mesiacom v cyklistickej hodinovke prejsť na velodróme neďaleko Paríža 22,5 kilometra, a to sa dušoval, že by urobil viac, ak by sa nepozabudol na štarte. Dnes 85-ročný Kanaďan Ed Whitlock je dodnes jediný človek, ktorý zabehol maratón vo veku vyššom než sedemdesiat rokov pod tri hodiny. Behá ho dodnes a stále rýchlo.

„Vek je naozaj len číslo. Odkazuje len na dátum narodenia. Všetko ostatné závisí od vašich pocitov. Od toho, na koľko sa cítite. Od vášho postoja k veciam a udalostiam, ktoré sa vo vašom živote udejú,“ zvykla hovoriť bývalá kanadská učiteľka Olga Kotelková, ktorá s atletikou začala vo veku 77 rokov. Ešte ako deväťdesiatročná skákala do diaľky aj do výšky, hádzala kladivom. Už tu s nami nie je, v júni 2014 zomrela na vnútrožilové krvácanie, no aj jej príbeh je dôkazom, že limity ľudského tela sa občas dajú natiahnuť do netušených možností.

Veľké srdce malého Marchanda

Nad výkonmi všetkých troch starčekov odborníci nechápavo krútili hlavou. Boli až príliš kvalitné na to, aby po ich dosiahnutí mohli pokojne spávať. Aj preto ich pozývali na jeden test za druhým.

Za svetovým rekordom vyše storočného francúzskeho deduška Marchanda sa skrýva veľké srdce. Nielen obrazne, doslova. „Vzhľadom na jeho malú postavu (len 150 centimetrov) je skutočne nezvyčajne veľké. Popritom dokáže Robert vyvinúť na svoj vek nezvyčajne veľkú tepovú frekvenciu,“ vysvetľovala tajomstvo jeho výkonu uznávaná fyziologička a univerzitná profesorka Veronique Billatová, ktorá na neho počas pretekov dozerala.

Sám Marchand po výkone tvrdil, že sa ani necíti unavený. Svoje určite zohráva aj životospráva. Bývalý požiarnik a neskôr drevorubač, ktorý býva na predmestí Paríža, nefajčí a už niekoľko rokov neje mäso. Pohár vína si dopraje tiež len príležitostne. Pchá do seba veľa ovocia a zeleniny, do postele chodí vždy presne o deviatej a vstáva o šiestej ráno. Prečíta si svoj obľúbený denník L’Humanité a po raňajkách vysadne na stacionárny bicykel. Na hodinku denne.

Cyklistiku objavil až ako 68-ročný, no od tých čias krúti pedálmi každý deň a rád. Napriek tomu, že má 105 rokov. „Už to nie je ono ako kedysi. Mám reumu, bolia ma ramená. Nebicyklujem však pre víťazstvá. Len chcem ostatným ukázať, že to ide, aj keď máte tak veľa rokov,“ vraví Marchand, jeden z vyznávačov pokojného života. „Nestresujem sa. Netrápim malichernosťami. Pokiaľ viem, na šťastie ešte nikdy nikto neumrel.“

Veľké srdce: Tajomstvo úspechu malého Francúza Marchanda.
Veľké srdce: Tajomstvo úspechu malého Francúza Marchanda.
profimedia.sk

Tri hodiny okolo cintorína

Na rozdiel od Marchanda Kanaďan Ed Whitlock, narodený v Anglicku, v detstve športoval. Súťažne behal, no potom s tým na dvadsať rokov prestal. Znovu začal ako štyridsaťročný. Dôchodca z Toronta nerobí v príprave na maratóny nič špeciálne. Nepočíta si počas behu kilometre, nepoužíva žiadne testery, neposilňuje, nedodržiava diétu. Len si každý deň dopraje tri hodiny behu v okolí cintorína blízko jeho domova. „Je tam menej áut než inde,“ vysvetlil raz, prečo beháva práve okolo neho. Pravidelne. Vraj mu to tak viac vyhovuje.

V roku 2003 zvládol ako 72-ročný torontský maratón za 2 hodiny a 54 minút. Nebol to len svetový rekord v jeho kategórii, no aj dodnes jediný maratón sedemdesiatnika pod tri hodiny. O desať rokov zabehol rovnakú vzdialenosť v holandskom Rotterdame v čase 3 hodiny, 15 minút.

Lekári dlhšie nečakali, pozvali ho na detailné zdravotné testy na montrealskú McGillovu univerzitu. A nevychádzali z úžasu. „V jeho veku je úbytok svalovej hmoty normálny. Bežná je strata od 30 do 40 percent, no Ed bol na tom viac-menej rovnako, ako keď mal dvadsať. Je to fyziologický fenomén,“ krútil hlavou špecialista z miestnej univerzity Russel Hepple.

Ešte viac sa čudoval, keď mu zmerali VO2 max. - index, ktorý označuje aeróbnu výkonnosť. Číslo udáva, koľko mililitrov kyslíka spotrebuje telo na kilogram telesnej hmotnosti za minútu. Čím vyššie číslo, tým je na tom športovec lepšie. „Špičkoví olympionici majú túto hodnotu okolo 90, osemdesiatnici bez pohybu niekde okolo 20. Whitlock mal 54,“ čudoval sa Hepple v rozhovore pre NY Times. Pomalšie sa už starnúť nedá - zhodovali sa v jeho prípade odborníci. Prečo je bývalý banícky inžinier ochotný aj v pokročilej starobe dennodenne behávať? „Nie je to u mňa otázka zdravia. Baví ma prekonávať rekordy a užívať si pozornosť. Ten pocit, keď pretnete cieľovú pásku a poviete si, že ste to znova dokázali, za to stojí,“ vyznal sa médiám Whitlock.

Dokedy bude trénovať, sám nevie. „Keď budem mať deväťdesiat, možno to už robiť nebudem. Zatiaľ prestať neplánujem. Stále si to užívam. Aj preto, že človek nikdy nevie, ktorý maratón bude jeho posledný. Myslím si, že mám dlhovekosť v krvi. Môj strýko sa dožil 107 rokov, ale nikdy nemôžete tušiť, čo vás čaká. Možno ma zajtra zramuje autobus,“ pokračoval ultrarýchly kanadský dôchodca.

Z učiteľky na dôchodku rekordérka

Aj príbeh Olgy Kotelkovej, dcéry ukrajinských farmárov, ktorí sa presťahovali do kanadského Saskatchewanu, je jedinečný. Do dôchodku šla bývalá učiteľka ako 63-ročná a keďže sa chcela aspoň trochu hýbať, skúsila softbal - pomalšia forma bejzbalu.

V 77 rokoch potom objavila atletiku. Začala robiť všetko - skoky do diaľky i do výšky, behať, hádzať diskom aj oštepom. A lámať rekordy. Ešte pred dovŕšením osemdesiatky na veteránskych hrách v anglickom Gatesheade pokorila v kategórii do 80 rokov dva svetové rekordy a domov si viezla šesť zlatých medailí. „Milujem šport. Je to moja vášeň,“ vyznala sa v dokumente, ktorý aj o jej výkonoch natočila kanadská televízia.

Olga Kotelková: S atletikou začala ako 77-ročná.
Olga Kotelková: S atletikou začala ako 77-ročná.
profimedia.sk

Tých svetových rekordov do svojej smrti pred tromi rokmi pokorila rovných tridsať. Najmä vďaka jedinečným svalom. „Jej schopnosť zachovať si svalovú hmotu bola skutočne impozantná,“ tvrdil Hepple, odborník, ktorý testoval aj Whitlocka. Olgino telo stihli preskúmať viaceré renomované kanadské univerzity. Potvrdili, že počet svalových jednotiek v Kotelkovej tele bol neskutočne veľký. „Toľko majú ľudia vo veku 65 rokov, nie v deväťdesiatke,“ skonštatovali.

Kotelková sa svojej fyziognomickej výnimočnosti bránila. „Som len obyčajná Jane,“ tvrdila s obľubou matka dvoch detí, Nadine a Lyndy. Tú mladšiu však už vychovala sama. Keď jej večne podnapitý manžel John počas druhého tehotenstva priložil nôž na krk, došla jej trpezlivosť. Zbalila sa a opustila ho.

Olga sa udržiavala v kondícii, ako vedela. Okrem športovania lúštila japonské puzzle. Ani dobré víno neodmietala. V roku 2012 ju ako 93-ročnú pozvali na univerzitu v Illinois, kde s ďalšími „starenkami“ vo veku od 60 do 78 rokov skúmali, či jej neskorý atletický život má vplyv na fungovanie mozgu. Keď sa jej ukonaný riaditeľ tamojšieho inštitútu Art Kramer na večeri po vyčerpávajúcom dni pýtal, či je unavená, Kotelková odpovedala: „To ja bývam málokedy.“

Aj šéfka výskumného projektu Agnieszka Burzynská sa čudovala. „Mozog je tajomstvom jej úspechu. Bolo vzrušujúce vidieť, ako v prípade 93-ročného človeka skvele funguje. Pritom je taký citlivý na starnutie.“

Nikdy nie je neskoro

Výkony Whitlocka, Kotelkovej i Marchanda sú výnimočné, no športovcov, ktorí aj po šesťdesiatke zvládajú na svoj vek nevídané kúsky, je vo svete viac. Americká mníška Madonna Buderová zvládla triatlonový Ironman ako 82-ročná. Za šestnásť a pol hodiny. Japonec Juičiro Miura mal o rok viac, keď vyliezol na najvyšší vrch sveta Mt. Everest. Škótska bežkyňa na lyžiach Hilda Jamiesonová prestala pretekať až vlani, keďže na ľavé oko už takmer nevidí. Má 102 rokov. Juhoafričan Otto Thaning preplával Lamanšský prieliv ako 73-ročný.

Ide aj triatlon: Madonna Buderová sa s ním úspešne popasovala viac ráz. Na snímke na pretekoch v nemeckom Hilpoltsteine v júli 2014.
Ide aj triatlon: Madonna Buderová sa s ním úspešne popasovala viac ráz. Na snímke na pretekoch v nemeckom Hilpoltsteine v júli 2014.
profimedia.sk

Porovnávať ich výkony so svetovými rekordmi súčasných profesionálov by bolo absurdné. Rozdiely sú značné. No všetci dokazujú, že stojí za to športovať aj v neskoršom veku. Vráti sa vám to v rozličných formách. „Nebuďme naivní, všetci starneme. Posolstvo podobných ľudí nie je ukázať nám, akí sú idioti. Predvádzajú nám, že pri troche šťastie si možno užívať život aj v takomto veku,“ tvrdí Michael Joyner, lekár z kliniky Mayo na minnesotskej univerzite, ktorá sa zaoberá práve skúmaním vzťahu medzi vekom a výkonnosťou človeka.

A ešte jedno majú osudy úspešných „športových dôchodcov“ spoločné. Nikto z nich nefajčí, všetci sa stravujú striedmo a zdravo. „Viac ľudí zahubí nie hlad, ale prejedanie,“ odvážne tvrdí 105-ročný bývalý indický maratónec Fauja Singh, ktorému výkony na sklonku života dopomohli k tomu, aby sa stal tvárou Adidasu. Zarytý vegetarián, ktorý si každé ráno aj večer dopraje pohár mlieka, behával do svojich 102 rokov.

Otec šiestich detí je už 23 rokov vdovec, no život sa snaží užívať plnými dúškami. V sto rokoch zabehol maratón za čosi viac ako sedem hodín. Ako sa to dá zvládnuť? „Zo začiatku to nebolo ťažké. A keď som už nevládal, začal som sa rozprávať s Bohom,“ pridá svoj recept Ind usadený v Londýne. Jeho príbeh už vyšiel knižne, volá sa Tornádo v turbane.

VIDEO Plus 7 Dní