Keď dcéra prominentných rodičov, moderátorky Ivety Malachovskej (56) a operného speváka Martina Malachovského (53), získala v RTVS vlastnú reláciu o varení, mnoho divákov poukazovalo na protekciu. Jedinú dcéru legendárnej moderátorky to mrzelo, no komentáre zdôvodnila triezvo. „Aj keby som dosiahla väčšie úspechy ako moja mama, stále budem len Malachovskej dcéra, tvrdí.

Po tom, čo jej reláciu po uplynutí zmluvy televízia zrušila, začala pracovať na obchodnom oddelení istého spravodajského portálu. V rozhovore pre PLUS 7 DNÍ, ktorý poskytla Erikovi Kollárikovi a Kristíne Dugovičovej, sa KIKA KOCIAN (27) rozrozprávala aj o manželovi, volejbalistovi Adamovi, ktorého si vzala pred dvomi rokmi. Vyznala sa aj z lásky a obdivu k svojim rodičom.

V relácii Zdravá maškrta ste zotrvali necelé dva roky. Prečo ju v televízii po takom krátkom čase stiahli z vysielania?

Skončili sme po natočení a odvysielaní všetkých dielov, ktoré sme mali dohodnuté v zmluve. Keď vlani v marci prepukla korona, nikto netušil, čo bude a či sa zmluva predĺži. Som akčná žena, takže som si hľadala novú prácu. Odmietla som sedieť doma počas celej pandémie. Teraz pracujem na obchodnom oddelení istého webu, kde som spokojná, no dvere pred médiami si nechcem zatvoriť. Rada by som bola ich súčasťou, ale relácia je zatiaľ odložená na neurčito. Pre mňa bola celá práca na Zdravej maškrte srdcovou záležitosťou. Bola by som veľmi rada, keby sa obnovila, ale situácia je komplikovaná.

Prečo túžite po práci v médiách?

Pracovať v médiách bol môj sen. Vyrastala som v tomto prostredí a ľudí z brandže už poznám aj osobne. Viem, čo je za tým. Je to extrémne náročný biznis, no keď sa vyskytne nejaká príležitosť na návrat, určite ju rada využijem.

Myslíte, že médiá sú extrémne náročné odvetvie?

Náročné je to už len preto, že v šoubiznise by chcel byť azda každý. Je lákavé byť na očiach, na televíznych obrazovkách, mať vplyv a navštevovať večierky. Pre mladého človeka nie je ľahké dostať sa tam a presadiť sa. Je tam už veľmi veľa ľudí, takže nie každý dostane priestor, aký by si zaslúžil, hoci je v tom, čo robí, kvalitný. Preto to mnohí moderátori, speváci či herci bez pevnej vôle predčasne zabalia.

To je pravda. Medzi ostrieľané stálice sa mladé talenty ťažko dostanú. Hovorí sa, že posledný objavený moderátor večerných šou je Milan Junior Zimnýkoval, ktorý má po štyridsiatke.

(Smiech.) On už rozpráva, že by mu vzhľadom na vek mali prestať hovoriť Junior. Dúfam, že sa za to na mňa Miňo nenahnevá. Ale áno, je problém, akí kvázimoderátori sa dostávajú na televízne obrazovky. Už to nie je tá trieda ako kedysi. Nemyslím len moju mamu, ale aj Mariannu Ďurianovú, Marcela Forgáča alebo Marcela Merčiaka. To sú ľudia, ktorí vedia odmoderovať večer, majú slovnú zásobu a dávajú si pozor na spisovnú slovenčinu. Nároky sa postupne znižujú. Správna slovenčina už nie je ani v seriáloch, nie je ni­kde. Mladí si na to nepotrpia. Teraz sa moderátorky stávajú z modeliek. Niektoré sú aj šikovné, ale v minulosti to tak nikdy nebolo.

Pozeráte doma občas reprízy starých televíznych programov ako Matelko alebo Pionierska lastovička, v ktorých začínala vaša mama ešte ako Iveta Pašková?

Samozrejme, veľmi sa na tom zabávame. Robím si z nej žarty, pretože vždy nosila veľmi vtipné účesy aj oblečenie. Chápem, že vtedy to bolo moderné. Ale aj ona s odstupom rokov prizná, že jej to nie vždy svedčalo. Mama nie je vzťahovačná, aj ona sa na tom baví. Raz darmo, taká bola doba.

A čo hovoríte na jej niekdajšiu slovenčinu?

To je niečo také zlaté. Keď začínala v televízii, dávala si veľký pozor, aby rozprávala mäkučko. V tom čase sa to vyžadovalo. Hovorili tak všetky hlásateľky a herečky. Pre našu generáciu je to úsmevné a neprirodzené. Ale keď sa niekedy zamyslím, ako dlho sa mama udržala v televízii, je to až neuveriteľné. Zvlášť pri takej veľkej konkurencii. Klobúk dole pred ňou.

Odmietla som počas celej pandémie sedieť doma.
Kika Kocian

Iveta Pašková bola prvou moderátorskou celebritou u nás. V časopisoch pre tínedžerov sa objavovali jej plagáty, ktoré si spolu s Paľom Haberom a ďalšími idolmi na začiatku deväťdesiatych rokov vešali školáci na stenu. Uvedomuje si to?

Mama je veľmi skromná. Nehovorí o tom, ale je dosť ľudí, ktorí si to uvedomujú, a ja som za to veľmi vďačná. Nech už je, aká je, profesionalitou sa jej málokto vyrovná. Je len málo ľudí, ktorí vo svojej profesii dosiahli to, čo ona. Zaslúži si obrovský rešpekt. Vidím, aké ťažké je presadiť sa v jej odvetví, takže naozaj klobúk dole.

Keď začínala, vaša babka prísne sledovala jej jazyk. Každú menšiu chybičku hneď opravovala. Robí teraz to isté mama vám? 

Áno, stále ma cepuje, opravuje, dbá o moju správnu slovenčinu. Presne tak isto, ako kedysi jej mama cepovala ju. Niekedy je to otravné, pretože, ako som už spomínala, naša generácia na spisovnej slovenčine až tak nelipne.

Aké slovo vám napríklad vytkla?

Rozmýšľam… Povedala som voní, hoci malo byť vonia. Ale stane sa už, že niekedy opravím aj ja ju.

Ako často počúvate, že vás hore ťahá mama?

Keď som bola na obrazovke so Zdravou maškrtou, každý druhý deň. Tomu sa človek nevyhne. V súvislosti s tým zvádzam vnútorný boj, či má vôbec zmysel raziť si svoju cestu, keď dopredu viem, že mi budú ľudia stále hádzať pod nohy polená a spochybňovať ma. Aj keby som dosiahla väčšie úspechy ako moja mama, stále budem len Malachovskej dcéra.

Dá sa s tým niečo robiť?

Asi nie. Chápem, že titulky predávajú, no niekedy ma to naozaj uráža. Hovorím si kurník, no musím to brať triezvo. Keby som sa nad tým mala zamýšľať stále, zbláznila by som sa.

Istý čas ste žili v Nemecku. Na akých princípoch funguje šoubiznis tam?

Tam som sa v šoubiznise ne­snažila presadiť. Ale iné je to najmä v tom, že Nemci sú veľmi disciplinovaní. Potrpia si na to, aby prácu odviedli čo najlepšie. Funguje tam štruktúra postupného napredovania. Vedia, že keď si niečo odpracujú, môžu postúpiť na vyššiu pozíciu. Čiže kariéru si budujú krok za krokom.

Mám pocit, že na Slovensku sa ľudia stávajú hviezdami zo dňa na deň. A nielen v šoubiznise. Máme napríklad skvelých športovcov ako Petru Vlhovú alebo Petra Sagana, no široká masa sa o nich dozvedela, až keď vyhrali nejaké preteky. To, že športovec maká od detstva, nikoho nezaujíma.

Bývalý profesionálny športovec, volejbalista, je aj váš manžel Adam, ktorý v Nemecku strávil väčšinu života. Ako si po svadbe zvyká na život v našej krajine?

Jeho otec odišiel hrať a trénovať do Nemecka, preto sa Adam narodil v meste Andernach. Má však slovenských rodičov, slovenské občianstvo a Slovensko mu je hlavným domovom. Teraz je tu prvýkrát dlhšie. A je pravda, že veľa vecí stále nechápe. Bol napríklad zvyknutý, že keď mu niekto povedal, že zavolá, tak zavolal. Na Slovensku to často neplatí. Nerozumie, ako si u nás ľudia zjednodušujú robotu. Ak niekto niečo vyslovene nemusí, tak to nerobí. V Nemecku je štandard, že spravím robotu čo najlepšie a ešte aj krok navyše.

Čím sa Adam teraz na Slovensku zaoberá?

Robí mentálneho kouča, venuje sa mentálnej príprave mladých športovcov. Spolupracuje s olympijským a so športovým výborom, pripravoval aj juniorský olympijský tím. Aktuálne je rád za príležitosť v Slovenskej volejbalovej federácii, pretože volejbal mu je blízky. Pre neho je šport veľká láska. Určite sa ním bude zaoberať po celý život. Vysvetľoval mi, že keď je raz niekto v športe, nevie si predstaviť zrazu nebyť jeho súčasťou. Ja nie som k ničomu až tak veľmi pripútaná, takže som to dlho nevedela pochopiť. Ale niečo podobné má aj moja mama. Aj pre ňu je televízia absolútnou súčasťou jej života.

Keď som otcovi povedala, že chcem byť operná speváčka, reagoval, že len cez jeho mŕtvolu.
Kika Kocian

Mama s otcom by ešte nechceli byť starými rodičmi?

Riešime to doma, ale extra to neplánujeme. Tak skoro to určite nebude. Viem, že by to uvítali rodičia, svokrovci aj manžel. Je pekné, že sa tešia, ale u mňa sa to zaseklo. Všetci by chceli, ale ja som stále proti. Ešte nie.

Ako sa má otec (Martin Malachovský bojuje so sklerózou multiplex - pozn. red.)?

Darí sa mu dobre. Svoju diagnózu zvláda celkom fajn, je stabilizovaný. Nezhoršuje sa mu to, no doživotne bude odkázaný na lieky. Keby ich vysadil, pravdepodobne sa mu zhorší stav o jeden stupeň a to by pre neho bolo dosť nebezpečné. Keď mala nedávno mama operáciu, výmenu bedrového kĺbu, o všetko sa skvelo postaral. Obaja to veľmi dobre zvládli.

Nie je mu smutno za javiskom a spievaním?

Samozrejme, že mu to chýba. A má aj situácie, keď stretne kolegov alebo počúva staré nahrávky, že sa dojme. Keď človek toľko rokov strávi na javisku, tak ho to nepustí a zostane s ním už navždy spätý. To isté cítil môj „dede“, operný spevák Ondrej Malachovský. Keď ho ako osemdesiatročného národného umelca poprosili, aby pri nejakom výročí spieval svoju slávnu postavu Svätopluka, na javisku sa od dojatia rozplakal. Milé bolo, keď som ho vtedy učila spievať na playback. Nikdy predtým to nerobil. Operní speváci na playback ni­kdy nespievali.

Zdedili ste aj vy hudobné nadanie?

Ale áno. Dokonca som chodila na hodiny spevu k Zuzane Mauréry. S mojím otcom sú ešte z čias konzervatória veľmi dobrí priatelia. Okrem toho som deväť rokov navštevovala hodiny klavíra, takže viac-menej mám hudobné vzdelanie. Keď som však otcovi povedala, že chcem byť operná speváčka, reagoval, že len cez jeho mŕtvolu. A dobre urobil. Na Slovensku sa operní speváci trápia ešte viac ako moderátori. Otcovi som vďačná, že ma od toho uchránil.

FOTO k článku v GALÉRII >>>

Kultúra je na Slovensku všeobecne veľmi podhodnotená. Nechce sa mi to rozvádzať, ale veľmi ma to mrzí. Keď sa zamyslím nad majstrovstvom napríklad hudobnej skladateľky Ľubice Čekovskej a porovnám si to s tým, že tu podporujeme kadejakých influencerov, hovorím si haló?! Bola by som veľmi zvedavá, čo by sa so všetkými tými influencermi stalo, keby raz vypli internet.