Má len dvadsaťosem, no jej názory a pohľad na svet pripomínajú ženu v rokoch, ktorá sa naučila byť imúnnou voči nepríjemným situáciám. Kučeravá brunetka sa rozvádza so svojou prvou a dlhoročnou láskou, ale prijať musela aj to, že jej pomerne mladý otec má nevyliečiteľnú chorobu a je isté, že časom bude odkázaný na invalidný vozík. Napriek tomu bola počas nášho rozhovoru naladená až neuveriteľne pozitívne a jej smiech sa ozýval naprieč celou kaviarňou. S dcérou moderátorky Ivety Malachovskej (57) a operného speváka Martina Malachovského (55) KRISTÍNOU KOCIANOVOU (28) sa rozprávala GRÉTA KLIMKOVSKÁ.
Pred pár týždňami ste sa vrátili z Afriky, kde ste vystúpili na Kilimandžáro. Nebáli ste sa?
Kilimandžáro bolo môj sen. Posledné roky som nosila v hlave, že tam túžim ísť, ale korona mi to prekazila. No a minulý december som sa viac-menej rozhodla. Keďže tam človek nemôže ísť na vlastnú päsť, vyhľadala som si cestovku, ktorá sa zameriava na takéto expedície. Mám neuveriteľný vzťah k horám.
Splnilo sa vám v Afrike to, o čom ste snívali?
Bolo to úžasné a oslobodzujúce. Zbalila som sa do desaťkilogramovej batožiny. Celé to trvalo jedenásť dní. Prvá noc v hoteli a zvyšok v stane. V podstate sme len chodili, jedli a znovu chodili. Snažili sme sa v noci spať, no stany boli také tenké, že sme počuli aj obyčajné zakašľanie od suseda.
Dokopy nás bolo jedenásť, no ja som bola súčasťou slovenskej skupiny s ďalšími piatimi chlapmi. Nemohlo to byť lepšie, lebo s mužmi si veľmi rozumiem a títo boli azda najlepší na svete. Mali od štyridsať do päťdesiat, manželky a doma deti. Hneď prvý deň mi ukazovali fotky rodín, rozprávali zážitky a skúsenosti zo života. Boli to biznismeni, ale aj otcovia a manželia, ktorí mi zmenili pohľad na mnohé veci. Mala som skutočne šťastie, celé dni aj noci sme sa rozprávali.
Aj keď ste v rozvodovom konaní, priznajte sa, kto vám robil v stane spoločnosť.
Bola som sama. Až keď sa jednému mužovi priťažilo a mal vysokohorskú chorobu, dali ho ku mne, aby nebol sám. Potom sa opäť presunul k sebe.
Odkiaľ ste čerpali zásoby potravín?
Jedlo nebolo úplne najlepšie. Na raňajky sme mávali ovsenú kašu, niekedy palacinky. Neskôr uhorkovú polievku, hromadu cestovín a ryže. Aj keď mi to príliš nechutilo, bola som nastavená, že musím do seba napchať všetko, čo mi dajú, aby som mala energiu a zvládla výstup. Stravu nám pripravovali nosiči, ktorí nám pomohli aj s batožinou vyštverať sa do takej výšky. Treba im zložiť poklonu, že boli schopní navariť jedlo v takých podmienkach, tam je to skutočne iné.
Telefónny signál ste iste nemali. Rodičia sa museli triasť strachom, či ste v poriadku.
Prekvapivé, ale signál tam bol. Internet nie, ale ako sme kráčali do kopca, občas niektorému z tých biznismenov pípla esemeska z banky a už sme všetci vyťahovali mobil, lebo sme vedeli, že práve na tomto mieste je možné napísať správu rodinám.
Čo ste cítili, keď ste zrazu boli úplne hore?
Paradoxne, mala som veľmi zlý pocit, lebo som dostala výškovú chorobu. Čím ide človek vyššie, tým je to náročnejšie. Na vrchole sa veľmi ťažko dýcha, keďže tam je oveľa redší vzduch. Každý krok je náročnejší a človeku začínajú pomaly, ale isto odchádzať základné životné funkcie. U niekoho sa to prejavovalo tak, že vracal, iný mal strašnú bolesť hlavy, akoby ukrutnú migrénu. Ja som bola dezorientovaná. Točila sa mi hlava až tak, že som chodila ako opitá. Trvá to hodinku a potom sa človeku polepší. Takže neľutujem, že som tam bola, a išla by som znova.
Chystáte sa aj niekam inam?
S partiou Slovákov sme si tak sadli, že padol návrh ísť na Antarktídu. No až to bude drahý špás, lebo to vychádza na niekoľkotisícový výlet.
Kde zoberiete peniaze?
Na cestovanie si šetrím. Nie som klasická žena, ktorá míňa na kabelky a topánky. Mňa to nezaujíma. Všetko, čo zarobím, míňam na cestovanie, šport a dobré jedlo. Nevravím, že mi blízki neprispejú. Hlavne keď mám sviatok alebo sú Vianoce, poviem im, nech mi nekupujú materiálne darčeky, že viac sa poteším, ak mi prispejú na výlet.
