Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Herečka Naďa Hejná (†87), pochádzajúca z významného rodu divadelníkov a národných dejateľov Pietrovcov, považovala mesto Martin za našu najvzácnejšiu pôdu. „Tu sa tvorili naše kultúrne dejiny. Tí ľudia trpeli za Slovensko, za Slovákov. Vštepovali mi to odmalička. A mal by to vedieť každý Slovák,“ vyznala sa, ešte keď žila, stojac na Národnom cintoríne v Martine. Nakrúcala vtedy dokument My alebo blízko je tak ďaleko.

V&nbsp;pochmúrnom prostredí pri hroboch Jozefa Miloslava Hurbana, Jána Jesenského, Martina Kukučína, Martina Benku, Štefana Krčméryho či Jozefa Škultétyho vyťahovala z&nbsp;rukáva veselé osobné spomienky, ktoré sa nikdy nedostali do žiadnej oficiálnej literatúry. Dnes na našom najvzácnejšom cintoríne odpočíva aj samotná Naďa. „Bola to sestra môjho pradedka Ivana Pietora,“ hlási sa k&nbsp;predkom hrdo aj televízna moderátorka Mária Pietrová.

Keď Bratislave vzniklo v&nbsp;roku 1920 Slovenské národné divadlo (SND), aj na popud ministra dopravy Ivana Pietora, v&nbsp;Martine boli výrazne popredu. Národný dom, dnes Martinské divadlo SNP, fungoval vyše tridsať rokov. Uvádzali tam náročné hry Jozefa Gregora Tajovského, Jozefa Hollého a&nbsp;historici upozorňujú i&nbsp;na výborne naštudovanú tragédiu Pavla Országa Hviezdoslava Herodes a&nbsp;Herodias. Naďa Hejná Pietrová sa narodila v&nbsp;roku 1906 do divadelnej rodiny, tak­že s&nbsp;osobnosťami, o&nbsp;ktorých sa učíme v&nbsp;škole, sa stretávala osobne buď sama, alebo jej príbuzní.

Dnes takmer všetci ležia na Národnom cintoríne v&nbsp;Martine, kde v&nbsp;roku 1866 ako prvého pochovali podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho. „Tu je pupok sveta, hoci vždy sme boli v&nbsp;tieni Bratislavy. Keď Milan Mitrovský napísal krásnu knihu Pani Heléne, mala sa robiť podľa nej televízna inscenácia. Ale bol z&nbsp;Martina, tak z&nbsp;toho nič nebolo. To sme my Slováci,“ zúfala si pani Naďa pri jeho hrobe v&nbsp;polovici osemdesiatych rokov. V&nbsp;dávnom, zabudnutom dokumente, ktorý v&nbsp;tom čase nakrútila, prezradila aj to, o&nbsp;čom sa oficiálne veľa nehovorilo.

„Keby som bola mladá a&nbsp;krásna, postavila by som sa na jej pomník. Mala veľmi veľa gavalierov,“ podotkla pri hrobe prvej slovenskej herečky Anny Jurkovičovej. Vzápätí odkryla dávny milostný príbeh. „Krásne verše jej písal Andrej Sládkovič, ale aj Janko Francisci. Mali sa veľmi radi a&nbsp;keď ju Janko nechal, rozlúčil sa s&nbsp;ňou básňou Posledné spomenutie. Anička bola veľmi sklamaná a&nbsp;smutná.“

Ženícha Jurkovičovej napokon vybral otec. „Aničke mama zomrela, keď mala osem rokov, tak pre ňu chcel dobrú partiu. Vzala si teda Jozefa Miloslava Hurbana. Štúr vtedy svadbu označil ako Hurbanov pohreb. Anička bola veľmi dobrou manželkou, aj keď si pri manželovi veľa vytrpela. Naši herci môžu byť šťastní, že sme mali takýto začiatok,“ pripomenula Naďa kráčajúc k&nbsp;susednému hrobu, aby upriamila pozornosť na ďalšie prvenstvá. „Tak, ako ja som bola prvá Nadežda na Slovensku, toto bola prvá Tatiana,“ zahľadela sa na pomník herečky Tatiany Medveckej. Ako je známe, talent i&nbsp;meno po nej zdedila vnučka, česká herečka Tatjana Medvecká.

S&nbsp;predkami na Národnom cintoríne v&nbsp;Martine odpočíva aj Hana Meličková. Herečkina kariéra bola spätá s&nbsp;Bratislavou a&nbsp;s&nbsp;SND, ale odpočívať túžila v&nbsp;domácej zemi medzi národovcami. Jej starý otec Michal a&nbsp;otec Ján boli evanjelickí učitelia. „To sa písali ešte Melicska. Hanin otec bol náš zlatý rektor a&nbsp;zbormajster martinského spevokolu. Vychoval celú plejádu Slovákov. Janka Jesenského, mňa aj moju mamu,“ vytiahla ďalšiu vzácnu informáciu Hejná. Básnika a&nbsp;prozaika Janka Jesenského opísala ako zábavného človeka, ktorý kurizoval jej mame. „To bolo ešte za Rakúsko-Uhorska. Písal jej krásne básne,“ povedala.

V&nbsp;Martine sa kultúrna bohéma stretávala zväčša na popud Svetozára Hurbana Vajanského v&nbsp;podniku Kasíno. „Ale ruleta tam nebola,“ prehodila veselo Naďa a&nbsp;ďalej priblížila niekdajšie zábavky našich majstrov. „Jesenský v&nbsp;zime organizoval pre mladé dievčatá nočnú muziku. To bolo tak, že im pod oknom hral Cigán. Niekedy vzali len gramofón, krútili platňou a&nbsp;tak vyhrávali. Aj ja som ešte dostala nočnú muziku. Raz išiel Janko pred jeden chudobný dom a&nbsp;ako tak krúti platňou, z&nbsp;okna sa vystrčila ruka starej pani Veroniky. ‚Nehnevajú sa mladý pán, viac nemám,‘ podávala mu zopár drobných. Janko si pomýlil dom, ale ona bola šťastná, že dostala nočnú muziku.“

Stačilo málo a&nbsp;Naďa Hejná mohla mať v&nbsp;rodine aj Pavla Országa Hviezdoslava, jedného z&nbsp;našich najväčších a&nbsp;najznámejších básnikov. „Mojej tetke, sestre starého otca, ktorá hrala v&nbsp;našom spevokole, písal ľúbostné listy. No ona ho nechcela. Otec ju prehováral, že je to dobrá partia, no ona si tvrdohlavo stála za svojím. Nie a&nbsp;nie. Nuž, potom sa nevydala najlepšie. Básničky od Hviezdoslava si dlho odkladala a&nbsp;potom ich spálila. Vraj sa hanbila za tie vyznania, čo jej písal,“ lamentovala neter nahlas.

So širokým úsmevom tiež opísala, ako sa teta pripravovala na smrť. „Keď mala deväťdesiatjeden rokov, nechala sa krásne obliecť a&nbsp;ľahla si do postele. Bola zemanka, takže si dala ešte aj čepček. Čakala na smrť. Ale tak, že slamkou pila sekt. Keď ani na tretí deň smrť neprichádzala, zavolala na moju maminku: ‚Mariška, smrť nejde, navar mi džgance.‘ To sú halušky, ktoré sa varia v&nbsp;masti.“

Blízkym priateľom Nade Hejnej bol aj slávny maliar Martin Benka, kamarátila sa s&nbsp;ním až do jeho smrti v&nbsp;roku 1971. „Bol to dobrý a&nbsp;múdry človek. Veľa som sa od neho naučila. Mal aj hudobné nadanie, tak som sa ho raz pýtala na Beatles. Povedal, že ani jemu sa nepáčia, ale umenie musí ísť dopredu. Vraj keď sa to páči ľuďom, je to dobré.“ Obaja boli tiež fanúšikmi hokeja. „Raz sme u&nbsp;mňa sledovali zápas. Som veľmi poverčivá, takže skôr, ako sa začal, nachystala som na stolík čiernu kávičku so šľahačkou. Tú mal veľmi rád. Vždy ako moje deti oblízal aj mištičku. Povedala som, povedzte teraz, čo ešte chcete, lebo potom ja už od stola nevstanem, aby sme nedostali gól. Ako sme tam sedeli, Martin hovorí: ‚Prines mi, prosím ťa, vody, mám strašnú pípeť.‘ Ja mu na to: ‚Ani keď tuná zomrieš od smädu, mal si skôr povedať,‘“ opísala Naďa Hejná, čo sa dialo v&nbsp;jej obývačke.

Herečka sa kamarátila aj s&nbsp;básnikom Jankom Smrekom, maliarmi Jankom Alexym i&nbsp;Milanom Thomkom Mitrovským, s&nbsp;ktorým istý čas randila. „Molo bol moja láska. Raz vzal na Hrochoť svojho priateľa a&nbsp;kolegu Karola Plicku. Zbadal tam krásnu sedliačku, Detvianku, ako hádže hnoj na pole. Hneď si povedal, že to bude pekný obrázok. So svojou viedenskou výchovou ju úctivo a&nbsp;po česky oslovil: ‚Slečna, budete taká láskavá, keby ste ten hnoj hádzali ďalej.‘ Tá sa začala veľmi chichúňať. Nato mu Molo hovorí, že s&nbsp;ňou nemôže tak hovoriť. A&nbsp;zavolal na ňu: ‚Mara, poďže sem. Zober vidly a&nbsp;ďalej kydaj hnoj. A&nbsp;ukáž nám aj zadok!‘“

Bežný sedliacky život fascinoval podľa Hejnej aj spisovateľa Martina Kukučína. „Rád chodil na trh a&nbsp;počúval, ako a&nbsp;o&nbsp;čom sa ľudia bavia. Sadol si na takú truhličku a&nbsp;celkom ticho ich pozoroval. Raz som s&nbsp;jedným sedliakom nadviazala rozhovor o&nbsp;tom, ako lieči vnúčatá. Povedal, že keď je choré v&nbsp;zime, dá mu len ľahké šatôčky, bosé vyhodí na dvor a&nbsp;plieska bičom. Ako plieska, dieťa uteká dokola, bacily mu medzitým zmrznú a&nbsp;potom ich na hnoj vyserie. V&nbsp;lete zas navarí dieťaťu lipového čaju, zakrúti do hune a&nbsp;uloží ho hore na pec. Tam sa potí, až z&nbsp;neho dolu tečie voda spolu so všetkými bacilmi,“ opísala herečka ďalšiu z&nbsp;neuveriteľných historiek.

V&nbsp;literatúre sa veľa nedočítame ani o&nbsp;obrovskom maďarsko-slovenskom konflikte, ktorý jedným svojím článkom v&nbsp;martinských Národných novinách rozpútal literát Jozef Škultéty. „Baťko Škultéty bol môj ujec,“ zalovila v&nbsp;pamäti Naďa Hejná. „V&nbsp;článku trochu urazil Maďarov a&nbsp;tí hneď chceli duel s&nbsp;pištoľami. Svetozár Hurban Vajanský sa hneď hlásil, že bude Škultétymu robiť sekundanta. Lenže baťko nevedel vôbec strieľať. Pištoľ nikdy nemal v&nbsp;ruke.“

Pre národné presvedčenie bol však ochotný aj zomrieť. Jeho mladí stúpenci ho teda vzali do neďalekého Jahodnického hája, kde ho učili strieľať do veľkých papierov. „Netrafil ani jeden. Aj tak hovoril, že Maďara, ktorý sa proti nemu postaví, zastrelí ako psa. Keď prišlo k&nbsp;duelu, Vajanský sa ich snažil zmieriť. Ale márne.“ Prvý vystrelil vyzývateľ a&nbsp;na znak zmieru do vzduchu. „Všetci si vydýchli. Mysleli si, že aj Škultéty vystrelí hore. Lenže on nie. Trval na tom, že Maďara zastrelí ako psa. Ale, chvalabohu, netrafil. Pri druhom pokuse Maďar zas do hora vystrelil. A&nbsp;Škultéty zas netrafil. Potom sa to zopakovalo ešte raz. Skončilo sa to, až keď Maďar pribehol k&nbsp;Vajanskému a&nbsp;objal ho okolo krku. Potom všetci išli spolu do hostinčeka, kde si niečo popili a&nbsp;všetci sa udobrili.“

Baťko Škultéty nebol podľa netere príliš spoločenskej povahy, väčšinou ho našla doma pohrúženého do písania. „On nebol nevtipný, ako by sa mohlo zdať. Bol len veľmi pracovitý. Prišla som k&nbsp;nemu, pracovný stôl mal vždy zaprataný knihami, do toho zviazané Národné noviny a&nbsp;keďže nemal miesto, písal na maličkom mieste na kraji stola. Ale urobil pre Slovensko veľkú prácu,“ pripomenula jeho neter.

Zároveň odhalila tajomstvo dlhého, takmer storočného života slovenského literárneho kritika, historika, jazykovedca a&nbsp;prekladateľa. „Škultéty chodil s&nbsp;Vajanským každý večer na medokýš. To bol liek. Keď Vajanský zomrel, chodil sám. Vždy dve deci. Raz našiel krčmičku, ktorá patrila istej Brťánke, tuhej Slovenke, zatvorenú. Čuduje sa: ‚A&nbsp;čože má Brťánka zatvorené?‘ Keď mu povedali, že zomrela, spýtal sa, koľko mala rokov. ‚Šesťdesiat? No to už mala dosť,‘ mávol rukou, hoci sám mal po deväťdesiatke,“ smiala sa Naďa Hejná na slávnom martinskom cintoríne.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/manzel-ju-utrapil-najkrajsia-slovenska-herecka-doplatila-tvrde-rozhodnutie-otca" target="_blank" rel="noopener">Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Tu odpočívajú naše ozajstné osobnosti</a>

Pred kamerami vyrozprávala len torzo svojich spomienok. „O&nbsp;každom človeku, ktorého máme na tomto cintoríne, by som vedela aj hodinu hovoriť. Všetko to boli veľmi vzácni ľudia,“ vyznala sa dojatým hlasom. A&nbsp;keď v&nbsp;roku 1994 zomrela, pochovali ju medzi tých, ktorých si tak vážila.