Tip na článok
Archív lások: Má zrkadlovú podlahu a je vytvorený z veršov Maríny.

Marína: Pre Sládkoviča bola múzou, verše s dávkou nefalšovanej erotiky sú dodnes symbolom zaľúbencov

V Banskej Štiavnici, významnom historickom meste Slovenska, pôsobilo veľa osobností. Žila tu aj dcéra miestneho garbiara Mária Pischlová.

Galéria k článku (7 fotografií )
Mária Pischlová: Dcéra banskoštiavnických mešťanov učarila básnikovi.
Marína: Báseň mala spočiatku tŕnistú cestu a bola na druhej koľaji popri Detvanovi a buditeľských dielach.
Dom Maríny: Tu žila Sládkovičova Marína, dnes tu nájdete zážitkovú expozíciu venovanú tejto básni.

Do dejín sa dostala vďaka svojmu domácemu učiteľovi. Rodený Krupinčan Ondro Braxatoris bol v meste len pár rokov a ako študent si privyrábal doučovaním v meštianskych rodinách. Práve táto kombinácia spôsobila vznik básne, ktorú vydal pod umeleckým pseudonymom. Sládkovičova Marína je jedna z mála básní národného obrodenia, ktoré prežili dobu svojho vzniku. Toto je jej príbeh.

Mária Pischlová: Dcéra banskoštiavnických mešťanov učarila básnikovi.
Mária Pischlová: Dcéra banskoštiavnických mešťanov učarila básnikovi.
Archív

Bližšia známosť

„Roku 1839 dokončiac svoje štúdiá na lýceume štiavnickom, rozlúčil som sa so svojím drahým Sládkovičom... Odchádzajúc zo Štiavnice odovzdal som všetky tie domy, v ktorých som jako domáci učiteľ hodiny dával, Sládkovičovi; medzi týmito bol i dom Pavla Pišla. Tu uza­vrel Sládkovič bližšiu známosť s tohoto dcérou Marinou, ktorej menom pozdejšie i svoju prvú obšírnejšiu báseň pomenoval.“

Toto svedectvo nám zanechal priateľ Andreja Sládkoviča Ľudovít Grossmann. Potvrdzuje, že budúci básnik spoznal v banskoštiavnickej rodine lásku. Obaja boli mladí, mali devätnásť. Sládkovič, vtedy ešte Braxatoris, strávil na štúdiách v Banskej Štiavnici roky 1832 - 1840, s výnimkou jedného roka. Ten musel v škole vynechať, lebo doma nebolo peňazí. Už vtedy sa zapájal do spolkového života a skladal prvé verše.

Marína: Báseň mala spočiatku tŕnistú cestu a bola na druhej koľaji popri Detvanovi a buditeľských dielach.
Marína: Báseň mala spočiatku tŕnistú cestu a bola na druhej koľaji popri Detvanovi a buditeľských dielach.
Archív

Mária Pischlová patrila do miestnej meštianskej rodiny, otec vlastnil viacero domov aj výčap vína, zasadal v mestskej rade. Rodičia viedli deti k vzdelaniu a v dome prenajali študentom jednu izbu, v ktorej si zriadili Národnú slovenskú čitárnu. O dcérinej inteligencii svedčí aj jej vlastnoručná Encyklopédia, v ktorej dokumentovala znalosti zo štúdia od antickej filozofie po prírodné vedy.

Keď sa spoznali, preskočila iskra. Tá, kvôli ktorej vznikla báseň s 291 strofami.

Dom Maríny

„Mal som devätnásť, keď ma pozvali Marínu k nim doučovať - mňa, chudobného študenta,“ hovorí Robo Roth v úlohe Sládkoviča. V dome, kde sa dvojica zoznámila, funguje totiž od decembra minulého roku špecifické múzeum.

Dom Maríny: Tu žila Sládkovičova Marína, dnes tu nájdete zážitkovú expozíciu venovanú tejto básni.
Dom Maríny: Tu žila Sládkovičova Marína, dnes tu nájdete zážitkovú expozíciu venovanú tejto básni.
Július Dubravay

Dom Maríny sa v Banskej Štiavnici nedá nenájsť. Neskorogotická stavba zo 16. storočia stojí v centre mesta na začiatku Námestia Svätej Trojice. Kráčame izbami, v ktorých sa dodnes zachovali drevené maľované stropy aj fragmenty nástenných fresiek. V minulosti tu prebehla rekonštrukcia, ale budova dostala zabrať, keď tu následne sídlili úrady a doplnili ju „skvelou“ modernizáciou napríklad v podobe prefabrikovaných kachličiek.

„Dom sa pre zatekajúcu strechu dostal do havarijného stavu a štát sa ho rozhodol predať,“ hovorí nám Katarína Javorská z neziskovky Marína a Sládkovič, ktorá dnes budovu vlastní a spravuje. „Uvedomili sme si, že je to v mnohých ohľadoch silnejší príbeh ako príbeh Rómea a Júlie. Ak do Verony chodia davy ľudí postaviť sa na balkón, kde Júlia ni­kdy nestála, pretože nikdy nežila, tak sme presvedčení, že dom, kde Marína takmer celý život skutočne žila, má obrovský potenciál stať sa novým pútnickým miestom pre zaľúbencov z celého sveta.“

Dom Maríny: Tu žila Sládkovičova Marína, dnes tu nájdete zážitkovú expozíciu venovanú tejto básni.
Dom Maríny: Tu žila Sládkovičova Marína, dnes tu nájdete zážitkovú expozíciu venovanú tejto básni.
Július Dubravay

V Dome Maríny funguje Epicentrum lásky a sprievodkyňa Alžbeta nám vysvetľuje: „Ide nám predovšetkým o ľúbostný príbeh a zviditeľnenie básne, sme zážitkové múzeum.“ Celý príbeh medzi básnikom a jeho múzou prezentujú aj „hovoriacimi obrazmi“, teda rafinovanými projekciami, kde okrem Roba Rotha účinkuje Táňa Pauhofová, Ľuboš Kostelný a Emília Vášáryová. „Pani Vášáryová nám prezradila, že jej rodný dom je len niekoľko domov povyše a celé detstvo sa pozerala do okien Maríninho domu,“ hovorí Katarína Javorská. „Ako pikantériu môžeme uviesť, že nám venovala autentický historický klavír, ktorý je súčasťou expozície.“

Zaľúbenci tu nájdu aj Láskomer a v Archíve lások môžu zanechať milostný odkaz či napríklad lístky z kina z prvého rande. A hoci poézia sa, samozrejme, nedá merať pravítkom a nie je športovou disciplínou, pre návštevníkov môže byť zaujímavé, že Marínu nechali zapísať ako najdlhšiu ľúbostnú báseň na svete v organizácii rekordov World Record Academy.

Ňadier milých tajomný chrám

Sládkovič a Mária Pischlová sa do seba zaľúbili tak silno, že si vraj pri básnikovom odchode z Banskej Štiavnice vymenili zásnubné prstienky. To už Sládkovič šiel študovať na Evanjelické lýceum v Bratislave a na univerzitu v Halle. Štúdiá skončil v roku 1844. Čakali na seba a písali si listy, ale samotná báseň vtedy ešte nevznikla. Malo sa tak stať až o niekoľko mesiacov.

Andrej Braxatoris: Chudobný študent prijal umelecký pseudonym Sládkovič.
Andrej Braxatoris: Chudobný študent prijal umelecký pseudonym Sládkovič.
Archív

Mimochodom, o tom, že medzi mladými ľuďmi nešlo len o papierový vzťah a že ich známosť bola naozaj „bližšia“, svedčia neskoršie verše. Erotika v nich je neprehliadnuteľná - práve tá, ktorá sa zatláča do úzadia na hodinách literatúry. Autor opisuje „havranie vlasy“, „hladové oči“, „nedbalky“ (starší výraz pre negližé) a opakovane spomína „biele ňadrá mojej Maríny“, rozplýva sa nad obrazom „pŕs čarovných“, blúdi „z ňadier ku žriedlam slasti“ a vidí „ňadier milých tajomný chrám“. V prudérnom slovenskom prostredí niečo neslýchané.

Okrem toho z básne vidno, že Sládkovič je intelektuál s rozhľadom. V zaostalom hornom Uhorsku veršuje aj o víne z Madeiry, rieke Gange, peruánskych pokladoch, Koráne Arabov či o pokusoch amerického prezidenta a vynálezcu Benjamina Franklina, skúmajúceho elektrické javy. Hoci v dávnej slovenčine píše o „ďjoučine“, ide už o veľmi moderné pocity a po strojenom národovectve dostáva naša literatúra konečne kvalitnú poéziu. Ako nám povedal popredný slovenský básnik Daniel Hevier: „Je to veľká báseň - skladba, v štúrovských reáliách takmer ojedinelá a jedinečná. Formálne dokonale vybrúsená, na európskej úrovni.“

Z nešťastnej lásky

Happy end však nečakajte. Báseň Marína je príbehom nešťastnej lásky. Prečo? Nápadník, ktorý sotva skončil štúdiá, nebol ktovieaká partia. Problémom bola najmä Marínina matka. Navyše, po otcovej smrti sa rodina dostala do finančnej tiesne. „Čo ešte zo života môjho dobrého Ondríka spomenutia zasluhuje, je jedon list, ktorý na začiatku jara 1844 od svojej Mariny zo Štiavnice obdržal,“ spomínal priateľ Ľudovít Grossmann. Milá mu do Halle písala, že sa o jej ruku uchádza iný a matka na ňu tlačí, aby sa vydala. Sládkovič jej podľa Grossmanna odpísal, že „nevie, kedy do toho stavu príde, kde by sa mohol ženiť - a preto jestli myslí, že s jej pytačom môže šťastná byť, tak jej on v ceste stáť ne­chce“ a ak mu chce zostať verná, musí byť pripravená na strasti. Grossmann opisuje aj scénku po Sládkovičovom návrate z univerzity: „Písal mi, že keď bol v Štiavnici a svoju návštevu i v rodičovskom dome Mariny urobil, bol od jej matky nedobre prijatý a že Marininu ruku bezpochyby jeho sok obdrží, čo sa pozdejšie i splnilo.“

Úspešnejší bol zabezpečený miestny pernikár a voskár Juraj Gerzsö. Zanedlho mali svadbu. Práve z nešťastnej lásky vznikala poéma - podľa zistení vedcov to bolo v zime na prelome rokov 1844 - 1845. Básnik vraj zaslal rukopis aj svojej láske - vtedy už mala po svadbe, aj Sládkovič sa zanedlho oženil s Júliou Sekovičovou. Kým ako 52-ročný zomrel, venoval sa farárčeniu a národno-emancipačnej práci. Mária Gerzsövá ho prežila o mnoho rokov, zomrela v roku 1899. Jej hrob nájdete v Banskej Štiavnici na evanjelickom cintoríne.

„Víborná táto báseň“

A báseň? Tá žila svojím životom. Najprv ju odmietali, lebo mladým národovcom, ovplyvneným Štúrovým asketizmom, sa zdala príliš „lascívna“ a, ako spomínal Ján Kalinčiak, napokon sa „zaplietli i do iných podobných hádok - o tanci, kartách, láske...“.

Historička Slovenskej akadémie vied Daniela Kodajová však hovorí: „Mladých štúrovcov oslovovala Marína, i keď sa tvárili, že im je nadovšetko svätá národná práca, boli mladí, plní vášní a túžob.“

Problémy boli aj s financovaním knihy. Snažili sa nájsť predplatiteľov, ale slovenská intelektuálna obec bola vždy miniatúrna. Sládkovičovo znechutenie sa dochovalo v listoch. Napokon vyšla v roku 1846 v Budapešti. „Marína od Sládkoviča a mnohie inie spisy sa hotujú,“ avizovali v novinách: „Marina, Spevi Andreja Sládkoviča. Cena jedneho viťisku 30 grajc. strjebra. Víborná táto báseň zasluhuje, abi sme pozornosť vel. slovjenskeho obecenstva na ňu obráťili.“

Z mladosti poznáme jediný Marínin portrét. Ten druhý, uchovaný v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice, už zachytáva usadenú staršiu ženu s čepčekom a potmehúdskym úsmevom. Ibaže nehynúci portrét jej zhotovil práve básnik, ktorý ju kedysi doučoval. Marína dosiaľ vyšla v 43 vydaniach a stále vychádza v nových edíciách - to všetko v období, keď sa na mnohé národnobuditeľské diela dávno zabudlo. Ako napísal Sládkovič: „Ja som písal pre vlastnú dušu a pre priateľov krásy...“

VIDEO Plus 7 Dní