V časoch, keď si bohaté dámy deformovali postavy korzetmi, markízu Luisu Casati bolo vídať v Benátkach prechádzať sa len v plášti vykladanom drahokamami, s dvoma gepardmi na diamantových vôdzkach. Celý život excentrická a extravagantná. Raz takmer prišla o život pre vlastné šaty. Ako vždy totiž chcela šokovať a zapojila ich do elektriny.

Bavlnená princezná

Luisa Adele Rosa Maria Ammanová prišla na svet 23. januára 1881 v Miláne. Otec Rakúšan získal obrovské bohatstvo vďaka produkcii bavlny. Bol najbohatším mužom v Miláne, možno v celom severnom Taliansku. Luisa bola teda zvyknutá na luxus odmalička. Ale sebavedomá nebola. Asi preto, že na rozdiel od sestry Francescy nebola „klasická“ krásavica. Vysoká, chudá, s vystupujúcimi zelenými očami pripomínala v detstve skôr chlapčiska. Uvedomovala si to, a tak stavila na originalitu. Už ako 17-ročná si ostrihala vlasy nakrátko, čím predbehla módu o dve dekády.

Výhodný sobáš

Aj keď Luisa nepatrila k vtedajšiemu ideálu krásy, bola v Miláne najlepšou partiou. Po smrti rodičov zdedila obrovský majetok. Strýko sa ju snažil dobre vydať - pre 19-ročnú neter vybral kandidáta z najprominentnejších talianskych aristokratických rodov. Markíz Camillo Casati Stampa di Soncino získal vďaka neveste peniaze, ona zasa jeho šľachtický titul. Po roku manželstva porodila dcéru Cristine, ale vôbec sa nesnažila byť dobrou manželkou a matkou. Nebavili ju ani nekonečné recepcie či poľovačky, chcela od života viac.

Zmena

Nuda ju prešla, keď spoznala Gabriela d’Annunzia, básnika známeho vzťahmi s bohatými aristokratkami. Spojila ich láska k módnemu okultizmu a špiritizmu. Bol to prvý muž, ktorý ženu presvedčenú o svojej škaredosti zahŕňal komplimentmi. Vďaka tomu Luisa získala sebavedomie a rozhodla sa zmeniť svoj výzor aj život. V ňom nebolo miesto pre muža a dieťa. Markíza Casatiho zamestnávali poľovačky, tak nerobil žene žiadne problémy. O Cristinu sa starala armáda pestúnok a guvernantiek.

Vždy v inej role: Luisa milovala tematické zábavy a masky. Na snímke z roku 1913 s Giovannim Boldinim a neznámym mužom v maske.
Vždy v inej role: Luisa milovala tematické zábavy a masky. Na snímke z roku 1913 s Giovannim Boldinim a neznámym mužom v maske.
Zdroj: Profimedia.sk

Živé umelecké dielo

Luisa sa zo zakríknutej dievčiny zmenila na ženu vzbudzujúcu pozornosť za každú cenu. Zaumienila si, že sa bude líšiť od vtedajších krások. Pre jej originálny výzor to nebolo ťažké. Krátke našuchorené vlasy si zafarbila na najohnivejší odtieň ryšavej. Veľké oči ešte zdôrazňovala kohlom, orientálnym púdrom zo zmesi arabských byliniek, používala aj atropín, aby si rozšírila zrenice. Bledú pokožku si ešte viac vybielila mastencom a ústa si maľovala na krvavočerveno.  Odvážny účes a neprehliadnuteľný mejkap boli polovicou úspechu. Markíza nešetrila na extravagantných outfitoch. Odmietala vtedajšie módne trendy, nechcela vyzerať ako ostatné, „ako krajec z jedného bochníka“. Krásu definovala ako originalitu a jej ambíciou bolo stať sa živým umeleckým dielom. Stavala na kontraste bielej a čiernej. Nosila padavé zamatové šaty a kabáty, často vysádzané drahými kameňmi, priehľadné materiály, diadémy, doplnky s diamantmi, pávie perá namaľované zlatou farbou. Keďže mala prakticky neobmedzený rozpočet, mohla si dovoliť najvychytenejších krajčírov a módnych dizajnérov.

Výzor zvieraťa

Rovnako ako extravagantné modely fascinovali markízu zvieratá. Neraz sa stávali živou súčasťou jej garderóby. Keď ju znudili šperky, nahradila ich hadom omotaným okolo hrdla či zápästia. Jej slabosťou boli zvieratá - albíny, ktoré maľovala zlatou farbou, aj srstnaté bodkované a prúžkované zvery. Z lásky k exotickým stvoreniam sa v istom momente chcela na ne podobať. Po pobyte v Indii usúdila, že v minulom živote bola tigricou. Vtedajšiemu „kráľovi kaderníkov a kaderníkovi kráľov“ Antonymu Cierplikowskému kázala zafarbiť vlasy na ryšavo-čierne pásy.  Vďaka excentrickému výzoru ju veľmi radi zvečňovali umelci. Nakoniec bolo obrazov toľko, že Luisa vo svojom paláci pri Paríži vytvorila galériu výlučne s jej portrétmi. Kolekcia sa stala prierezom maliarskych štýlov začiatku 20. storočia. Boli tam diela dadaistov, surrealistov, symbolistov, fauvistov. Boli tam aj fotografie, okrem iného slávny portrét Mana Raya, na ktorom má markíza štyri oči. Tento efekt však nebol zámerný - počas fotenia v hoteli Ritz v Paríži vypadol prúd a platňa nebola správne nasvietená. Luisa však bola očarená. „To je obraz mojej duše!“ vykríkla vraj, keď zbadala fotku.

Vždy iná: Luisa nenávidela priemernosť. Jej šaty ohurovali a pripomínali skôr divadelné kostýmy. Nikdy si neobliekla nič dvakrát.
Vždy iná: Luisa nenávidela priemernosť. Jej šaty ohurovali a pripomínali skôr divadelné kostýmy. Nikdy si neobliekla nič dvakrát.
Zdroj: INTERNET

Život ako karneval

Markíza Casati vlastnila usadlosti po celej Európe, najviac si však obľúbila Benátky. Podľa nej sa mesto na ňu podobalo - bolo iné, výnimočné. Organizovala v ňom najhonosnejšie slávnosti a bály. Bola celebritou tých čias, jej zábavy patrili k najdôležitejším udalostiam sezóny. Každý bál bol tematický - indický, perzský či renesančný. Spoločným menovateľom bol prepych a voľne chodiace divé zvieratá. Markíza sa vždy objavila posledná, aby bol každý hosť svedkom jej veľkolepého príchodu. Na jednu slávnosť prišla v gondole s tigrom, na inú ju priniesli čierni muži pomaľovaní zlatom. Vrcholom bol bál v štýle 17. storočia, na ktorý si prenajala od mesta celé Námestie svätého Marka. Osvetľovali ho kandelábre, ktoré držalo 200 mladíkov v napudrovaných parochniach.

Excentrická hanblivka

Markíza milovala cestovanie, možno preto, že na novom mieste vždy vyvolávala veľký rozruch. Neobliekla si tie isté šaty dvakrát. V roku 1912 ohúrila kostýmom medúzy so zlatými kvapkami, inokedy šatami vyšívanými striebrom, zlatom a diamantmi, zlatou maskou a krištáľovým mečom. Jedny šaty zo svietiacich žiaroviek si objednala u Picassa. Takmer sa nezmestila cez dvere. Žiarovky ju však vážne popálili.  Túžila po pozornosti a zrejme preto mala množstvo románikov. Pohlavie neriešila. Vyberala si najčastejšie umelcov a šľachticov. Čosi viac ju vraj spájalo s módnou návrhárkou Elsou Schiaparelliovou, ale s nikým nevydržala dlhšie. „Byť iný znamená byť sám. Neznášam priemernosť, preto som sama,“ povedala v istom rozhovore. Napriek svojej excentrickosi bola veľmi málovravná. Ak sa ozvala, znelo to ako divadelný monológ. Možno to bolo cielené a možno pod vrstvami mejkapu a drahých kameňov sa ukrývala stále tá nesmelá dievčina.

Koniec karnevalu

V istom momente sa musela Luisa Casati postaviť zoči-voči krutej realite. Roky rozhadzovala peniaze ako z bezodnej studne. Hluchá k radám právnikov, že ak nezmení životný štýl, finančné zdroje sa vyčerpajú. Kapitál sa zmenšoval, ale markíza si nevedela odpustiť luxus, drahé šaty a cestovanie. Značnú časť majetku zhltol rozvod v roku 1924. Mimochodom, Luisa bola prvou Taliankou, ktorej sa podaril cirkevný rozsobáš. Začiatkom 30. rokov 20. storočia peniaze došli. Luisa sa topila v dlhoch - v roku 1931 podľa odhadov len vo Francúzsku a v Taliansku veritelia od nej v prepočte vymáhali dnešných 30 miliónov eur. Musela ohlásiť bankrot, predať nehnuteľnosti aj umelecké diela. Finančné impérium Casatiovcov bolo v troskách a tí, ktorí kedysi vďačne prijímali jej pozvania, sa neponáhľali pomôcť. Pozorovali jej úpadok.  Posledný portrét Luisy namaľoval v roku 1942 milenec Augustus John, namaľoval ju ako zrelú ženu s prenikavým pohľadom, obrovskými očami a neprirodzene dlhými riasami. Luisa si totiž riasy predlžovala konskou srsťou. Oblečená v čiernom drží na kolenách obyčajnú mačku. Tigre, gepardy aj prepychové paláce boli minulosťou.

Zruinovaná markíza zostala vydaná na milosť dcéry, ktorú kedysi odložila. Presťahovala sa do malého bytu v Londýne, ale stále sa obliekala do zvyškov svojich extravagantných modelov - obdratých kožuchov z exotických zvierat, šiat z lamy nahlodaných zubom času, klobúkov s perami vtákov. Skromné vreckové vydávala hlavne na šampanské, absint a mäso pre množstvo mačiek a pekinských palácových psíkov. Zvyšku priateľov vykladala karty, ale ak jej chceli pomôcť, odmietala. Keď ju priateľky zobrali ku krajčírovi, aby jej ušil „normálne“ oblečenie, rozzúrila sa. Ani bankrot a skromné podmienky ju nevyliečili z alergie na všetko priemerné. Zomrela na mŕtvicu 1. júna 1957 vo svojom londýnskom byte. Pochovali ju v kožuchu, benátskych čipkách i v umelých riasach, s vypchatým psíkom pri nohách. Pripravenú na posledný bál.