„Všetci máme problém s bývaním a ja som ho riešila ešte ako poslankyňa,“vraví zákonodarkyňa, ktorú si ľudia vybrali v roku 2016 z kandidátky Obyčajných ľudí. „Keď som vtedy dávala rozhovor, tak myslím že v jednom z prvých som povedala, že som vlastne bezdomovec. Mnoho mojich priateľov, ktorí majú nejaké zdravotné postihnutie, majú nahlásený trvalý pobyt na meste. Nemáme kam ísť, byty neexistujú a vôbec sa nemyslí na ľudí s veľmi ťažkým zdravotným postihnutím,“ hnevá sa na systém, ktorý nefunguje.

Slovenské prebudenie

Zobudenie v téme bývania vozíčkarov prišlo na Slovensko s prípadom mladého páru, ktorý kúpil byt od realitnej kancelárie a napokon sa nechal obabrať. Príbeh ako Martin a Natália prišli o 80-tisíc eur obehol snáď všetky dôležité slovenské médiá začiatkom roka 2018. Hľadanie bývania pre nich veru nebolo jednoduché. „Ak človek raz nájde nájomný byt, ktorý je mu prispôsobený, bude robiť všetko preto, aby v ňom zostal,“ konštatuje Silvia Shahzad, ktorá problémy zažila na vlastnej koži.

Na snímke  Shahzad parlament zvolal mimoriadnu schôdzu a prerokúva zákon, ktorý prezident vrátil k prepracovaniu
Na snímke Shahzad parlament zvolal mimoriadnu schôdzu a prerokúva zákon, ktorý prezident vrátil k prepracovaniu
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY

Hovorí, že aj bezbariérové byty, teda ich akútny nedostatok, ukazuje, aký paradoxný môže byť niekedy slovenský sociálny systém. „Nie je to o tom, či máme alebo nemáme na nájom. Mnohí si môžu nájom dovoliť, ale nemajú si jednoducho čo prenajať,“ opisuje. A tak občas dochádza ku kurióznym situáciám. „Komerčné byty vhodné pre zdravotne postihnutých neexistujú,“ vraví. „Oslovila som rôznych realitných maklérov, ale nenašiel sa ani jeden byt. Aj preto by sa bezbariérové nájomné byty nemali "strácať" - nemali by prechádzať do súkromného vlastníctva. Často sú  totiž jediná záchrana,“  dodala.

Sociálny paradox

Shahzad sa o tom presvedčila aj keď zasadla do kresla poslankyne NRSR. Zo zákona jej má parlament, ako mnohým iným, zabezpečiť bývanie. „Povedali mi, že mi uhradia nájom,“ vraví. Pomôcť nájsť jej ho,  však nevyriešili. „Mysleli si, že sa to dá riešiť len takto jednoducho - uhradením nájmu. Potom bol ešte pokus o dohodu medzi samosprávou a NR SR o prenájme bytu, ale ten sa nepodaril," vysvetľuje.

Aktuálne býva v staršom nájomnom byte, ktorý bolo treba na vlastné náklady najprv prerobiť. Musel sa hľadať byť, ktorý hornú hranicu príjmu nemá. „Nemám inú možnosť ako ostatní. Je jedno či som poslankyňa alebo nie. Napriek tomu dúfam, že to neodradí ľudí so zdravotným postihnutím mimo Bratislavy uchádzať sa o parlamentné kreslá,“ usmieva sa trochu. 

Nájomné byty sú však väčšinou určené pre nízkopríjmové skupiny. „Hranica príjmu, aby ste mohli bývať v nájomných bytoch postavených zo štátneho fondu rozvoja bývania, je 4,5 násobok životného minima (205 eur ak ide o jednu osobu, teda 922 eur mesačne, pozn. red.), často aj menej," vraví poslankyňa

Poslankyňa Silvia Shahzad.
Poslankyňa Silvia Shahzad.
Zdroj: archív a Dávid Duducz

Prípad, že by zdravotne postihnutý nájomník zarábal viac ako mohol a vypovedali by mu zmluvu k užívaniu špeciálne upraveného bytu, Shahzad nepozná. „Skôr sa stáva, že ľudia radšej nezarábajú, že si pracovať nemôžu dovoliť, lebo by prišli o právo na byt,“ vraví.

Podľa nej mnohí ľudia s postihnutím pracujú za minimálnu mzdu len preto, aby neprekročili povolené príjmy. Dokonca priznala, že limity na preplatenie mnohých nevyhnutných vecí, ktoré človek odkázaný na vozík potrebuje, boli jedným z dôvodov, ktoré ju odrádzali od vstupu do politiky. S poslaneckým platom Shahzad nemá nárok na preplatenie stropného zdvíhacieho zariadenia či auta.