Čas plynie rýchlo, tento týždeň oslávil humorista, dramatik, prozaik, herec, režisér či spevák MILAN LASICA osemdesiatku. Jeho názory sú bystré a jasné. Súčasná vládna garnitúra sa podľa neho vyčerpala a načase je zmena. O nebezpečnom náraste antisemitizmu, o kradnutí zo štátneho, o zneužívaní jeho mena na internete, ale aj o Donaldovi Trumpovi či slovenskom umení sa s ním zhováral KAROL BUSTIN.
Máte obavy z blížiacich sa volieb alebo v nich vidíte skôr nádej?
Myslím si, že treba mať vždy nádej. Každý má inú a uvidíme, ako to dopadne. Voľby očakávajú mnohí s veľkým napätím. Aj mnohí tí, ktorí sú vo väzení.
Za posledných tridsať rokov bolo viacero zlomových momentov vo vývoji Slovenska. Vnímate tak aj tieto voľby?
Všetko vnímať ako medzník sa nedá. Ale nejaká zmena by mohla nastať. Žiadala by sa. To je princíp parlamentnej demokracie - zmena. Už by mohla byť, pretože garnitúra, ktorá tu vládne štrnásť rokov, je už vyčerpaná.
V čom vás najviac sklamala táto vláda?
Tak veľa som od nej neočakával, takže ma nesklamala, ale dosť ma zaráža prerastenie mafie do štátnych štruktúr.
Ako si vysvetľujete nárast nenávisti a antisemitizmu v spoločnosti?
Antisemitizmus by som považoval za súčasť národného folklóru. Ale nie sme výnimka. Myslím si, že v strednej Európe ešte stále žije a niekedy sa prekvapujúco ozve, a niekedy máme pocit, ako keby už neexistoval, ale nie je to pravda. Židia patria medzi záležitosti, na ktoré je vhodné začať nadávať, keď nie sme spokojní so svojím životom a chceme hľadať vinníka. Oni sú ako keby naporúdzi a myslím si, že by mali byť za to platení. Slúžia nám na to.
Ako univerzálny vinník?
Áno. Veď to je tradičné, tak to bolo pred päťdesiatimi, pred sto, pred dvesto rokmi. Židia si vždy odniesli všetky výhrady a výčitky a nikdy sa tým nič nenapravilo. Myslím si, že antisemitizmus má vlastnosť, že vždy, keď je spoločnosť v nejakej neistote alebo v kríze, prejaví sa ako vhodný terč nespokojnosti.
Ako sa dá s fašistami a prejavmi fašizmu bojovať?
Slušní ľudia by mali byť naozaj slušní. Nestačí len mlčať a sedieť na zadku. Ukázalo sa aj v minulosti, že mlčaním ľudia dopomohli k veľkému zlu. Treba sa ozvať. Každý, kto má v sebe nejaký pocit svedomia, mal by proti týmto tendenciám niečo robiť.
Zlyhalo aj školstvo a vzdelávanie?
Vzdelávanie zlyhalo nielen v tejto oblasti, vzdelávanie zlyháva v zásade. A to je dosť veľká tragédia, pretože vzdelanie je jedna z najdôležitejších vecí pre existenciu spoločnosti a pre jej napredovanie. Ak nenastane kľúčová zmena, darmo budeme diskutovať o čomkoľvek.
Terajšia vláda je spojená s množstvom káuz. Keby ste mali porovnať kradnutie komunistických papalášov a kradnutie za súčasnej vlády, kto má prevahu?
Teraz sa kradne viac, lebo je príležitosť. Vtedy až taká veľká príležitosť nebola, ale existovalo heslo - Kto nekradne, okráda svoju rodinu. Zvykli sme si na to. Teraz sa kradne naozaj v extrémnych astronomických číslach a v tom je práve problém. Lebo kradnutia sa zbaviť nedá ani zakázať sa to nedá, ľudia vždy budú mať tendenciu naletieť na vábničky, že si môžu niečo uchmatnúť a odniesť domov. Ale dôležitá je podľa môjho názoru miera zlodejiny. Poviem to na príklade. V civilizovaných spoločnostiach sa, dajme tomu, kradne tak, že keď robíte nejaký obchod, váš nie celkom legálny zisk z toho je päť, maximálne desať percent. Ale my sme v štádiu, keď už je to štyridsať alebo päťdesiat percent. A v tom je problém, v neuveriteľnom nepomere. Lebo keď kradnete päťdesiat percent zo zisku, ako keby ste ukradli všetko.
Máte už stranu, ktorú budete voliť?
Mám, uvidíme ešte, či sa nerozhodnem inak. Ale myslím, že nie.
Nelanárili vás politické strany?
Nie, neoslovili ani nelanárili. Pravdepodobne nemajú záujem alebo vedia, že by som nebol schopný zaangažovať sa do politiky. Nemám na to talent. Možnože to nie je podmienka, ale ja do toho nechcem ísť.
Na internete vás zneužívajú a vkladajú vám do úst výroky, napríklad o utečencoch, ktoré ste nikdy nepovedali.
Áno, viem o tom. Neviem, čo sa s tým dá robiť, pretože neviem, kto je za to zodpovedný. Keby ste vo vašich novinách niečo také napísali, išiel by som za šéfredaktorom alebo by som podal žalobu, ale na internete nie je nikto, na koho by som sa mohol obrátiť s protestom. Obávam sa, že to bude pokračovať. Neviem, či to mám brať ako poklonu, že som natoľko populárny, že zneužívajú moje meno, ale niekedy je to už naozaj priveľa. Minule sa objavil nejaký návrh, aby ľudia dávali peniaze do akéhosi fondu, lebo ja som jeho súčasťou, a môžu sa z nich stať milionári. Tak to už je hrozné. Teraz mi telefonovali, vraj poslanec Kotleba sa vyjadril, že som dostal honorár z rozhlasu alebo televízie, ktorý má číslo 1 488. Ako on vie, aký som dostal honorár? To je zase zneužitie.
Ale zneužívajú vás aj na protiutečenecké nálady.
Čítal som článok, kde som sa vyjadroval proti migrantom a dole bolo napísané, že bol vybraný z časopisu Slovenka, čo je úplná hlúposť, lebo v časopise Slovenka nič také nenájdete. Problém je, že dnes ľudia, iste nie všetci, majú tendenciu uveriť všetkému, čo je na internete. A hlavne nezaručeným správam.
Nielenže o tom neviete, ale môže to byť proti vašim názorom.
No tak iste. Proti mojim názorom to je. Najhoršie je, keď sa objaví nejaký článok a úplne neznámi ľudia mi blahoželajú, že sa im veľmi páčil. A ja s tým nemám nič spoločné.
Ako sa staviate k utečencom a ich prijímaniu?
Je nezodpovedné politické dobrodružstvo strašiť migrantmi, keď nám nijaká taká záležitosť zatiaľ nehrozí. Od politikov by som skôr očakával, aby nám povedali, keďže migranti chcú ísť tam, kde im bude lepšie, prečo idú do iných krajín a nie do našej. To by mal byť problém pre politikov. A nie strašenie.
V relácií Sedem si robievate žarty z Andreja Danka…
… to je Kňažkova parketa.
… ale Kotleba až tak často nepríde do reči.
Nie, riadime sa podľa tém, ktoré nám predložia. Ale je fakt, že neviem, či o ňom vôbec niečo bolo.
Bolo vo vašom živote obdobie, keď ste sa cítili naozaj neslobodný?
Samozrejme. Za komunizmu, keď sme nemohli robiť to, čo sme chceli robiť. Keď sme mali stále problém, či vôbec môžeme pracovať, keď nás vystavovali rôznym ponižujúcim situáciám. To rozhodne možno považovať za obdobie neslobody.
Kam pritom dokázali komunisti zájsť?
Prejavovalo sa to rôznym spôsobom. Napríklad si nás zavolali do televízie a povedali, že ak chceme ďalej robiť náš program Ktosi je za dverami, musíme urobiť jeden diel, kde budeme napádať prezidenta Spojených štátov Ronalda Reagana. Predložili nám scenár, ktorý sme mali zahrať. To bolo veľmi ponižujúce. A ponižujúce bolo, že keď sme odmietli, tak program Ktosi je za dverami skončil. To sa nepísalo v novinách, nepísalo sa: „Lasica a Satinský odmietli“, takže o tom málokto vedel.
Keď sme pri amerických prezidentoch, je Trump pre demokraciu dôležitý?
Dôležitý pre demokraciu je každý americký prezident, lebo pre demokraciu je dôležitá americká politika a americká demokracia. Donald Trump znamená dosť veľký zvrat v klasickej americkej politike, pretože on akoby politiku trošku vtiahol do oblasti šoubiznisu. Šoubiznis nehral v politike takú veľkú alebo vôbec žiadnu rolu. Dnes si myslím, že politika je viac šoubiznis ako politika.
Sú situácie, keď si poviete: Keby tu tak bol Julo Satinský?
Spomínam na neho veľmi často. Sú to príjemné chvíle, aj keď viem, že sa už nevráti, spomienky sú veľmi intenzívne a príjemné.
Dalo sa jeho predčasnému odchodu predísť?
Veľmi banálne sa tomu dalo predísť, že by išiel k lekárovi skôr. Lenže Julo mal heslo: Na našej ulici je sloboda a na našej ulici sú všetci zdraví a tak ďalej. Bol to veľký optimista a neuznával, že by sa mu mohlo niečo zlé prihodiť.
Je v slovenskom umení dostatok humoru, respektíve kvalitného humoru?
Ja myslím, že áno. Pozrite si Radošinské naivné divadlo alebo divadlo GUnaGU, alebo mnohé iné, väčšinou neoficiálne divadlá, tam humor prekvitá.
Okrem herectva je súčasťou vášho života hudba. Je v tej súčasnej dostatok poetiky a kvalitných textov?
Dnes si speváci píšu aj texty, aj hudbu. Niekedy preto, lebo to tak cítia, niekedy preto, lebo vedia, že dostanú tantiémy aj za hudbu, aj za text. Ale nechcem nikoho podozrievať. Často sa stáva, to je zaujímavé, že hrajú v rádiu nejakú pieseň a vy si uvedomíte, že ten, kto ju spieva, nevie veľmi dobre spievať, text nie je na úrovni ani hudba za veľa nestojí. Lenže to je môj pohľad. Som starý človek, dívam sa na to z iného pohľadu ako niekto, kto má pätnásť alebo osemnásť rokov.
Máte osemdesiat rokov. Čo vám dodáva vitalitu?
Ja nemám žiadnu vitalitu, takže by som sám rád vedel, čo by mi ju mohlo dodávať.
Nejaká neresť.
Neresť už asi ťažko, ale celkom ma poteší alebo aj povzbudí, keď si zahrám golf.
Často ste chodili do Prahy. Stále tam máte priateľov?
Stále chodievam. Nejde o priateľov, ide o prácu. Pravidelne tam hrám divadelné predstavenia. Aj pozajtra idem na otočku, zahrám a vrátim sa domov.
Vraj ste sa tam spoznali s Ivanou Trumpovou.
Áno, keď som sa s ňou spoznal, netušil som, že z nej bude Ivana Trumpová. Bolo to na večierku u Jiřího Štaidla. Ona s ním chodila a na večierku sa spolu lúčili, lebo povedala, že ide do Ameriky na výlet. Vtedy sa asi nevedelo, že natrvalo. Bol to zážitok, ktorý je dnes atraktívny.
Boli ste niekedy platonicky zamilovaný?
Ja som bol platonicky zamilovaný skoro stále. Keď som mal šestnásť-sedemnásť rokov, tak som si vždy vyhliadal ženy, ktoré boli odo mňa, samozrejme, o pár rokov staršie, a zbožňoval som ich. Mimoriadne som sa o ne zaujímal a sníval som o nich. Ale nemal som nikdy odvahu sa k nim priblížiť.
Nelezie vám niekedy na nervy, že ľudia od vás očakávajú vždy niečo vtipné alebo duchaplné?
Nechcem si to uvedomovať. Úplne by ma rozhodilo, keby som myslel stále na to, čo odo mňa ľudia očakávajú. Asi by sa tak nedalo ani žiť. Nemyslím na to ani to neberiem do úvahy. A ľudia nech si už pomôžu. (Úsmev.)
