Moderátorka Bubílková: Ožratý, sfanatizovaný dav sa mi vyhrážal bitkou a smrťou. Útek z krajiny

Kariéru začínala na Slovensku, ale po rozdelení štátu sa presťahovala do rodného Česka, kde zažila najväčšiu mediálnu slávu. Až teraz zdôvodnila, že sa zbalila pre nechutné vyhrážky smrťou. „Slováci ma nenávideli pre moje spravodajské príspevky z Federálneho zhromaždenia v Prahe a dali mi to veľmi nepríjemne pocítiť,“ povedala nám. V rozhovore, ktorý ZUZANA BUBÍLKOVÁ (70) poskytla ERIKOVI KOLLÁRIKOVI, priznala tiež vzťah so ženatým zabávačom Miloslavom Šimkom či veľký konflikt s hercom Jiřím Krampolom.

Napriek príkoriam, ktoré ste zažívali na Slovensku, neľutujete, že ste sa presťahovali?

Som Češka s českou národnosťou, narodila som sa v Gottwaldove, dnešnom Zlíne. Keď som mala deväť rokov, otec mal problémy s tuberkulózou a lekári mu odporučili presťahovať sa do hôr. Preto sme odišli do Martina. V Bratislave som vyštudovala žurnalistiku a začínala ako moderátorka rozhlasového programu Pozor zákruta!
Časom som sa na Slovensku stala negatívnym príkladom všetkého možného. Najhoršie oblečená, najškaredšia, najmenej slovenská. To je aká? Dodnes neviem. Nemala som problém si tieto ceny aj prevziať, no nebolo od koho. Anticena sa ľahko vyhlási, ale už sa asi nepočíta s tým, že dotyčný si po ňu aj príde. Takže som sa len vrátila domov.

Po Nežnej revolúcii ste sa stali zástupkyňou šéfredaktora spravodajstva v Slovenskej televízii. Na vaše porady chodieval vraj aj herec a vtedajší minister Ladislav Chudík. Ako ste vnímali jeho prínos?

On bol veľmi slušný a nevýrazný. Všetci sme boli nejako poznamenaní režimom, hádali sme sa ako psy. On bol z toho chudák úplne vydesený. Politiku chcel robiť bez konfliktov. A to nejde. Správal sa presne ako primár Sova v seriáli Nemocnica na okraji mesta, takže to nemohol, samozrejme, zvládnuť.

Vraveli ste, že Slováci vás pre vaše politické príspevky v spravodajstve nenávideli. Ako sa to prejavovalo v praxi?

Do Prahy som začala chodiť namiesto starších redaktorov, u ktorých sa zistilo, že boli agentmi ŠtB a niektorí z nich donášali zároveň sovietskej KGB. Ja by som sa s atakmi, ktoré som zažívala, dokázala vyrovnať, ale zatiahli do toho aj moju rodinu.
Za stieračmi auta som si nachádzala papieriky s odkazmi, že ma už majú a vedia, kde som. Mojej matke telefonovali, koho to porodila a v škole zas šikanovali môjho syna nielen spolužiaci, ale aj učitelia. Dokonca mu nadávala aj inšpektorka za to, že určite pôjdem voliť tých nesprávnych. Bol to vrchol, keď som už mala strach aj o náš život.

Kedy ste sa definitívne rozhodli odísť do Prahy?

Až po nepríjemnom zážitku zo silvestrovskej noci v roku 1992. Robila som v Bratislave reportáž z rozdelenia Československa. Zrazu mi začali ľudia hádzať delobuchy pod nohy. Ožratý, sfanatizovaný dav sa mi vyhrážal bitkou a zabitím. Vtedy som mala ozajstný strach.

„Šimkovi som nechcela rušiť rodinu. Veď mal tri deti a tie ho potrebovali.“

S Otom Černým ste sa medzitým stali priekopníkmi politických diskusných relácií. Ako ste sa dostali k práci na legendárnom programe Co týden dal?

Keď som v Prahe dostala najvyššie vyznamenanie za publicistiku a spravodajstvo, prišiel za mnou vtedajší riaditeľ Československej televízie Jiří Kantůrek a pýtal sa ma, či večer odchádzam domov do Bratislavy. Povedala som áno a on reagoval, že nepôjdem, pretože na druhý deň budem robiť s Otom Černým reláciu Co týden dal.
Bola som náhrada za Ľuba Karáska. Oznámil, že nepríde, pretože doma v Banskej Bystrici si našiel pred dverami mŕtvu mačku. Dostal strach o svoju mladú rodinu. Aj jemu sa vyhrážali, že keď pracuje pre federálnu televíziu, nie je poriadny Slovák.
Všetko sme si robili sami a nebol žiaden internet. Dá sa povedať, že sme dali základ modernej žurnalistike u nás.

Spomínate si špeciálne na nejakého politického respondenta?

Najviac by som mala byť vďačná vtedajšiemu ministrovi kultúry Dušanovi Slobodníkovi. Na každú moju otázku reagoval tak, že je protislovenská. A na záver sa mi ešte vyhrážal, že to tak nenechá. Ľudia na Slovensku boli po odvysielaní tejto relácie ešte viac proti mne a Česi s časťou Slovákov boli za mňa. Nechápala som, čo sú to protislovenské otázky, ale vďaka Slobodníkovi sme mali rekordnú sledovanosť a ja som sa stala hviezdou.

Nemali ste problém prechádzať zo slovenčiny do češtiny a naopak?

Ja nie, skôr v televízii sa nevedeli rozhodnúť, akú reč mám používať. Keď sme raz v Co týden dal mali ako hostí veľkých federalistov Josefa Luxa a Pavla Tigrida, intendant odo mňa žiadal, aby som hovorila po česky. Lenže títo dvaja pred zapnutými kamerami protestovali, vraj mám hovoriť po slovensky, inak odídu. Dokonca už vstali. Aby som zachránila situáciu, pre­šla som do slovenčiny. Po skončení vysielania mi intendant oznámil, že ma pokutuje, pretože som neposlúchla jeho príkaz.
Zrazu som nepatrila nikomu. Pripadala som si ako debil. Bolo to pre mňa veľmi stresujúce pro­stredie. Preto keď som dostala ponuku z vtedy nového rádia Frekvence 1, rada som odišla. Ale ani to nebolo bezproblémové. Zrazu ma nechceli z televízie pustiť. Povedali mi, že si mám uvedomiť, že keď raz odídem, už sa tam nikdy nevrátim.

Ukázalo sa, že to bolo vaše najlepšie rozhodnutie, pretože v rádiu ste sa zoznámili s Miloslavom Šimkom. Mám pravdu?

Šimek mi prvýkrát telefonoval ešte do Českej televízie. Kúpil si na Šumave reštauráciu, kde robil zábavné programy a mňa si pozval ako hosťa. Veľmi sme si sadli. Bolo to ohromné. Ľudia nás nechceli pustiť domov. Vtedy mi navrhol, že by sme mohli vymyslieť spoločný program. A jedného dňa, keď som už bola v rádiu, zrazu sa rozleteli dvere a v nich Šimek. Vraj budeme spolu vysielať. Majiteľ rádia mu ponúkol program s politickou satirou a on si dal podmienku, že jedine so mnou. Opäť sme mali obrovský úspech. Dokonca sme vydali kazetu, z ktorej sa predalo za týždeň asi dvadsaťtisíc kusov.

Veľká sláva vás čoskoro katapultovala späť do verejnoprávnej televízie.

Až také jednoduché to nebolo. Raz nás stretli dvaja dramaturgovia z televízie a pýtali sa ho na program S politiky netančím, ktorý im ponúkal dva roky predtým. Aj v tomto prípade súhlasil s tým, že do toho pôjde jedine so mnou. Pre nich to bola strašná situácia, pretože by som sa im do televízie vrátila po polroku. Bola to pre nich veľká dilema. Program chceli, ale bezo mňa. Ponúkali mu Bohdalovú, Pawlovskú, no on trval na mne. Asi na tom boli nakoniec veľmi zle, pretože ma schválili. Takto vznikol veľmi slávny program. To je tak vždy pri každej dvojici, ktorá sa nájde sama.

Váš vzťah po čase prerástol v lásku. Verejne ste ju priznali len nedávno. Ako sa vám ju darilo tak dlho tajiť?

To bolo… Nechceli sme to zverejniť. Nikto si nič nevšimol, pretože v programoch sme si vykali. Navyše som mu nechcela rušiť rodinu. Veď mal tri deti a tie ho potrebovali. A ja som tiež mala svoju rodinu. Čudujem sa, že to teraz niekoho zaujíma, veď je už dvadsať rokov po jeho smrti.

On už bude legenda navždy.

A pritom ho kritici celý čas kritizovali. Vraj jeho programy nemajú umeleckú úroveň a sú hlúpe. Keď zomrel, tí, čo o ňom písali najhoršie, zrazu otočili, vraj aký bol úžasný. Keď sme spolu začali robiť, povedal mi, že kritici nás budú nenávidieť a ľudia milovať. Presne to sa stalo. Po odvysielaní prvého dielu S politiky netančím nás niekto skritizoval a v Českej televízii nás zakázali. V tom okamihu o nás prejavil záujem riaditeľ televízie Nova Vladimír Železný. Keď sa to dozvedeli v Českej televízii, volali, že rušia zákaz a dávajú nám nové zmluvy. Sledovanosť nášho programu prevalcovala všetko. Mali sme aj cenzúru, ale všetko, čo nám dramaturgia zakázala, sme potom ešte vylepšili. Komerčnej Nove sme dlho odolávali a nakoniec sme k nej predsa len prešli.

V rámci silvestrovského programu ste vytvorili nezabudnuteľnú scénku s Karlom Gottom, v ktorej ho školíte za europoslanca. Ako dlho ste ju pripravovali?

Karel musel mať všetko pod absolútnou kontrolou. Váhal nad každou vetou. Stále hovoril - toto nemôžem, toto by Ivanka neprehryzla. Takže sme boli u neho na Bertramke asi osemkrát a všetko menili. Nakoniec, keď prišlo k nakrúcaniu, držal sa pôvodného scenára a nejaké veci si tam ešte pridal. Po ceste domov sa v taxíku chytal za hlavu, čo na to povie Ivanka. Bol to neuveriteľný profík. Nielenže sa perfektne naučil texty a bez problémov improvizoval, všetko vedel aj dokonale zahrať. V tom čase mal už bedrový kĺb v háji a niekedy vyslovene skučal od bolesti. V momente, ako prišiel na javisko a ľudia ho vítali, ožil. Podpisoval sa im aj hodinu v daždi.

Keď Miloslav Šimek v roku 2004 zomrel, nemali ste pocit, že je to zároveň aj koniec vašej kariéry?

Sčasti áno, ale odchádzal dva roky. Chvíľu to vyzeralo, že svoju rakovinu prekoná, pretože dostal autotransplantáciu kostnej drene, ktorá sa ujala. Zrazu ho zo dňa na deň chytila príšerná hnačka. Bolo pred Vianocami, mali sme ísť na predstavenie. Chcela som ho zrušiť, no on bol proti. Spravili sme ho, ale bolo to strašné. Potom som odletela do Ameriky za synom, kam mi potom volal, že sa mu to zvrhlo na tú najhoršiu leukémiu. Zhoršovalo sa to z hodiny na hodinu. Viem, že lekári sa snažili, boli napojení na celý svet, ale už to nemalo význam.

Vám sa na rozdiel od Šimka rakovinu podarilo prekonať. Zmenilo vás to nejako?

Odvtedy si nerobím z ničoho nič. Nemám trému a teším sa, že môžem ísť na javisko a pozhovárať sa s ľuďmi. Oni vycítia, či tam ste z donútenia, kvôli peniazom alebo naozaj rada.

„Karel Gott váhal nad každou vetou. Stále hovoril - toto nemôžem, toto by Ivanka neprehryzla.“

Satirické duo ste neskôr vytvorili s hercom Jiřím Krampolom. Čo presne sa medzi vami stalo, že si dnes neviete prísť na meno?

Veľmi ma urazil, ani sa mi o tom nechce hovoriť. Keď bol chorý, snažila som sa mu byť nápomocná, ale on ma obvinil, že kvôli mne takmer umrel, pretože som ho ťahala po nevykúrených sálach. Pritom prechladol niekde úplne inde. Jeho urážky a ohovárania za mojím chrbtom boli na dennom poriadku. Skončilo sa to, pretože odmietam niekomu robiť hlupáka.

Dnes glosujete spoločenské aj politické dianie sama a pre rôzne médiá. Aktívna ste v tomto smere aj na sociálnych sieťach, kde ste neraz terčom obrovskej kritiky. Čítate si tie komentáre?

Som na ne dávno zvyknutá a obrnená proti nim. Hlavne sa opakujú. Všetkých, čo ma nemajú radi, by som chcela vyzvať, aby boli trošku kreatívnejší. Nadávať mi, že som stará vysušená slivka, že by som už mala zaliezť a chodiť kanálmi alebo už len kŕmiť holuby a že by sa ma nedotkli ani desaťmetrovou tyčou na dobytok? Vážení, toto je už fakt nuda. Chcela by som počuť niečo nové, nad čím sa zamyslím aj zasmejem.

Prišlo aj na osobnú konfrontáciu?

Ani nie, hoci jazdím pravidelne metrom. Nedávno som tam stretla dvoch pánov, o ktorých som si myslela, že sú bezdomovci. Pri stanici Pankrác som si vypočula ich rozhovor. „Počúvaj, pamätáš? Tu sme sedeli,“ začal jeden z nich. Kamarát mu odpovedá: „Vieš, že by som sa tam vrátil? Všade drahota a zima ako v prdeli. Mali by sme niečo spraviť, aby nás vzali späť.“ Kamarát hneď navrhol, že by mohli dlaždicou rozbiť výklad. Nedalo mi to a zamiešala som sa im do rozhovoru: „Páni, za vybitý výklad sa na Pankrác nedostanete. Musíte urobiť niečo lepšie!“ Jeden sa na mňa uprene zadíval a hovorí: „Počúvajte, ja vás odniekiaľ poznám. Nerobili ste u nás vo väzení farárku?“ Celé metro sa začalo smiať.
Horšie som dopadla, keď ma v metre spoznala jedna asi osemdesiatročná pani. Vystrelila zo sedadla a na celý vozeň zvolala: „Sadnite si, pani Bubílková.“ Trapas!

Rada si robíte žarty aj z celebrít, nie všetky to vnímajú s humorom. Ostro ste narazili, keď ste si vzali na mušku mediálneho magnáta Jaromíra Soukupa a jeho frajerku Agátu Hanychovú, s ktorou počali dieťa. Čakali ste, že sa urazí?

Nad tým vôbec nerozmýšľam. Soukup je známy tým, že v jeho televízii je mnoho programov, ktoré nesú jeho meno, tak som sa toho chytila. Povedala som, že sa už teším na nové programy ako Počatie Jaromíra Soukupa, Tehotenstvo Jaromíra Soukupa, Dojčenie Jaromíra Soukupa, Prebaľovanie s Jaromírom Soukupom, na čo bude nadväzovať reality šou Agáty s názvom Prebaľovanie Soukupa.
Urobila som to napriek tomu, že v tom čase som písala glosy pre časopis, ktorý vydáva, a glosovala som aj v jeho televízii. Zrazu mi volala šefredaktorka a strašne sa smiala. Nevedela, o čo ide, ale že Soukup strašne prskal a nakázal jej, aby okamžite vystrihla glosu, ktorá už bola natočená. Ja som sa na tom len zabávala.

Ako to bolo s vašou slávnou paródiou svadby Lely Ceterovej a Karlosa Vémolu, v ktorej ste predniesli: „Sľubujeme pred Bohom a Krampolom, že si nebudeme verní?“ Na vašej sociálnej sieti som si všimol dotknutý príspevok Lely.

Tam ani nešlo o neveru, hoci sa potom ukázalo, že Vémola ju podviedol ešte v deň svadby. Vtipné bolo, že ich sobášil Krampol. Bola to fejková svadba, len aby zaujali médiá. Ja som tento cirkus len zosmiešnila a parodovala, čo mnohí nepochopili.
Dostávala som vtedy zo Slovenska desiatky až stovky správ denne. Celá základňa fanúšikov mi nadávala, že som hrozná, lebo nemám rada Lelu. Ja proti nej pritom nič nemám. Nikdy som ju ani nevidela. Dokonca ju obdivujem, že dokáže žiť s niekým ako Vémola.

Na sociálnej sieti sa prezentujete ako Bubu. Ako vznikla táto prezývka?

Z kresleného vtipu, v ktorom dieťa strašne plače a mamička ho napomína: „Keď neprestaneš, pošlem na teba Bubu Bubílkovú.“ Ukazovala som to Šimkovi, ktorý sa na tom neskutočne smial. V tom čase sme už mali program S politikmi netančím.
Raz keď sme preberali Vladimíra Železného, ktorý pašoval obrazy bez cla, v jednom momente povedal: „On ferrum.“ A ja, nechápavo: „Aké ferrum?“ A on zas: „No predsa Železný vole Bubu.“ Divadlo ľahlo smiechom a odvtedy mi nikto nepovedal inak ako Bubu. Dokonca raz, keď som v Prahe kráčala okolo Ukrajincov, ktorí na ulici robili nejaké výkopové práce, ozývalo sa odtiaľ: „Zdrávstvuj, Bubu.“