Môžte mi vylízať! Pátrali sme, kto je za slovenským výkrikom v slávnom hite The Beatles

Američania majú Forresta Gumpa, ktorý sa zrodil v hlave kreatívcov, Slováci si fiktívne postavy vymýšľať nemusia. Majú Deža Hoffmanna. Fotografa so starosvetským šarmom, vojnového korešpondenta, veterána, proste muža hromadného výskytu, ktorého neuveriteľný príbeh by vydal na seriál. Dokazuje to aj nový dokumentárny film Patrika Lančariča Dežo Hoffmann - fotograf Beatles. Hoci s faktickou presnosťou a obsiahlo rekonštruuje Hoffmannov život, predsa sa zdá krátky. Nezodpovedaná zostala najmä jedna otázka.

Na začiatku bol článok o Dežovi Hoffmannovi v týždenníku PLUS 7 DNÍ. Keď si ho svojho času prečítal filmový producent Patrik Pašš, ako nám osobne potvrdil, „naštartoval“ ho. Pre Slovákov neznámy fotograf, ktorý sa narodil v Banskej Štiavnici, sa totiž pohyboval vo svete najznámejších hudobníkov a hollywoodskych hercov. Fotografoval ich štýlom, ktorý po ňom opakovali iní. S aparátom sa hádzal na zem, hviezdy vyháňal do exteriéru.

Až raz v Liverpoo­le objavil neznámu kapelu, ktorá si hovorila The Beatles. Napadlo mu vziať chlapcov do parku, aby zachytil ich roztopašnú energiu. Nariadil im skákať, kým on stláčal spúšť. Vznikli ikonické zábery a Dežo sa na dlhé obdobie stal šoubiznisovým otcom Paula McCartneyho, Johna Lennona, Ringa Starra, Georgea Harrisona.

Video záberov, ktoré nakrútil Dežo Hoffmann so svojím synom:

Fotografoval hádam každého, kto v hudbe niečo znamenal. The Animals, Rolling Stones, Beach Boys, Pink Floyd, Cliffa Richarda, Erica Claptona, Jimiho Hendrixa, Stevieho Wondera, Davida Bowieho, Louisa Armstronga či Franka Sinatru. Ale The Beatles, najslávnejšiu kapelu všetkých čias, sprevádzal spočiatku na každom kroku, i na koncertných šnúrach v zahraničí.

„Na jeho živote ma nadchla jedna vec,“ hovorí producent Pašš. „V Londýne nám zrazu Dežova dcéra Dolores hovorí: Keď otec ochorel, prišiel Paul McCartney a kúpil od nás jeho film. Za tie peniaze sme mohli uhradiť náklady za nemocnicu. Povedal som si - Patrik, máš pointu. Človečinu, ľudskosť, slušnosť. To je niečo, čo v mediálnom svete, veď to poznáte, zrazu zazvoní.“

Za pamätníkmi tvorcovia cestovali do Spojeného kráľovstva, Spojených štátov amerických, Švajčiarska, Maďarska či Česka. A všetci na Hoffmanna spomínali ako na charizmatického, elegantného chlapíka so zmyslom pre humor. „Každý, kto o Dežovi hovoril, mal iskru v oku. A v niektorých prípadoch boli i slzy dojatia,“ spomína na nakrúcanie režisér Patrik Lančarič. „Na tých ľuďoch bolo vidno, ako ich stretnutie s Dežom zasiahlo.“ Vraj veľa nerozprával, ale keď začal, príbehmi si hneď získal celú spoločnosť. A tých mal na rozdávanie. Skladať Dežov príbeh totiž znamená prechádzať dejinami 20. storočia. Zo Štiavnice sa aj s matkou sťahoval do Žiliny, kde sa vyučil za typografa v kníhtlačiarni Biel, patriacej praprastrýkovi herečky Jessicy Bielovej.

Odtiaľ si to namieril na štúdiá do Prahy. Privyrábal si ako vyberač lístkov v Divadle Voskovca a Wericha, ocitol sa tiež na pľaci prvého filmu, kde sa herečka vyzliekla donaha. V štábe režiséra Gustáva Machatého z roku 1932 Extáza pomáhal nielen s klapkou. Podľa známych bol v mladosti úspešným zvodcom a zblížil sa s hlavnou predstaviteľkou, budúcou hollywoodskou divou Hedy Lamarrovou. Z Prahy sa Hoffmann presunul do Berlína, kde vo filmových ateliéroch nakrúcal s Hitlerovou režisérkou Leni Riefenstahlovou a ako Žid zrejme musel návštevy samotného führera pretrpieť.

V tridsiatych rokoch sa ako kameraman filmových žurnálov ocitol v Etiópii či Španielsku, kde zúrila občianska vojna. Tam sa spoznal s ďalšími korešpondentmi - Ernestom Hemingwayom a Robertom Capom. „Túto informáciu máme verifikovanú výpoveďou Dežovho priateľa, ktorý to mal priamo od neho. Ale ak priami svedkovia a pamätníci nežijú, musíte hľadať postupne v siločiarach. Tak prídete na to, že sa vám začnú zhodovať dátumy, že boli v rovnakom čase na rovnakých miestach. Veľkí priatelia s Hemingwayom a Capom neboli, ale stretávali sa na soirée veteránov v Londýne, kde bol Hoffmann pravidelným hosťom. Podstatný rozdiel však bol, že zatiaľ čo oni dvaja zostali pracovať pre svetové agentúry, Hoffmann vstúpil do interbrigád, obliekol si uniformu a išiel na barikády. Bol zranený, skončil v lágri a tak ďalej. V tom je jeho príbeh výnimočný,“ myslí si režisér Lančarič.

Je nespochybniteľné, že Deža Hoffmanna poznačila vojna mimoriadne. Keď sa mu pokazila kamera, vojnové zverstvá „aspoň“ fotografoval. A keď bolo po vojne, dokázal žiť v mieri. Nedostatok adrenalínu si uspokojil v šoubiznise, z vojnového frontu tam preniesol reportážny štýl a slávil úspech. Iba jeho najbližší tušili, že do päťdesiatych rokov sa budil na nočné mory. „Vidíme tiež, že Dežo vždy stál na správnej strane, zotrvával na hodnotách prvorepublikového demokratického Československa. Celý život nosil v náprsnej peňaženke fotografiu Masaryka a Churchilla,“ dopĺňa Lančarič. Aj preto nezastával názor idealistu Johna Lennona, že zlo sa rozplynie samo od seba. „Veľmi mi záležalo na tom, aby sme nevytvárali bludy. Vedel som, že netreba preháňať, lebo Dežov príbeh je silný sám osebe.“

Z rovnakého dôvodu sa do výpravného filmu nedostala odpoveď na otázku, ktorá zaujíma azda každého fanúšika Bea­tles na Slovensku. Ako sa do nahrávky ich veľkého hitu Yellow Submarine dostal vulgárny slovenský výkrik. „Môžete mi vylízať,“ zaznie mužským priškrteným hlasom v prvej minúte, tridsiatej šiestej sekunde, vo videu dole.

„Samozrejme, že som vo filme chcel túto informáciu, ale Patrik Lančarič dosť dôsledne dohľadával autenticitu faktov,“ reaguje Patrik Pašš. „Chceli sme si to potvrdiť u ich hudobného producenta Georgea Martina, ale, bohužiaľ, choroba nás predbehla. Dva mesiace pred tým, ako mal za ním vyraziť náš štáb, poslal jeho syn úmrtné oznámenie. Nevedeli sme to verifikovať a jednoduchou analýzou sme dospeli k záveru, že zrejme ide o legendu. Netvrdíme, že k tomu nedošlo. Ale že k tomu pravdepodobne nedošlo, lebo v čase, keď Chrobáci nahrávali Žltú ponorku, bol Dežo s Johnom Lennonom dosť na nože. Nekomunikovali spolu, jeden aj druhý bol urazený.“

Apropo, rodným jazykom Dežo Hoffmann v Paššovom dokumentárnom filme ani raz neprehovorí. Žiadna dobová stopa s autentickou slovenčinou sa nezachovala - hoci podľa pamätníkov aj po desiatkach rokov v zahraničí rozprával bezchybne bez prízvuku. Naopak, v angličtine si až do smrti zachoval silný „východoeurópsky akcent“. Niektorí si myslia, že zámerne, lebo na svoj pôvod bol pyšný. No žeby slovenské slová prepašoval aj do slávnej McCartneyho skladby? Nemyslí si to už ani Hoffmannov životopisec Marián Pauer. V minulosti pripúšťal, že v štúdiovej nahrávke môže znieť Dežov hlas, ale po dôkladnejšom výskume tvrdí opak.

Skladba podľa neho vznikala od 6. apríla do 21. júna 1966. „The Beatles vraj zvolali dvanásťhodinovú párty, aby nahrali zvukové efekty a rôzne pokrikovanie na pozadí, rozhodujúce boli pri tom skúsenosti Georgea Martina ako komediálneho producenta, ktorý nahral rinčanie reťazí, bublanie a fúkanie,“ zrekapituloval dobové okolnosti.

Na druhej strane, podľa neho „nemožno obísť fakt, že pri nakrúcaní filmu A Hard Day’s Night v roku 1964 John Lennon pred celým filmovým štábom Deža pourážal”. Za to, že z pobytu na Floride, kde sa muzikant učil lyžovať na vodných lyžiach, dal Hoffmann časopisu Tit Bits fotografiu, na ktorej Johnovi vejú vlasy. „Dežo odišiel z filmových ateliérov a jeho kontakt so slávnou štvoricou sa narušil. Lennon dokonca nechcel, aby ich fotografoval ani na oficiálnych príležitostiach, teda ani v roku 1966. Takže, či Dežo ‚účinkoval‘ v skladbe Yellow Submarine, zostáva v rovine dohadov. Kto tam skríkol, by mohli povedať už len sir Paul a sir Ringo, tí však majú iné starosti,“ upresnil Marián Pauer pre PLUS 7 DNÍ.

Svedectvo by teda mohli podať iba žijúci členovia Beatles, no dostať sa k nim je podľa Patrika Pašša zložitejšie než k britskej kráľovnej. „Skúšali sme všetky možné cesty. Cez politikov, diplomatov, obchodníkov. Ale to je izolovaný svet,“ vraví filmový producent. V čase, keď sa pripravovali na nakrúcanie, kolega Marián Sloboda dvakrát večeral s Paulom McCartneym, ktorý prisľúbil spoluprácu. „Len potom prišli ľudia, ktorí mu začali spravovať obchod po novom. Odvtedy na rozhovory s McCartneym má právo len jeho vlastná firma. Ale pokračujeme ďalej, ideme robiť medzinárodnú verziu a je možné, že ich ešte presvedčíme. Keď sa to podarí, potom budete mať seriál,“ nestráca filmový tvorca nádej.