Tip na článok
Peter Božík: Dvakrát sa pokúšal o Everest, stál aj na vrchole Lhoce Šar.

Nedocenený výkon: Ako Peter Božík prekonal Magickú líniu. Zdolal ho Everest

O unikátny prvovýstup Magickou líniou na K2 sa postaral aj Slovák Peter Božík. Dva roky nato zahynul na Evereste.

Keď legendárny taliansky horolezec Reinhold Messner prvý raz zočil juhozápadný pilier na K2, bol jeho líniou očarený. Po neúspešnom pokuse v roku 1979 vyhlásil, že výstup tadiaľ nie je možný a presedlal na klasickú cestu Abruzzským rebrom. Trasa, ktorou výstup „nebol možný“, dostala názov Magic Line a ocitla sa v centre pozornosti viacerých expedícií i jednotlivcov. Aj nášho Petra Božíka.

S Poliakmi

Slovák Peter Božík bol jediným zahraničným účastníkom inak poľskej výpravy, ktorá sa pred tridsiatimi rokmi, v lete 1986, pokúšala vyliezť na druhú najvyššiu horu sveta K2, vysokú 8 611 metrov, Magickou líniou. Nebola v tom roku sama. Keď však po tragédii svojich dvoch členov americká výprava opustila základný tábor a medzinárodná Quota 8 000 zmenila trasu, zostali na ťažkom pilieri napokon len oni a Talian Renato Casarotto, ktorý sa o výstup snažil sólo.

Magická línia: Prvovýstup poľsko-slovenského družstva na najťažšiu osemtisícovku sveta. Foto: Archív Petra Božíka

Vedúcim Božíkovej výpravy bol Janusz Majer, ďalšími členmi Przemyslaw Piasecki, Wojciech Wróz a tri ženy Kristina Palmowská, Anna Czerwinská a sprvoti i Dobroslawa Miodowiczová- Wolfová. Tá sa však zakrátko náročného cieľa vzdala a pridala sa k medzinárodnej výprave vystupujúcej klasickou cestou. „Keď sa Peter dozvedel, že organizujem výpravu na K2, zavolal mi. Viackrát sme sa stretli, v Tatrách aj v Bratislave, prišiel i do Poľska. Bol výborný horolezec, fyzicky zdatný, dobre sa adaptoval na výšku,“ hovoril šéf Janusz Majer.

Poliaci s Božíkom postupovali expedičným štýlom a prvý tábor vybudovali v 6 300 metroch. Nachádzal sa na mieste, kde Američania a Quota 8 000 mali predtým už tábor číslo dva, teda rovných 1 300 metrov prevýšenia na úvod. Šiesteho júla vybudovali druhý tábor vo výške 6 900 metrov a na ďalší deň ešte natiahli fixy do 7 400 metrov, kde plánovali vybudovať trojku. „Stan tretieho tábora sme potom postavili až o desať dní,“ upresnil Peter Božík.

„Celkom sa totiž skazilo počasie, nebola najmenšia šanca dostať sa nad hranicu siedmich tisícov.“ Pri novom výstupe postavili trojku a jasnú oblohu využili aj na natiahnutie ďalších dvesto metrov fixných lán. Devätnásteho júla ich z piliera znovu zahnal nečas.

Vysnívaná hora: Na expedícii sa zúčastnil na devízový prísľub, Peter s K2 v pozadí. Foto: Archív Petra Božíka

Náročný výstup

Šéf Janusz Majer rozhodol, že pri najbližšom zlepšení počasia pôjdu nahor vo dvoch družstvách s cieľom doliezť cestu z výšky 7 600 metrov už bez predchádzajúceho zabezpečenia. V prvom družstve boli Wróz, Piasecki a Božík, v druhom šéf s dvojicou žien. Prví traja vyrazili zo základného tábora nakoniec až 30. júla, avšak už o jednej v noci.

Na jeden záťah to vzali do dvojky, kde tri hodiny odkopávali stan a opravovali ho. Na druhý deň ich v trojke čakalo to isté. V noci ich navyše zasypával sneh. V prvý augustový deň pokračovali ďalej a pre druhé družstvo vytiahli fixy až do výšky 7 900 metrov. Tam v zničenom stane po francúzskej expedícii z roku 1979 a bez spacákov, ktoré si nebrali, prečkali noc. Druhého augusta plánovali vyliezť až na vrchol, no vo výške 8 350 metrov ich zaskočil kolmý, miestami previsnutý, vari pätnásťmetrový komín.

Po jeho prelezení boli nútení bivakovať vo výške 8 400 metrov, sediac na skalnej plošine, vo vetrovkách, prikrytí fóliou. O spánku sa vôbec nedalo uvažovať. Teplota klesla na mínus 35 stupňov Celzia. „Ešteže nefúkal vietor! Cítil som, ako mi celé telo tuhne. Rozohrieval som si ho neustálou činnosťou. Cvičil som, varil čaj. Nadránom som už nevedel, ako sa brániť hroznej zime,“ opisoval Peter Božík. Hlásila sa aj únava z nedostatku spánku.

A to bol pred nimi ešte vrchol. Skoro ráno, tretieho, vyrazili na posledný úsek. „Povedali sme si, že keď do šestnástej hodiny nebudeme na vrchole, začneme zostupovať,“ vravel Peter Božík. Vo výške 8 500 metrov však znovu museli prekonávať ťažký úsek. Síce iba päťmetrový, no v tej výške to bola riadna zaberačka. „Musel som si sňať rukavice a chytilo mi prsty,“ hovoril Peter Božík. „Keď sa blížila šestnásta hodina, radšej sme sa prestali dívať na hodinky. Cítili sme, že vrchol je na dosah, otočiť sa v takej chvíli bolo ťažké.“ Trvalo dve hodiny, kým vrchol naozaj dosiahli.

Čosi po osemnástej zastal na ňom Božík, potom Piasecki a napokon Wróz.

Tragédia na zostupe

Po dvadsiatich minútach začali zostupovať klasickou cestou Abruzzským rebrom. „Zostup tade bol bezpečnejší. Bez zafixovania vrcholovej časti ísť naspäť tou istou trasou nebolo možné. Navyše v tejto kombinácii išlo o jeden z hodnotných traverzov. Už samotný prvovýstup bol hitom a v spojení s traverzom sa jeho hodnota len zvýšila,“ vysvetľoval Peter Božík. Na trojici sa už prejavovala únava, napriek tomu po starých fixných lanách postupovali pomerne rýchlo.

Už len spomienka: Dva roky po úspechu na K2 zostal Peter nezvestný spolu s ďalšími na Evereste. Foto: Milan Vranka

Na strmom, asi stometrovom úseku Piasecki, ktorý schádzal prvý, upozornil dvojicu nad ním, aby si dala pozor, lebo v jednom mieste je fix prerušený. Božík tlmočil slová Wrózovi, ktorý bol posledný. „Neodpovedal mi, tak som naňho ešte raz zakričal. Ani potom neodvetil,“ opisoval Peter Božík situáciu, z ktorej sa zrodila ďalšia z veľkého počtu tragédií na K2 v tom roku. Spustil sa nadol. Pod stenou naňho spolu s Piaseckým čakali.

„Zrazu čosi okolo nás zletelo, o skalu cinkol kov. Poznal som zvuk Wrózovho čakana. Tušil som, čo sa stalo. Napriek tomu sme ešte hodinu vyčkávali, či sa neobjaví.“ Po hodine začuli zvuky, no boli to Kórejčania, ktorých predbehli na zostupe na vrcholovom hrebeni.

Potvrdili, že hore nikoho nestretli. Do štvrtého tábora na klasickej ceste zišla dvojica až na druhý deň o štvrtej ráno. V tom čase sa tam chystala na vrcholový útok sedemčlenná medzinárodná zostava. Božíka a Piaseckého sa ujala Poľka Miodowiczová- Wolfová. Tábor bol preplnený.

Až keď celá skupina ráno vyrazila k vrcholu, mohli si na niekoľko hodín zdriemnuť. Ešte v ten deň obaja zostúpili do trojky. Našli v nej iba prázdny stan bez spacákov a variča. V ň om prežili ďalšiu ťažkú noc. Až 5. augusta, keď sa dostali do rakúskej dvojky, si mohli konečne navariť a poriadne oddýchnuť. Spali v kuse osemnásť hodín.

„Na jednej strane sa hovorí, že som vyliezol skvelý prvovýstup na K2, no nevraví sa o tom, za akých podmienok som sa na expedícii zúčastnil,“ posťažoval sa neskôr Peter Božík. „Odchádzal som na ňu ako člen výberového družstva, no nemal som súhlas Československého zväzu telesnej výchovy, cestoval som na devízový prísľub. Z vlastného vrecka ma to stálo 35-tisíc korún. Sme takí fanatici tohto športu, že hoci nemáme ideálne podmienky, využívame akúkoľvek možnosť.“

Na vrchole: S vlajkou vtedajšieho Československa a bratislavského klubu IAMES. Foto: Archív Petra Božíka

Trinásť mŕtvych

Janusz Majer po tom, ako sa vysielačkou dozvedel, čo sa prihodilo Wrózovi, zastavil svoj výstup s dvojicou žien vo výške 8 200 metrov. Zostup im potom trval štyri dni, keď fixy museli vysekávať z ľ adu. Tragédiam však nebol koniec. Sedemčlennú medzinárodnú zostavu na zostupe prikvačila vo štvrtom tábore na niekoľko dní perióda zlého počasia a o život tam postupne prišli piati z nich, medzi nimi poľská horolezkyňa Miodowiczová-Wolfová, ale i spoločníčka známeho rakúskeho horolezca Kurta Diembergera Julie Tullisová z Veľkej Británie.

Samotný Diemberger zostúpil len s veľkými ťažkosťami a značne omrznutý. Tragicky sa ešte pred výstupom Božíka skončil tretí Casarottov pokus vyliezť nahor Magickou líniou. Musel sa vrátiť spod vrcholu a v spodnej časti trasy spadol do trhliny. Stihol dať o sebe správu vysielačkou, no keď ho z trhliny vytiahli, vnútorným zraneniam podľahol. „Smrť Casarotta mnou otriasla, veď za ten krátky čas, čo sme sa poznali, sme sa dosť zblížili a začali sme kuť spoločné plány,“ vravel Peter Božík.

Výstup, o ktorý sa tak zaťato pokúšal, potom venovali aj jeho pamiatke. V to leto stálo na vrchole druhej najvyššej hory sveta až dvadsaťsedem horolezcov. Početná bola aj iná bilancia - trinásť ľudí prišlo o život. Iba Hámor: Nedlho po úspechu zahynul v horách aj Peter Božík. Na jeseň 1988 sa pokúšal o prelezenie Boningtonovej cesty v juhozápadnej stene Mount Everestu alpským štýlom.

Spolu s Dušanom Becíkom a Jaroslavom Jaškom to dotiahli až na Južný vrchol do výšky 8 760 metrov, Jozef Just sám až na hlavný, na zostupe však celá slovenská štvorica zostala nezvestná. Magickú líniu na K2 sa podarilo znovu preliezť až po osemnástich rokoch. V lete 2004 po expedičnom výstupe dosiahol vrchol člen španielskej expedície Jordi Corominas. Zo Slovenska stál na vrchole K2 už iba Peter Hámor. Stalo sa tak dvadsaťšesť rokov po Božíkovi. V lete 2012 naň vystúpil expedičným štýlom klasickou trasou Abruzzským rebrom. Božíkov výkon docenila až história.

VIDEO Plus 7 Dní