Má len dvadsaťosem, no jej názory a pohľad na svet pri- pomínajú ženu v rokoch, ktorá sa naučila byť imúnnou voči nepríjemným situáciám. Kučeravá brunetka sa rozvádza so svojou prvou a dlhoročnou láskou, ale prijať musela aj to, že jej pomerne mladý otec má nevyliečiteľnú chorobu a je isté, že časom bude odkázaný na invalidný vozík. Napriek tomu bola počas nášho rozhovoru naladená až neuveriteľne pozitívne a jej smiech sa ozýval naprieč celou kaviarňou. S dcérou moderátorky Ivety Malachovskej (57) a operného speváka Martina Malachovského (55) KRISTÍNOU KOCIANOVOU (28) sa rozprávala GRÉTA KLIMKOVSKÁ.
FOTO z Kocianovej ciest aj čoskoro bývalým manželom Adamom nájdete v GALÉRII
V minulosti ste mali vlastnú reláciu o varení, v RTVS ste však skončili. Čím sa momentálne živíte?
Robím približne rok a pol pre jedno médium, je to online platforma pre mladú generáciu. Pracujem na obchodnom oddelení, kde dohliadam na kampane svojich klientov, aby všetko prebehlo hladko. Vyštudovala som bakalára v hotelovom manažmente a cestovnom ruchu, to bolo vo Viedni, ale následne som si v Zürichu robila diaľkovo magistra v projektovom manažmente.
Cestovanie sa stalo vašou vášňou aj vďaka štúdiu v zahraničí?
Fungovanie za hranicami ma nadchlo od začiatku. Prvýkrát som sama vycestovala v šestnástich, keď ma rodičia poslali do Anglicka k neznámej rodine. Tam som chodila na strednú školu, a tak som celý jeden rok žila s Angličanmi. Spoznala som ich zvyky, pochopila, aký majú školský systém a aké je byť ďaleko od rodiny a priateľov. Nasledovala Viedeň, kde som okúsila internát.
Zistila som, že ma baví spoznávať nové kultúry. Nikdy som nemala stres, že som niekde sama a bez pomoci blízkych. Naopak, v každej krajine som sa cítila veľmi slobodne, pretože nikto neriešil, že som Malachovská. Bola som iba Kika. Pre mňa to bol neskutočne oslobodzujúci pocit, že môžem žiť podľa seba. Bolo skvelé neriešiť, či na mňa niekto ukazuje prstom.
Na Slovensku ste mali pocit, že ste monitorovaná?
Mám ho odjakživa. Nepriamo to na mňa prenášali aj moji rodičia, lebo verejný imidž im nebol ľahostajný. Jednoducho povedané, dbali o to, aby sa s našou rodinou nespájali rušivé situácie, ktoré by nášmu menu ubližovali. Teda som si musela dávať veľký pozor.
Ak sa išli moji spolužiaci zo strednej opíjať, mala som v hlave, že ja si to nemôžem dovoliť. Pípali mi kontrolky, čo keď ma niekto uvidí, čo keď ma nafotia a pošlú to niekam. Môže sa to zdať prehnané, ale boli to reálne témy, ktoré sme doma preberali. V detstve a hlavne v puberte som vnímala, že na ulici si o nás za chrbtom šuškali a ukazovali na nás prstom. Keď som bola v zahraničí, celé to odpadlo.
Určite necestujete len preto, aby ste sa ukrývali, však?
Nie, to nie. Milujem cestovanie a odkedy nemám takmer žiadnu jazykovú bariéru, kufre si balím čoraz častejšie. Navyše sa považujem za slobodnú dušu. Nebojím sa zo dňa na deň zbaliť a odísť. Sama a hlavne hocikam. Veľa ľudí má pred tým rešpekt, ale ja nie. Viem sa dohovoriť, všetko si vybaviť a hlavné je, že som nikdy v živote nemala pochybnosti, že sa sama o seba postarám, bez akýchkoľvek barličiek a pomoci iných.
Vravíte, že hocikedy zdúchnete do sveta ako taký gáfor. Neboja sa rodičia o svoje jediné dieťa?
Isteže áno. Majú predsa iba mňa. Keď som si v devätnástich zmyslela, že idem na povinnú pracovnú stáž do Ruska, neviete si predstaviť, koľko dialógov sme absolvovali.
Prečo práve tam?
Veľmi sa mi páči ruština. Samozrejme, teraz je to veľmi nepopulárna krajina, keďže sa deje to, čo sa deje. Keď pochválim Rusko ako krajinu, kde ma bavilo žiť, ľudia na mňa zazerajú. No ja to neľutujem. Naučila som sa azbuku a dohovoriť sa. Zamilovala som sa do ruskej opery a literatúry. A pretože pochádzam z veľmi kultúrnej rodiny, boli to jedny z hlavných dôvodov, prečo som tam chcela ísť.
Na vysokej škole sme si mali vybrať povinne nejakú krajinu, kde si pol roka odrobíme. Pamätám si dodnes, ako na mňa mama vyvalila oči, či som si nemohla vybrať niečo bližšie. Už vtedy bola nervózna, že niečo sa tam môže udiať. Ale moja typická črta je, že keď si niečo raz dám do hlavy, idem za tým. Málokedy mi to niekto aj s dosť kvalitnými argumentmi dokáže vyhovoriť.
Čo ste v Rusku robili?
Práca bola výborná. Pracovala som priamo v Petrohrade v Astórii, čo je jeden z najlepších hotelov v Rusku. Mala som na starosti VIP hostí. Boli tam ubytovaní známi športovci, ale aj herci Gérard Depardieu či Hugh Grant. Mala som tú česť ich odviesť do izby a starať sa o ich spokojnosť. Keď mali nejaké požiadavky, obracali sa na mňa.
Prezraďte niečo o nich, veď s takými hviezdami sa človek nestretne len tak.
Gérard Depardieu si objednával hovädzí steak vždy v noci. O nejakej druhej dostával chuť na hovädzinu. Tak som to hneď išla riešiť. Potrebovala som tiež zabezpečiť, aby mal k tomu aj svoje obľúbené víno. On bol veľký gurmán. Hugh Grant bol ako sivá myška, nevyčnieval z davu. Bol neskutočne pokojný a milý. Nemala som zlú skúsenosť ani s jedným z nich.
Pred pár týždňami ste sa vrátili z Afriky, kde ste vystúpili na Kilimandžáro. Nebáli ste sa?
Kilimandžáro bolo môj sen. Posledné roky som nosila v hlave, že tam túžim ísť, ale korona mi to prekazila. No a minulý december som sa viac-menej rozhodla. Keďže tam človek nemôže ísť na vlastnú päsť, vyhľadala som si cestovku, ktorá sa zameriava na takéto expedície. Mám neuveriteľný vzťah k horám.
Splnilo sa vám v Afrike to, o čom ste snívali?
Bolo to úžasné a oslobodzujúce. Zbalila som sa do desaťkilogramovej batožiny. Celé to trvalo jedenásť dní. Prvá noc v hoteli a zvyšok v stane. V podstate sme len chodili, jedli a znovu chodili. Snažili sme sa v noci spať, no stany boli také tenké, že sme počuli aj obyčajné zakašľanie od suseda.
Dokopy nás bolo jedenásť, no ja som bola súčasťou slovenskej skupiny s ďalšími piatimi chlapmi. Nemohlo to byť lepšie, lebo s mužmi si veľmi rozumiem a títo boli azda najlepší na svete. Mali od štyridsať do päťdesiat, manželky a doma deti. Hneď prvý deň mi ukazovali fotky rodín, rozprávali zážitky a skúsenosti zo života. Boli to biznismeni, ale aj otcovia a manželia, ktorí mi zmenili pohľad na mnohé veci. Mala som skutočne šťastie, celé dni aj noci sme sa rozprávali.
Aj keď ste v rozvodovom konaní, priznajte sa, kto vám robil v stane spoločnosť.
Bola som sama. Až keď sa jednému mužovi priťažilo a mal vysokohorskú chorobu, dali ho ku mne, aby nebol sám. Potom sa opäť presunul k sebe.
Odkiaľ ste čerpali zásoby potravín?
Jedlo nebolo úplne najlepšie. Na raňajky sme mávali ovsenú kašu, niekedy palacinky. Neskôr uhorkovú polievku, hromadu cestovín a ryže. Aj keď mi to príliš nechutilo, bola som nastavená, že musím do seba napchať všetko, čo mi dajú, aby som mala energiu a zvládla výstup. Stravu nám pripravovali nosiči, ktorí nám pomohli aj s batožinou vyštverať sa do takej výšky. Treba im zložiť poklonu, že boli schopní navariť jedlo v takých podmienkach, tam je to skutočne iné.
Telefónny signál ste iste nemali. Rodičia sa museli triasť strachom, či ste v poriadku.
Prekvapivé, ale signál tam bol. Internet nie, ale ako sme kráčali do kopca, občas niektorému z tých biznismenov pípla esemeska z banky a už sme všetci vyťahovali mobil, lebo sme vedeli, že práve na tomto mieste je možné napísať správu rodinám.
Čo ste cítili, keď ste zrazu boli úplne hore?
Paradoxne, mala som veľmi zlý pocit, lebo som dostala výškovú chorobu. Čím ide človek vyššie, tým je to náročnejšie. Na vrchole sa veľmi ťažko dýcha, keďže tam je oveľa redší vzduch. Každý krok je náročnejší a človeku začínajú pomaly, ale isto odchádzať základné životné funkcie. U niekoho sa to prejavovalo tak, že vracal, iný mal strašnú bolesť hlavy, akoby ukrutnú migrénu. Ja som bola dezorientovaná. Točila sa mi hlava až tak, že som chodila ako opitá. Trvá to hodinku a potom sa človeku polepší. Takže neľutujem, že som tam bola, a išla by som znova.
Chystáte sa aj niekam inam?
S partiou Slovákov sme si tak sadli, že padol návrh ísť na Antarktídu. No až to bude drahý špás, lebo to vychádza na niekoľkotisícový výlet.
Kde zoberiete peniaze?
Na cestovanie si šetrím. Nie som klasická žena, ktorá míňa na kabelky a topánky. Mňa to nezaujíma. Všetko, čo zarobím, míňam na cestovanie, šport a dobré jedlo. Nevravím, že mi blízki neprispejú. Hlavne keď mám sviatok alebo sú Vianoce, poviem im, nech mi nekupujú materiálne darčeky, že viac sa poteším, ak mi prispejú na výlet.
Žijete rozlietane a slobodne, ale čo váš partnerský život? Za volejbalistu Adama Kociana ste sa vydali len pred troma rokmi a mnohých zaskočila informácia, že sa rozvádzate.
Je to pravda. Momentálne žijeme od seba. Musím si ešte vziať nejaké osobné veci z podnájmu, kde sme spolu bývali.
Ako to prežívate? Predsa len, rozvod nie je vôbec príjemná vec.
Akýkoľvek rozvod alebo rozchod je vždy komplikovaný a výčitky z oboch strán sú namieste. Myslím si, že všetci, ktorí sa museli alebo chceli rozviesť, si položili otázku, prečo to práve nám neklaplo. Obe strany majú nejaké trápenia, chcú svoj vzťah dať ešte dokopy. No ak príde viacero momentov, pri ktorých si uvedomia, že cesty späť niet, iná možnosť nie je, len aby sa ich životy rozdelili. Je to pomalý a bolestivý proces, všetko odznie asi iba časom. Človek si musí spraviť priestor sám pre seba, aby pochopil, čo chce. To je kľúčové, lebo keď sa v tom bude stále motať, nevedie to k ničomu dobrému.
Viete definovať, prečo vám vaše manželstvo stroskotalo?
Viem, ale nemôžem to povedať. Bola to vec, ktorú sme dlhodobo neriešili, asi sme ju zanedbali. Tak sme sa pomaly, ale isto odcudzovali. Čoraz viac a viac. Čas sme trávili od seba a začali sme si uvedomovať, že možno chceme obaja žiť inak.
Ak sa nemýlim, Adam bol vašou prvou láskou, však?
Je to pravda. Mala som šestnásť a len čo sme sa dali dokopy, už som plánovala cestu do zahraničia. Vtedy sme mali vzťah na diaľku. Rok som žila v Anglicku a zvládli sme to. Jednoducho sme si písali, volali, zaspávali sme s telefónom na uchu, no boli sme neskutočne zaľúbení.
Potom som sa vrátila a strávili sme spolu leto, po ktorom mi na moje narodeniny oznámil, že odchádza žiť do Nemecka. Stále sme to zvládali a vydržali to pol roka opäť bez seba. Ale keď som išla do Viedne a on chcel zostať v Nemecku, povedali sme si, že stačilo, a išli sme od seba. Po dlhšom čase sme sa opäť stretli a po roku opätovného chodenia sme sa vzali. Napriek sobášu naša láska nevydržala.
Už niekoľko mesiacov spolu nežijete a počas nášho rozhovoru sa usmievate. Ako vyzerali dni po tom, čo ste sa definitívne dohodli na rozvode?
Mala som veľmi ťažké dni aj noci. Veľa som plakala. Vždy bol moje veľmi slabé miesto a čokoľvek, čo sa týkalo jeho, som videla skreslene, lebo som ho veľmi milovala. Bol moja prvá láska, môj najlepší kamarát, partner, ktorého do detailu poznám. A keď som si uvedomila, že o neho prichádzam, bolo to dosť dramatické. Mám v sebe veľa emócií, ale na druhej strane som aj veľmi praktická žena, a preto som si časom vravela, že sa nemôžem ničiť a utápať v žiali.
Myslíte si, že rozvod dokáže v nejakom smere človeka posunúť inam a posilniť ho?
Počas tohto rozchodu som sa dosť spoznala, uvedomila si veľa vecí. Napríklad naďalej komunikujeme normálne, nehádame sa a nedoťahujeme. Ale ak mi Adam večer napíše správu o čomkoľvek, neodpíšem mu hneď a unáhlene. Nechám si čas, premyslím si to a keď mám ráno pocit, že mu viem rozumne a bez zbytočných emócií odpísať, vtedy to spravím.
Uvedomila som si tiež, čo mi robí a nerobí dobre. Začala som sa sústreďovať na prácu, ktorá ma baví. Veľa času trávim s kamarátmi a prvýkrát po veľmi dlhom čase mám priestor pre seba. Idem cvičiť, k našim na obed alebo sama do sauny. Ako keby som potrebovala zistiť a byť okej s tým, že áno, som sama. Som rada sama so sebou, nemám stres alebo paniku z toho, že som ostala bez partnera. Niekedy si dám telefón na ticho. A to nechcem, aby som vyznela ako egoistka alebo sebec, ale ak nejde o život, tak ide o čo? Všetko nepodstatné počká a neutečie.
Neprichádza do úvahy, že by ste manželstvo zachránili?
Bavili sme sa o tom často. Obaja sme veľmi praktickí ľudia, Adam dokonca oveľa viac ako ja. Ja som aj dosť emocionálna a vždy som mu hovorila, že pre mňa veľmi veľa znamená, a ak by to bolo možné, bola by som rada, keby ostal v mojom živote. On si to asi predstaviť nevie. Jednoducho povedal, že nie, že buď budeme manželia, alebo nechce byť v užšom kontakte. Samozrejme, rešpektujem to. Sledujem jeho kariéru a veľmi mu fandím. Darí sa mu ako mentálnemu trénerovi, teda je koučom pre športovcov, a už má veľa skvelých spoluprác.
Ako váš rozvod vnímajú rodičia?
Podporili ma ako vždy. Neboli prekvapení, jednoducho to došlo do bodu, keď sa nedalo ísť ďalej, a tak to prijali aj oni. Povedali mi, že sama musím vedieť, čo je pre mňa najlepšie. Prežívali to, ale opakujem, nikto neumrel. Niekto si pravú lásku nájde až v päťdesiatke, no a čo. Naše životy sú nevyspytateľné, a preto sa bojím jedine toho, že niečo zmeškám. Niekedy som ako odtrhnutý vagón, lebo by som chcela veľa zažiť, vidieť, cítiť, ochutnať.
Ak by vás teraz oslovil nejaký muž a snažil by sa vás zbaliť, mal by šancu?
Držím mu palce. (Smiech.)
Čím vás dokáže muž očariť?
Vyžarovaním, ktoré musí byť sebavedomé a zároveň nemôže byť na seba príliš zameraný. Aby bol sám sebou a mal príjemný humor, ktorým by ma rozosmial. Musí byť starostlivý, ale zároveň musí absolútne rešpektovať mňa a moju slobodu. To je alfa a omega. Som zvedavá, či sa raz v mojom živote takýto muž objaví.
Takže si od mužskej spoločnosti dávate dlhšiu pauzu?
Vôbec to neriešim. Teraz riešim samu seba, prácu, byt, cestovanie a predovšetkým výlety, ktoré plánujem. Nie som typ, ktorý sa dopredu stresuje, že ostanem sama a že by som mala premýšľať o dieťati. Kedysi som veľmi veľa vecí riešila vopred. Skôr než sa udiali, vytvorila som si scenáre, ktoré mi ublížili a potom sa neodohrali. Takže dnes premýšľam iba nad tým, čo sa deje tu a teraz.
Výrazne ovplyvniť nemôžete ani sklerózu multiplex, ktorá trápi vášho otca. Ako sa má?
Momentálne nie veľmi dobre. Teplotoval, trápi ho kašeľ a je dosť slabý. Asi je niečo vo vzduchu, lebo viacero ľudí má rovnaké problémy, len jeho viac skolia.
Ako beriete jeho ochorenie?
Nemožno si vyberať. Všetko je tak, ako je. Polepšenie už nepríde, bude asi len horšie, pretože prognóza je jasná. Skôr či neskôr bude otec chodiť o palici a potom bude potrebovať vozík. Tak sa to bude diať. Je mi to veľmi ľúto, ale ak neviem budúcnosť ovplyvniť, nemôže ma zožierať. Sú veci, ktoré pod kontrolou nemám ani nikdy mať nebudem. Musím ich len prijať.
Ako k tomu pristupuje váš otec?
Má veľmi veľký problém so stabilitou, vraví, že najväčší strach pociťuje, ak má prejsť rovno a bez závratu. A keď sa na neho človek pozrie, niekedy chodí ako ja na Kilimandžáre. Potáca sa. Nechcem, aby to vyznelo nepekne, ale pôsobí tak, akoby mal vypité. Keď sme sa o jeho diagnóze dozvedeli, povedal nám, že nás nechce trápiť, zaťažovať a byť pre nás bremenom. To nám s mamou vôbec nenapadlo. S rodičmi nežijem a veľa vecí nevidím, ale mama robí všetko pre to, aby mali každý deň najlepší, ako sa dá.
Vaši rodičia sú známi ukážkovým manželstvom. Ako ho dosiahli?
Je za tým neuveriteľne veľa práce, neskutočná dávka odhodlania a tolerancie. Na vzťahu makajú tridsať rokov. Klobúk dole. Obdivujem aj svoju mamu, ako to všetko zvládla. Dokázala si na vtedajšiu dobu vybudovať kariéru, stať sa zodpovednou matkou a manželkou.
Zažili ste, že by sa vaši rodičia hádali?
Jasné. Často sa stalo, že mamu otec niečím naštartoval alebo ona jeho a šup, jeden odišiel von sa prejsť a prevetrať si hlavu. Obaja však majú jasne nastavené, že ich vzťah je priorita a hoci sa pohádajú, skôr či neskôr sa ten druhý vráti domov. Základom je komunikácia, oni si vedia všetko vyrozprávať.
