Martina Skúpa

Bola fascinovaná francúzskou históriou a pokojne môžeme povedať, že jej vzdala hold aj svojou smrťou. Anne Golonová, ktorú celý svet pozná ako autorku Markízy anjelov, zomrela 14. júla 2017, v deň najväčšieho francúzskeho sviatku - výročia dobytia Bastily.

Prežila naozaj dlhý život, veď v decembri by oslávila už 96. narodeniny. Pred siedmimi rokmi ju francúzske ministerstvo kultúry poctilo Radom rytiera umení a literatúry. Francúzsko jej malo byť za čo vďačné. Veď hoci nad sériou o Angelike intelektuáli ohŕňali nos ako nad podradnou literatúrou, z máloktorej knihy ste sa o dejinách krajiny galského kohúta dozvedeli toľko ako práve z tejto. Nečudo, že Anne niektorí prirovnávali k Alexandrovi Dumasovi.

Kým on preslávil obdobie vlády Ľudovíta XIV. príbehmi troch mušketierov, Golonová to dokázala Angelikou. Hovoríme dokázala, no v skutočnosti mal na úspechu knihy a predovšetkým relevantných historických reáliách obrovský podiel jej manžel Serge. Mimochodom, Golon nebolo ich pravé priezvisko a mená Anne a Serge slúžili výlučne na pracovné účely.

Anne Golonová sa narodila ako Simone Changeuxová 17. decembra 1921 v Toulone. Jej otec bol námorný dôstojník a bol to on, kto v nej prebudil vášeň k histórii, k cestovaniu a tak trochu bezhlavú odvahu. Počas vojny totiž na bicykli prebrázdila značnú časť rodnej krajiny. Prvú knihu, V krajine za mojimi očami, napísala v roku 1943 pod pseudonymom Joelle Danternová. Neskôr vydala ešte niekoľko dobrodružných románov a za zmienku stojí, že bola jedinou ženskou autorkou slávnej kolekcie Signe de piste.

Mladá Simone alebo, ak chcete, Anne či Joelle, bola nesmierne činorodá. Písala články, knihy, ale aj filmové scenáre. Krátko po vojne založila časopis France-Magazine, ktorý vychádza dodnes. Ťažko mohla tušiť, aký dôležitý bude tento okamih pre jej nasledujúci život. Totiž práve vďaka nemu sa zoznámila so svojím manželom.

Uznávaný geológ a chemik, ktorého spoznala počas svojej reportážnej cesty v Kongu, syn konzula Vsevolod Sergejevič Golubinov, rodák z uzbeckej Buchary, bol od nej starší o vyše dvadsať rokov. Ak vám to znie povedome, zrejme sa nemýlite. Mnohí v tom neskôr hľadali podobnosť s Joffreyom de Peyrac, osudovým mužom Simoninej literárnej hrdinky Angeliky.

Kultivovaný muž, ktorý hovoril jedenástimi jazykmi, stál za úspechom ťažby zlata v Afrike a v Ázii. No nielen za ním. Zlato dokázal „vyťažiť“ aj z celkom iných žánrov. Po tom, ako sa so Simone zosobášili, sa odsťahoval do Francúzska, konkrétne do Versailles, kde jej - popritom, ako spolu splodili štyri deti - pomáhal s písaním.

Už pod pseudonymom Anne a Serge Golonovci vytvorili spolu viacero článkov pre rôzne časopisy. Zároveň zbierali materiál na svoj najambicióznejší projekt - historický román, v centre ktorého bude stáť neochvejná ženská hrdinka. Ako neskôr prezradila Golonová, inšpirovala ju Margaret Mitchellová. „Svojou ságou Odviate vetrom dokázala, že žena vie urobiť históriu zaujímavou, ak ju vystavia okolo charakterovej hrdinky. Ja som si vybrala XVII. storočie, pretože ho v literatúre opomínali.“

Manželia pracovali na románe štyri roky. Serge sa staral o výskum historických reálií, Anne o príbehy a samotné písanie. Paradoxne, prvé vydanie knihy Angelika, markíza anjelov vyšlo v roku 1956 Nemecku, Francúzi si knihu mohli prečítať až o rok. Postupne pribúdali ďalšie a ďalšie pokračovania. Od roku 1972, keď zomrel Annin manžel - z práce geológa medzičasom presedlal na maľovanie -, už na nich pracovala sama. Angelikine osudy sa zavŕšili v trinástej časti v roku 1985.

Románová séria okamžite zaznamenala neuveriteľný úspech. Celosvetovo. Aj keď snobská kritika sa o Angelike vyjadrovala opovržlivo, našli sa aj takí, ktorí Golonovú prirovnávali k Dumasovi. Preložili ju do tridsiatich jazykov vrátane ruštiny či japončiny, podľa agentúry AFP sa jej predalo stopäťdesiat miliónov výtlačkov. Slovenská verzia Angeliky vyšla prvý raz v roku 1970, z francúzštiny ju preložila Hana Lerchová a Mária Kocúriková, mama známej slovenskej herečky Zuzany.

Z Angeliky sa stal doslova fenomén. Hoci nie vždy tak, ako si to predstavovala Golonová. Na mnohé preklady, ale najmä na slávnu filmovú podobu piatich dielov Angeliky s Michelle Mercierovou a Robertom Hosseinom v hlavných úlohách - vznikli v rokoch 1964 až 1985 -, sa hnevala. Režisérovi Bernardovi Borderiemu vyčítala, že jeho filmy boli „mizogýnske“, z Angeliky urobili obyčajnú, hlúpučkú prostitútku. Ona ju pritom vo svojich knihách videla ako progresívnu hrdinku, slobodomyseľnú ženu, ktorá dokázala ísť s dobou a realizovať svoje ciele.

Okrem filmovej verzie - vlastne až dvoch, Francúzi sa o jej vzkriesenie pokúsili v roku 2013, no dopadlo to fiaskom - sa Angelika predstavila v muzikálovej podobe či dokonca ako japonský komiks manga.

Golonová však nebojovala len s nepochopením svojej hrdinky. Musela sa biť aj sama za seba. Napriek tomu, že jej knihy sa predávali v hojnom počte, samotná autorka nežila na vysokej nohe. Začiatkom 90. rokov jej definitívne došla trpezlivosť a zažalovala vydavateľstvo Hachette, ktoré Angelikine príbehy vydávalo. Honoráre, ktoré jej platilo, boli smiešnym percentom z toho, čo na knihe zarábalo. Golonovej boj o rešpektovanie autorských práv trval štrnásť rokov. Súdna bitka sa skončila v roku 2005, o rok získala do vlastníctva práva na všetky svoje diela. „Bola som zavraždená autorka... Angelika je bojovníčka a ja som pripravená znovu rozohrať súboj Dávida proti Goliášovi,“ vyhlásila počas procesu.

V roku 2009 nanovo vydala kompletnú sériu o Angelike. S vysvetlením, že predchádzajúci vydavateľ skrátil a zmenil časti jej pôvodného textu. Nové vydanie bolo obohatené nielen o odstránené pasáže, ale aj o niektoré nové súčasti, ktoré Golonová do diela dopísala.

„Pod rúškom dobrodružného románu sága o Angelike ukrýva dielo, ktoré hovorí o slobodnej viere, živote a od začiatku do konca bojuje proti náboženskému fanatizmu,“ zhrnula po smrti Anne Golonovej jej dcéra Nadine. Agilná spisovateľka s účesom Jany z Arku, ako sa o nej zmieňovali francúzske médiá, písala do konca života. Ešte v máji hovorila o plánoch do budúcnosti. Zomrela na zápal pobrušnice vo svojom dome v milovanom Versailles, ktoré za slávu do značnej miery vďačí aj jej.