Vložiť peniaze do umenia pre väčšinu ľudí znamená zaobstarať si niečo zo slovenskej moderny, veď hodnota obrazov slávneho Martina Benku či Ľudovíta Fullu môže dosahovať až státisíce eur. Tak prečo neinvestovať?

Odborník má iný pohľad, podľa neho dnes už na slovenskej moderne zarobíte len v prípade, že ste našli jeden zaprášený kúsok u prababičky na povale. „Ceny sú stabilizované. A mimo slovenského trhu to, bohužiaľ, nikomu nič nehovorí,“ vysvetľuje zakladateľ aukčnej spoločnosti Soga a obchodník s umením Gabriel Csaba Herczeg (63) aktuálnu situáciu.

Zaujímali sa o klasiku

Po revolúcii sa začal aj u nás kreovať trh s umením, stále však nestojí na štyroch nohách, ale krivká na troch. „Na prvej porevolučnej aukcii ľudia nevedeli o umení nič. Išli do istôt, čo bola práve slovenská moderna, obdobie od prvej po druhú svetovú vojnu, ako Martin Benka, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Miloš A. Bazovský, Cyprián Majerník. Človek, ktorý zarobil peniaze, nechcem použiť zbohatlík, si chcel dopriať. Ukázal - aha, Benka, toho sme mali v čítanke, kúpim. Išli etablované veci, doznievali z kultúrnej výchovy zo škôl,“spomína Herczeg. Dostať do ľudí mladé umenie bolo ťažšie.

Za hranicami nulová hodnota

„Významných svetových odborníkov, ktorí sa prišli na naše diela pozrieť z New Yorku či Londýna, nezaujímal Benka ani Fulla, ale Július Koller a jemu podobní,“ prekvapil. Július Koller (†68) sa radí medzi výtvarníkov slovenského konceptuálneho umenia.

Jeho význam zhrnul Herczeg niekoľkými jednoduchými vetami: „Ktorý výtvarník zo slovenskej moderny je uznávaný mimo Slovenska? Musím povedať, žiaden. Má síce pôvab, že páni umelci išli do Paríža, tam si to očuchali a potom si to spravili tak po slovensky. Krásne, ale nie svetové, lebo je to iba odvar niečoho, čo už vo svete prebehlo. Veľa ľudí sa teraz asi na mňa nahnevá. Ale je to tak.“

Unikátne boli u nás šesťdesiate roky, také ako nikde vo svete. „Mali sme pravý koncept, jedinečný, išli sme na plné gule. Dokonca ani Česi ho nemajú taký rozvinutý.“

Začiatky konceptuálneho umenia siahajú však až do 20. rokov 20. storočia. „Keď v Paríži v Salóne vystavovali obrazy, prišiel dnes už svetoznámy umelec Marcel Duchamp, vystavil toaletné misy a povedal, toto je umenie. Bol to hlas volajúci na púšti, predzvesť konceptuálneho umenia,“ hovorí Herczeg. Naplno sa však smer, v ktorom je idea - teda koncepcia - najdôležitejšou časťou umelcovej práce, prejavil až v spomínaných šesťdesiatych rokoch.

Zrejme ho nekúpite

Obchodovanie s umením sa podľa Herczega nemôže diať masovo. „Je to elitárska vec, aj keď to nikdy nikto nechcel priznať. Pekne namaľovať vie každý, čo chce. Umenie je, keď dielu viete dať ducha, tú membránu, nadstavbu. Keď z obrazu cítiť silu, to je ten moment umenia. V umení nejde o krásu, krása je subjektívna. Objektívna je veda o výtvarnom umení - kunsthistória, ktorá vie posúdiť kontinuitu kvality,“ tvrdí.

Šesťdesiate roky, keď odpálil svoju tvorbu aj Július Koller, boli celosvetovou spoločenskou reakciou na povojnové obdobie. Bola to explózia všetkého, hudby, módy. My Slováci sme boli v klietke komunizmu a dozeral na nás „veľký brat“.

Ale bola tu skupinka umelcov, ktorí sledovali, čo sa deje. „Nomenklatúrnym kádrom sa to nepáčilo, ale oni na to kašlali. A jeden z nich je práve Koller. Preto má vo svete slovo hlavne slovenské konceptuálne umenie, jediný autentický smer v celom našom historickom vývoji umenia. V rámci slovenského umenia to bude vždy perla,“ objasnil Herczeg.

Ak by ste si chceli tohto autora zaobstarať a zhodnocovať, nebude to ľahké. „Bežný človek si Kollera kúpiť nemôže, ani ho nebude potrebovať. Dekoratívny prvok to nesplní. Kollera si má kúpiť ten, kto rozumie umeniu!“ Ceny jeho diel sa začínali na stovkách korún, momentálne sa pohybujú v desaťtisícoch eur a stále rastú. Najdrahšie je More, atakuje stotisíc eur.

Zaobstaral si ho

Pred desiatkami rokov Herczeg náhodou narazil na Júliusa Kollera a iba intuitívne sa rozhodol jeho diela kúpiť. „Mal som starožitnosti. Chodil ku mne jeden pán a vždy mi predal za pár tisíc nejaký obraz, väčšinou akt. Jedného dňa išiel z nákupnej komisie, pod pazuchou mal obraz a posťažoval sa, že ho nechceli zobrať. Povedal som mu, aby mi ho predal. On na to, že nejde o aktíky, ale niečo iné,“ spomína dnes hrdý majiteľ Kollerovej zbierky a zakladateľ múzea autora. „Hovorím, nevadí, ale on, že nie. Išiel som za známym kunst­historikom Jánom Abelovským spýtať sa, kto je ten Koller. Jasne mi povedal, že je špička, ale v živote ho nepredám.“

Napriek tomu sa vybral po boku s Aurelom Hrabušickým, špičkovým odborníkom na konceptuálne umenie, k umelcovi domov nakúpiť jeho diela. „Dohodli sme sa, že keď prídem s niekým, kto tomu rozumie, môže mi niečo predať. Dostal som u neho doma debničky plné nejakých handier, tácok a všeličoho možného. Začudovaný som pozeral, že ma asi oklamali, čo mi to dávajú za nezmysly. No na stene mu visel jeden obraz, ktorý sa mi páčil. Len ten jeden. Ale Koller ma odbil, že nie je na predaj,“ smeje sa dnes na zážitku biznismen. „Zahromžil som v duchu, tak ja som tu jediný, čo chce niečo kúpiť, a to, čo sa mi páči, nedostanem a len mi do debničky prihodili ďalšiu handru. Ďalej som to neriešil, povedal som si čo už,“opísal prvý zážitok.

„Čas bežal. Niekde som mal tie veci uložené. Až jedného dňa prišiel Július Koller za mnou, že si všimol, aký som sklamaný, a doniesol mi ten obraz ako dar. Vtedy som chytil druhú vlnu a išiel som k nemu zas nakupovať. Vznikla druhá časť zbierky, ktorú som vybral sám bez pomoci odborníkov a musím povedať, že je slabšia. Keď som u neho nakúpil diela, tak sa to rozchýrilo. Zrazu všetci začali nakupovať. Bolo to jednoduché. Pretože som vtedy mal peniaze a páčilo sa mi to, svet dnes vie o našom jedinečnom umelcovi."