S komunistami nechcel mať nič spoločné, uvedomoval si, že žije v schizofrénii, no o emigrácii neuvažoval. FRANTIŠEK KOVÁR (73) obdivoval Milana Kňažka za odvahu vrátiť titul zaslúžilý umelec. Dnes je pre­svedčený, že súčasné politické elity na čele štátu zlyhali. A nemyslí si, že depresívne úlohy by mali herca doháňať k samovražde.

S popredným členom SND aj o situácii v Slo­venskom národnom divadle hovorila KATARÍNA ALBERTY ONDREJKOVÁ.

Ako sme naložili so slobodou za tridsať rokov?

To, čo sa tu postupne odkrýva, je niečo nepredstaviteľne vzdialené od pocitu, ktorý sme v osemdesiatom deviatom mali. V tom elity na čele štátu absolútne zlyhali. Viete, policajtov nechávame robiť testy, aby v ťažkých situáciách nepochybili, a politikov, ktorým zverujeme neporovnateľne viac, nepreverujeme nijako.

Manželka bola ako medička za otcom na stáži vo Švédsku, kde žil. Spomínala, že počas jej pobytu sa stalo, že vtedajší premiér Tage Erlander prekročil na diaľnici rýchlosť o 33 kilometrov za hodinu. Na druhý deň to hneď vysielali v správach s tým, že dostal tri mesiace domáceho väzenia. Musel normálne vykonávať svoj úrad, ale nesmel sa zúčastňovať na žiadnych spoločenských akciách. Tam jednoducho platia pravidlá, tu prestali.

Obeťou politiky bez pravidiel je aj Národné divadlo, nečakané personálne zmeny vyvolali vnútorné rozpory. Po šokujúcej správe o samovražde herečky Moniky Potokárovej sa vynorili ako jeden z možných dôvodov jej tragického rozhodnutia. Pripúšťate to aj vy?

Nie. To, čo sa stalo Monike, sa nedá zovšeobecňovať, to sa týkalo jej. Určite to nebol výsledok niečoho negatívneho, čo sa v divadle dialo. Taká atmosféra tu nebola.

Sama spomínala, že depresívny repertoár jej nepridával na duševnom zdraví. Koniec koncov, aj jej manžel Robo Roth neskôr pripustil, že dala „divadlu, bohužiaľ, všetko“.

Myslíte, či to bolo to rozhodujúce? Nie. Možno k tomu pridávam také malé, ale úplne maličké - asi nie. Sám som totiž hral aj záporné postavy a nepamätám si, že by ma to nejako ovplyvňovalo v súkromí. V herectve a pri budovaní postavy ide skôr o myslenie, o empatiu, do akej miery v tej situácii začnete rozmýšľať, ako rozmýšľala postava, o hľadanie, čo do ktorej myšlienky autor vložil a či ste to tam dokázali nájsť a dať postave citový rozmer. Je to detektívka. Náročná, ale nesmierne zaujímavá.

Napriek tomu vedenie divadla pripustilo, že herci budú mať k dispozícii psychológov.

Rozprávali sme sa o tom, ale boli to skôr také úvahy. Myslím, že herec, tak ako každý iný človek, má možnosť vyhľadať ho sám, keď ho potrebuje. Tá potreba totiž nesúvisí až tak s touto profesiou, skôr so psychickou výbavou človeka bez ohľadu na povolanie.

Čo vás pritiahlo na divadelné dosky?

Chodieval som ako malý chlapec na rozprávky na Novú scénu a pamätám si predstavenie, v ktorom hral jednu z hlavných úloh Ivan Krivosudský. Bol som ním taký fascinovaný, že som po skončení prešľapoval pred vchodom, aby som sa mu mohol poďakovať. Nakoniec som ho tak prekvapil, že nevedel, čo povedať, len ma pohladkal po hlave.

Chceli ste byť ako on?

Sám seba som si na javisku vôbec nevedel predstaviť. Do Národného divadla som sa prvýkrát dostal na operu, kde ma asi ako trinásťročné chlapča zobrala moja mama. Milovala hudbu. Keď som sa už ako člen SND ocitol na javisku historickej budovy v hre Amadeus, venoval som tú premiéru jej. Spomínal som si, ako sme spolu sedeli v lóži. Pamätám si, že som mal čo robiť, aby mi pri klaňačke netiekli slzy.

O svojej budúcnosti ste sa rozhodovali v období, keď sa v zákulisí divadiel pohybovali tajní komunistického režimu a zatváralo sa za názory. Nebáli ste sa toho?

My sme si síce uvedomovali, že žijeme v schizofrénii, ale vedeli sme, že jedno je pravda a druhé to, čo sa proklamuje a musí proklamovať. Ale brali sme to, že je to jednoducho tak. Až postupne sme sa dozvedali, čo sa dialo.

Vaša manželka bola dcérou jedného z politických väzňov päťdesiatych rokov.

Keď som to počúval, bol to pre mňa absolútny šok. Odsúdili ho s dvoma kamarátmi na základe anonymného udania za to, že si chceli kúpiť lietadlo a s rodinami odletieť na Západ. A za to ich odsúdil rýchlokvasený prokurátor a sudca, takzvane z ľudu. Manželka mi potom rozprávala, čo všetko s mamou museli prežiť. Ako chcela počas jednej z návštev vo väzení len pohladkať otcovu ruku. Bola malé dievčatko, tak sa sklonila pod stôl, ktorý ich oddeľoval. Otec za to okamžite dostal osem týždňov samotky.

Strašná doba.

Preto som sa vtedy zaťal, že nechcem mať s komunistami nič spoločné. Na Novej scéne si ma síce hneď po nástupe vyhliadli ako perspektívny stranícky káder, ale ja som povedal, že neexistuje. A neexistovalo. Vtipné bolo, keď sme potom po revolúcii dostali materiály z mestského výboru strany. O mne tam mali napísané: „Oženil sa do rodiny politického väzňa a vzhľadom na toto poznanie odmietal vstúpiť do komunistickej strany.“ Myslím, že si ani neuvedomili, ako pravdivo to opísali.

Keď svokra prepustili, odišiel pracovať do Švédska. Neuvažovali ste o emigrácii aj vy?

S mojím povolaním by som musel začať s krompáčom. Dlho sa kamarátim s Dušanom Tóthom, evanjelickým farárom a mojím spolužiakom z VŠMU, ktorý emigroval po šesťdesiatom ôsmom aj s celou rodinou do USA. Robil síce v Hlase Ameriky, no po nociach musel chodil zametať do výrobných hál. Potom spomínal, že si tam rozvešal po stenách plagáty a z nich sa popri zametaní učil po anglicky. Presne to by ma čakalo.

Policajtov nechávame robiť testy, aby v ťažkých situáciách nepochybili, a politikov, ktorým zverujeme neporovnateľne viac, nepreverujeme nijako.
František Kovár

Takže ste nad tým ani nerozmýšľali?

Mal som jeden strašný zážitok ešte zo školských čias. Chalan od susedov, s ktorým sme sa celé detstvo priatelili, sa aj s kamarátom rozhodli, že ujdú na Západ. Jeho otec bol šofér, takže mali doma ruskú Pobjedu a na nej chceli odísť. Pre istotu si prerobil otcovu pištoľ zo slepých nábojov na ostré, aby bol pripravený, keby mali na hraniciach problémy. Niekto ich však udal a polícia ich obkľúčila už vo chvíli, keď pred domom nasadali do auta. V tom zúfalstve a bezmocnosti Patrik zobral zbraň a obrátil ju proti sebe. To som nevedel predýchať, veľmi ma to ranilo.

Vy ste však dospeli a vyšli zo školy koncom šesťdesiatych rokov, čo bolo obdobie plné nádeje, že režim sa končí. Verili ste aj vy?

Samozrejme. Koncom šesťdesiatych rokov to bolo tak, akoby do pivnice zasvietilo trochu svetla a všetci sme ním boli zrazu osvietení. Mali sme pocit, že môžeme niečo zmeniť, že vykoľajené vagóny môžeme dostať späť na koľajnice. Ale, bohužiaľ, trvalo to len pár rokov.

Do akej miery človeka po tom všetkom, čo s komunistami zažil, ovládne strach?

Moja žena bola tým režimom už vycvičená, naučila ma nemať ho. Keď sme chodili k Dubčekovi, ktorého doma strážili tajní a pýtali si odo mňa z ničoho nič na chodníku meno a občiansky preukaz, priznám sa, že mne sa rozklepali kolená. Ale ona mi povedala: „Ticho. Neboj sa. Ukáž občiansky a ideme ďalej.“

Dokázala svojou odvahou „nakaziť“ aj vás?

Nechcem sa hrať na hrdinu. Odolal som všetkým ponukám na stranícku knižku. Hoci za mnou chodili opakovane, že potrebujú presne takých, ako som ja. Zakaždým som odpovedal rovnako - nie. Moja žena mi síce potom mnohokrát pripomenula: „Keby si im prikývol, mohol si robiť toto aj tamto, lebo si na to mal.“ Pre mňa však nič nebolo dôvodom zmeniť svoje presvedčenie. Ale na to, čo urobil Milan Kňažko, keď im vrátil titul zaslúžilý umelec, na to sme potrebovali všetci dozrieť. To bola obrovská odvaha, hoci vtedy si v tomto umeleckom priestore silu a veľkosť tohto činu nikto až tak neuvedomoval.

V novembri 1989 boli herci prví, kto nabral odvahu. A vy ste boli jedným z nich. Už v nedeľu 19. novembra ste totiž nechýbali na stretnutí v Umeleckej besede. To ešte hrozilo kriminálom. Rátali ste s tým?

Na to som vôbec nemyslel. Len som vedel, že tam musím ísť, že sa tam rodí niečo nové, za čím bytostne stojím, po čom som celý život túžil. Bola to neuveriteľná eufória, aj keď pripúšťam aj neuveriteľný strach. Neustále totiž niekto vyťahoval fotoaparáty a cvakal. Zakaždým mi napadlo, že to môžu byť tajní. Ale hovoril som si, že aj keď to tak je, jednoducho tam musím byť.

Nakoniec to práve na tejto odvahe padlo. Dokázali ste tomu vôbec uveriť?

Teraz, keď hráme predstavenie Ruské denníky, sa tam divák dozvedá, ako vznikal komunistický režim, ako ľudia zabíjali jeden druhého. A keď sa režim postavený na tomto násilí potom bez násilia skončil, bolo to naozaj nepredstaviteľné. Zázrak.

RETRO FOTO herca Františka Kovára v GALÉRII >>