Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

V priestore medzi striedačkami hokejových tímov na štadióne Arena Riga v&nbsp;Lotyšsku to vrie. V&nbsp;šume a&nbsp;hluku sa vznáša sústredenie aj napätie hráčov i&nbsp;trénerov. V&nbsp;zábere sa objaví komentátor, ktorý celú situáciu počas zápasu sleduje a&nbsp;delí sa o&nbsp;ňu s&nbsp;divákmi. Aj takúto novinku priniesol televízny prenos tohoročných hokejových majstrovstiev - experta medzi striedačkami. „Kapitánom slovenskej reprezentácie bol Marek Hrivík, s&nbsp;ktorým som kedysi hrával. On je teraz v&nbsp;reprezentácii a&nbsp;ja som vedľa neho stál v&nbsp;celkom inej pozícii. Takto to vyšlo. Snažil som sa, ale niekedy to život zariadi inak,“ podelil sa s&nbsp;nami o&nbsp;svoje pocity komentátor a&nbsp;bývalý hokejista Ondrej Rusnák. Máloktoré dieťa malo lepšie podmienky a&nbsp;predpoklady na slušnú športovú kariéru než on. Syn bývalého slovenského hokejového útočníka a&nbsp;kapitána majstrov sveta z&nbsp;roku 1985 Dáriusa Rusnáka však v&nbsp;čase najväčšej slávy musel pre zranenia svoje korčule a&nbsp;hokejku zavesiť na klinec.

„Keď som stál medzi striedačkami, tak sa mi vybavili mnohé spomienky. Ako bývalý hráč hokeja si stále hovorím, že je to najkrajšie zamestnanie, aké existuje. Ale netrhám si vlasy, že ho nehrám. Taký je život,“ priznal pre PLUS 7 DNÍ. Ondrej Rusnák prišiel na svet v&nbsp;revolučnom roku 1989 a&nbsp;detstvo prežil vo Fínsku, kde jeho otec začiatkom deväťdesiatych rokov končil aktívnu kariéru. Odmalička trávil spolu so starším bratom Dáriusom voľné chvíle na ľade s&nbsp;pukom. Netrénovali z&nbsp;donútenia, bavili sa. Šport bol v&nbsp;ich rodine samozrejmosť, ešte aj mama bola reprezentantkou vo volejbale. Po návrate na Slovensko sa osemročnému Ondrejovi stal nepríjemný úraz, ktorý na ňom dodnes zanechal viditeľné stopy. So starším bratrancom zapaľovali v&nbsp;záhrade benzínom oheň, z&nbsp;ktorého plamienok zachytil fľašu s&nbsp;horľavinou a&nbsp;tá vzbĺkla. Priamo na Ondreja vyšľahol oheň. „Stihol som si zakryť oči a&nbsp;potom skočiť do neďalekého potoka,“ spomína pre náš týždenník. „Skúšajú to viacerí chlapci, ale ja som mal smolu. Mesiac som ležal v&nbsp;nemocnici s&nbsp;ťažkými popáleninami, týždeň v&nbsp;umelom spánku. Zaujímavé je, že si všetko pamätám.“ Plamene zasiahli dvadsaťdva percent jeho tela - celý hrudník, krk a&nbsp;časť líca. Hrôza pomyslieť, akým peklom dieťa a&nbsp;jeho rodičia prešli. Vymeškával školu, hokej hrával v&nbsp;obmedzenom režime, pretože od desiatich do trinástich rokov trávil štyri mesiace v&nbsp;roku v&nbsp;nemocnici. Na krk mu transplantovali kožu z&nbsp;chrbta, na hrudník zase zo stehna. Roky tortúry, kým sa všetko zrástlo tak, ako malo, a&nbsp;zabrali početné rehabilitácie. Akoby toho nebolo málo, u&nbsp;chlapca sa objavili problémy s&nbsp;obličkami, ktoré tiež museli lekári riešiť operačne. Normálne začal fungovať v&nbsp;štrnástich rokoch. „Popáleniny si na mne ľudia všimnú ako prvé, ale okrem toho, že krkom otočím doľava len čiastočne, nijako ma neobmedzujú,“ vysvetľuje najmladší Rusnák. Hokejovú kariéru musel predčasne ukončiť z&nbsp;iných príčin.

Korčúľ a&nbsp;hokejky sa nevzdal ani v&nbsp;období, keď ho každý rok čakal pobyt v&nbsp;nemocnici. Po zlepšení zdravotného stavu stál na ľade čoraz častejšie. Ešte však nemal celkom jasno v&nbsp;tom, či by sa chcel v&nbsp;živote uberať v&nbsp;otcových šľapajach. „Uvedomil som si to až vtedy, keď sme sa s&nbsp;mužstvom Slovana stali majstrami v&nbsp;extralige,“ spomína. Otec bol na syna patrične hrdý. Obaja jeho potomkovia sa „potatili“, starší Dárius bol obrancom, mladší Ondrej útočníkom. „Niekedy som ako dieťa závidel svojim spoluhráčom, že mohli povedať: ,Oci, ty sa do hokeja ani tak nerozumieš, tak čo mi tu radíš.‘ Mohol som to vysloviť, keď som mal doma kapitána majstrov?“ smeje sa Ondrej. „Čím som bol starší, tým mi radil menej. Potom sme sa už o&nbsp;hokeji rozprávali skôr ako kamaráti.“ Radosť z&nbsp;titulu v&nbsp;drese Slovana onedlho vystriedalo trápenie. Nasledujúci rok hral Ondrej na juniorských majstrovstvách sveta v&nbsp;Kanade, na ktorých Slovensko skončilo štvrté. Vo štvrťfinále proti Američanom utrpel zranenie, ktoré výrazne zasiahlo jeho kariéru. Priamo do kolena ho trafil puk tak silno, že mu nepomohol ani chránič. Napriek obrovskej bolesti zápas dohral. Strela mu posunula jabĺčko v&nbsp;kolene a&nbsp;nasledovala operácia. Noha sa ešte poriadne nezahojila a&nbsp;on čoskoro opäť stál na ľade. Po prvých juniorských majstrovstvách sveta v&nbsp;hokeji vysielaných v&nbsp;televízii nasledoval návrat do Slovana a&nbsp;mladý hokejista sa tešil, že môže hrať po boku takých hviezd ako Marek Uram a&nbsp;ďalší. Lenže bolesti kolena neprechádzali. „Bol som v&nbsp;najlepšej forme, ale zdravotné problémy sa nabaľovali. Zranené koleno, natrhnutý sval, jedna operácia striedala druhú. Na ľade som sa už nemohol hýbať ako kedysi,“ priznáva po rokoch. „Nemalo zmysel po všetkých tých zraneniach tlačiť sa krátko pred tridsiatkou do hokeja.“ Kým mnohí jeho spoluhráči fungujú na ľadovej ploche dodnes, on s&nbsp;hokejom skončil. O&nbsp;svojom osude hovorí otvorene a&nbsp;bez sebaľútosti. Teda aspoň navonok. „Nie som nejaký hrdina. Keď som bol mladší, veľmi ma to štvalo. Najmä po tých operáciách, keď som cítil, že môžem v&nbsp;hokeji ešte niečo dokázať. Ale čo mi zostávalo?“ zamýšľa sa. Potom už bolo dôležité hlavne to, aby bol zdravý a&nbsp;mohol fungovať ako normálny človek - dokázal chodiť bez bolesti, bicyklovať. „Takto postupne som sa vracal do života dva a&nbsp;pol roka. Začal som študovať na vysokej škole geografiu, ale nedokončil som ju. Dodnes ma to mrzí, ale vtedy ešte nefungovali online programy. Stále som sa sústreďoval na hokej. Zo štúdia mi zostali kamaráti a&nbsp;nakoniec som začal inú školu.“

Po ukončení športovej kariéry pôsobil ako asistent trénera v&nbsp;tíme rumunského mesta Brašov a&nbsp;diváci RTVS ho neskôr spoznali aj ako komentátora. Hokej si už zahrá len dvakrát do mesiaca. „Je to zbytočné siliť,“ zareaguje zmierlivo. Posledné roky si tridsaťštyriročného bývalého hokejistu získali individuálne športy. „Hrám tenis, priúčam sa golfu a&nbsp;som fanatik do formuly, ale nemám rád rýchlu jazdu autom. Keď som skončil s&nbsp;hokejom, tak som tri roky nebol vo fitku. Nevedel som si zvyknúť, že predtým mne platili za to, že tam trénujem, a&nbsp;teraz som mal platiť ja,“ zasmeje sa. Rád spoznáva miesta spojené s&nbsp;nejakou udalosťou či témou vojny. „S&nbsp;maminou som bol vo Francúzsku na miestach, kde v&nbsp;roku 1944 prišlo k&nbsp;vylodeniu v&nbsp;Normandii. Aj u&nbsp;nás je mnoho zaujímavých miest. Minule sme si s&nbsp;kamarátmi len tak vyšli do lesa nad Raču pozrieť si miesto najväčšej leteckej havárie na Slovensku,“ spomenie pád bulharského lietadla nad Sakrakopcom, pri ktorom zahynulo 82 ľudí. Komentátora experta sme spovedali počas jediného voľného a&nbsp;upršaného dňa vo Fínsku. Po záverečnom zápase B-skupiny v&nbsp;Rige, ktorý rozhodol o&nbsp;nepostúpení slovenských hokejistov do štvrťfinále majstrovstiev, sa televízny štáb spolu s&nbsp;Ondrejom presunul do fínskeho Tampere. Teraz je už na Slovensku a&nbsp;dokončuje diplomovú prácu. Okrem písania športových komentárov totiž plánuje zavŕšiť štúdium manažmentu na vysokej škole. „Začal som ho ešte ako aktívny hráč a&nbsp;trochu sa mi to natiahlo,“ prizná. „Mal by som diplomovku odovzdať do konca júna, tak azda to už nejako stihnem.“ Jej téma je od hokeja na míle vzdialená, Ondrej sa zameral na nové stratégie a&nbsp;výzvy slovenských ekonomických vzťahov. „Aspoň si rozšírim obzory,“ dodá.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/ondreja-rusnaka-osud-nesetril-najprv-popaleniny-potom-uraz-hokejovy-sen-rozplynul">FOTO V GALÉRII</a>

Čakajú ho aj príjemné starosti. Po rokoch pobytov v&nbsp;rôznych krajinách ako Rumunsko, Francúzsko či Poľsko sa usadil v&nbsp;Bratislave a&nbsp;venuje sa zariaďovaniu nového bytu. Zatiaľ v&nbsp;ňom žije sám. Hoci sa vzťahu nebráni, všetko necháva na náhodu. „Nikdy som nemal nalinajkovaný život, vždy sa mi plány zmenili, tak už radšej neplánujem,“ zasmeje sa. „Musí to prirodzene vyplynúť. Potrebujem určitý pocit slobody v&nbsp;pracovnom aj v&nbsp;osobnom živote. Rád sa venujem svojim veciam a&nbsp;keď nájdem kompatibilnú partnerku, tak to bude fajn,“ uzatvára.

Ondreja Rusnáka osud nešetril: Najprv popáleniny, potom úraz a hokejový sen sa rozplynul

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Ondreja Rusnáka osud nešetril: Najprv popáleniny, potom úraz a hokejový sen sa rozplynul

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Krúti hlavou nad lenivcami: Chodí pešo stovky kilometrov a z Prahy sa presťahoval do karavanu

Ako na dovolenke: Prvé pôrody v Nemocnici Bory už o pár dní. Čo všetko je bez poplatku?

Odsúdil homofóbiu: Bol jeden z prvých, kto spieval o vzťahu dvoch mužov bez výsmechu

Chudobný bitkár: Bukowski písal o svojom sexe, chľaste aj samote. Stal sa ikonou

Online rodičia: Na sociálnych sieťach škodia sebe aj deťom, mstia sa svojim ex

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás