Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.

Kristína Dugovičová

Uprostred Námestia svätého Petra vo Vatikáne, na&nbsp;pľaci, kde sa stáročia tlačili davy, aby mohli zočiť Svätého Otca, zostal pápež František zrazu sám. V&nbsp;daždi sa modlil za&nbsp;ukončenie pandémie koronavírusu. Cez televízne obrazovky dal celému svetu požehnanie urbi et orbi.

„Bol som veľmi dojatý. Viete, ja ho poznám. Pršalo a&nbsp;on sám bez dáždnika kráčal k&nbsp;sagratu, tomu miestu pred bazilikou, kde sa vždy stretával s&nbsp;množstvom ľudí počas generálnych audiencií alebo slávnostných svätých omší, naozaj s&nbsp;obrovskou pokorou. A&nbsp;ten záver bol veľmi silný, veľmi silný,“ podotkne tichým hlasom páter Lucián Bogucki (54), ktorý sa nedávno vrátil z&nbsp;Vatikánu.

V&nbsp;Bazilike svätého Petra spovedal pútnikov šesť rokov, z&nbsp;toho dva viedol pápežských spovedníkov aj ako predstavený. Minulý týždeň, keď sme ho navštívili, mal sláviť prvú Veľkú noc na&nbsp;Slovensku. Ibaže davy veriacich zmizli aj z&nbsp;jeho farnosti.

„Cítim sa, akoby som sa ocitol v&nbsp;rovnakej situácii ako kedysi vo Vatikáne. Ani tam som celý čas neslúžil sväté omše pre verejnosť, ale len súkromné. Inak som žil medzi domom a&nbsp;spovednicou. A&nbsp;tak­isto teraz. Osobne sa stretávam s&nbsp;veriacimi iba pri sviatosti zmierenia a&nbsp;inak robím to, čo každý. Píšem, čítam, upratujem,“ hovorí nový predstavený slovenskej rehole minoritov.

Kláštor, v&nbsp;ktorom Lucián Bogucki žije, má ďaleko od&nbsp;stredovekých romantických predstáv. Schováva sa uprostred betónového sídliska v&nbsp;Bratislave. Ani moderný biely kostol nevytvorili starí talianski majstri. Napriek tomu sa pápežský spovedník úprimne tešil, keď ho sem bratia z&nbsp;rehole opäť povolali.

V&nbsp;Karlovej Vsi mu nič nechýba. „Možno jedine rímske slnko a&nbsp;úžasné talianske jedlo,“ podotkne a&nbsp;my sa začudujeme, či je vari Vatikán nakoniec za&nbsp;trest. „No nemusí to byť odmena,“ glosuje páter Lucián. Je zjavné, že ako osamelý mních sa cítil práve vo Vatikáne. „Určite to nie je trest, len tam žijete vo veľmi úzkom spoločenstve. Vlastná farnosť ponúka oveľa viac možností, ste vo väčšom kontakte s&nbsp;ľuďmi,“ hovorí.

Ibaže pred Veľkou nocou osirelo aj jeho nové pôsobisko. Kým inokedy na&nbsp;sviatočnú spoveď čakali farníci v&nbsp;rade aj hodiny, teraz sem zavítajú len tí odvážni. Napriek tomu vidíme, že život v&nbsp;kláštore nezastal. Všade sa gruntuje, na&nbsp;nádvorí cítiť čerstvé nátery. „Maľujeme v&nbsp;kláštore aj v&nbsp;kostole. Využívame to, že nie sú verejné bohoslužby, takže mnohé veci môžeme dať do&nbsp;poriadku, po&nbsp;rokoch sa to už žiadalo. Stále nemám pocit, že by nebolo čo robiť,“ hovorí kňaz v&nbsp;sivej sutane.

„Možno by bolo zaujímavé nakrútiť krátky film, ako vyzerá denný život v&nbsp;kláštore v&nbsp;období karantény. Plus je, že deň nezačíname modlitbou ráno o&nbsp;šiestej, ale až o&nbsp;siedmej. U&nbsp;nás je taká tradícia, že raňajky ako komunita dlhšie celebrujeme, jeme a&nbsp;debatujeme. Potom tu máme dom. Keďže teraz nemáme toľko povinností, tak si sami upratujeme, sami varíme. Okrem toho máme na&nbsp;starosti pohreby na&nbsp;cintoríne v&nbsp;Slávičom údolí.“

V&nbsp;talianskej Lombardii však zomierajú desiatky kňazov vrátane tých, ktorí stoja v&nbsp;prvej línii. Pápež František, pri ktorom páter Lucián vo Svätej stolici pôsobil, podľa neho cíti vážnosť situácie a&nbsp;zodpovednosť. „Silno na&nbsp;mňa zapôsobilo, keď kráčal prázdnou ulicou Via del Corso ku Kostolu San Marcelo. Nachádza sa tam milostivý kríž, pri ktorom si veriaci v&nbsp;roku 1522 vyprosili odvrátenie moru,“ rozpráva o&nbsp;časoch, keď sa Vatikán nevyľudnil. Vlastne ako nikdy doteraz.

Pred päťsto rokmi veriaci asi ťažko poznali zdravotné opatrenia, ani počas druhej svetovej vojny sa v&nbsp;Rímskej kúrii život nezastavil. „Aj teraz vlastne funguje všetko, len v&nbsp;obmedzenom režime. Dostávam správy, že takýto mŕtvy Rím si nikto nepamätá. Ale sledujem, že Svätý Otec prijíma každý deň audiencie.“

Pokračovanie na ďalšej strane.

Nemá strach? Kladieme nahlas otázku. „Určite nie,“ odpovie páter bez rozmýšľania. „Viete, to je človek, ktorý sa nebojí. Pamätáte si, keď na&nbsp;námestiach komunikoval s&nbsp;veriacimi, bral hocičo, čo mu podávali. Vatikánski policajti mi hovorili, že mnohokrát majú o&nbsp;neho strach! Až sa ho jeden kňaz spýtal: ,Svätý Otče, vy sa nebojíte, že vám niekto ublíži?‘ A&nbsp;on sa otočil a&nbsp;povedal: ,Ja sa nebojím, ale aj ty musíš byť pripravený na&nbsp;to, že zomrieš.‘ Buďme všetci opatrní, ale budeme sa brániť pred koronavírusom a&nbsp;prejde nás parný stroj. Stať sa môže hocičo. Myslím, že sa musíme s&nbsp;tou chorobou naučiť žiť. Tak ako jeden môj priateľ, ktorý účinkuje ako kaplán vo veľkej nemocnici v&nbsp;Ríme. Volal som mu a&nbsp;pýtal sa ho, ako to zvláda. ,Pokojne, strach má veľké oči. Umývame si ruky a&nbsp;ideme ďalej,‘ povedal mi.“

Vráťme sa však pár rokov dozadu. Do&nbsp;Vatikánu vyslal pátra Luciána generálny predstavený jeho rehole. Len deň pred tým, než sa stal František pápežom. Vtedy sedemdesiatnik Jorge Bergoglio, ako sa vlastným menom volá, netúžil po&nbsp;bielej sutane. Ale ani páter nesníval o&nbsp;„kariére“ v&nbsp;hlavnom meste kresťanského sveta. „Mnohí si myslia, že sen každého kňaza je ocitnúť sa vo Vatikáne. Ale ja som tam už išiel ako starý kňaz, mal som štyridsaťsedem,“ vysvetľuje pôvodom poľský duchovný.

Narodil sa pri našich hraniciach a&nbsp;zo strany starého otca má slovenské korene, do&nbsp;našej krajiny sa však presťahoval až ako dospelý muž. A&nbsp;keď do&nbsp;pápežskej baziliky hľadali spovedníka, ktorý je schopný spovedať v&nbsp;slovanských jazykoch, voľba padla na&nbsp;neho.

„Poslali ma predtým ešte na&nbsp;rok do&nbsp;Budapešti, kde som čo-to pochytil, takže teraz som aj spovedník v&nbsp;maďarčine. Vo Vatikáne som si potom na&nbsp;jazykovom kurze vylepšoval taliančinu,“ povie akoby mimochodom a&nbsp;na&nbsp;otázku, koľkými jazykmi dnes hovorí, rehoľník mávne rukou. „Keď sa na&nbsp;to spýtali pápeža Benedikta XVI., odpovedal, že ani jedným. Aj ja mám ten pocit, že poriadne nerozprávam žiadnym. Toľké roky som žil na&nbsp;Slovensku, že môj materinský jazyk sa mi stihol pokaziť. Vo Vatikáne poľskí bratia odo mňa chceli, aby som hovoril radšej po&nbsp;slovensky, vraj mi vtedy lepšie rozumejú.“

Naučiť sa ďalší jazyk a&nbsp;presťahovať sa do&nbsp;Vatikánu nestačilo, do&nbsp;pápežskej spovednice sa páter Lucián prepracoval po&nbsp;šiestich mesiacoch. Pred vedením apoštolskej peniteniciárie musel totiž obhájiť svoj post. „To je normálna skúška, ktorá má teoretickú, ale aj praktickú časť. Navodí sa situácia, ktorú musí spovedník vyriešiť a&nbsp;prejaviť pri tom znalosti aj z&nbsp;kánonického práva a&nbsp;pápežských dokumentov,“ vysvetľuje náročnú previerku.

Po&nbsp;nej nastúpil už „do&nbsp;práce“. Žil na&nbsp;trase pápežská bazilika a&nbsp;dom, v&nbsp;ktorom bývala komunita štrnástich bratov spovedníkov. „Sviatosť zmierenia je dosť náročná služba. Za&nbsp;písacím stolom môžete sedieť osem hodín, medzitým sa zdvihnete a&nbsp;dáte si kávu. Ale tu sedíte zatvorený v&nbsp;úzkom priestore. Náš úväzok bol týždenne 24 hodín. Sem-tam, keď niekoho zastupujeme, viac. Ale nemalo by to byť viac než päť hodín denne. Bolo pekné, keď prichádzali veriaci zo Slovenska, ktorí sa chceli skúsiť vyspovedať po&nbsp;anglicky.   A&nbsp;zrazu zistili, že môžu aj v&nbsp;slovenčine. Väčšinou však vedeli, kto som, poznali môj rozvrh, tak si ma tam našli.“

Výnimkou neboli ani prominenti, ktorých mená sa pre spovedné tajomstvo nedozvieme. „Tam sme si všetci rovní. Pápež František hovorí, že v&nbsp;okamihu, keď sám v&nbsp;spovednici pokľakne, nie je jeho svätosť, je iba Jorge Bergoglio.“

So Svätým Otcom sa osobne zoznámil krátko po&nbsp;nástupe do&nbsp;baziliky. „Bolo tam veľa kňazov a&nbsp;keď sa priblížil ku mne, predstavil som sa mu ako nový spovedník. Biskup ho už súril, ale František ma pritiahol k&nbsp;sebe oboma rukami a&nbsp;povedal: ,Prosím ťa, buď milosrdný.‘ To sú slová, ktoré ma sprevádzali počas celej mojej služby vo Vatikáne. A&nbsp;sprevádzajú ma, aspoň dúfam, aj teraz,“ priznáva páter Lucián v&nbsp;čase, keď počet katolíkov na&nbsp;celom svete narástol na&nbsp;rekordnú 1,3 miliardy. Žeby za&nbsp;to mohol súčasný Petrov nástupca?

„Ťažko povedať, vo Vatikáne sme naozaj cítili niečo ako fenomén Františka. Veľa ľudí prichádzalo na&nbsp;spoveď povzbudených jeho slovami. Lebo on veľa hovorí o&nbsp;sviatosti zmierenia, že to nie je žiadna tortúra. Je prirodzené, že ľudia majú strach. Kto rád rozpráva o&nbsp;svojich chybách? Ale František im zdôrazňoval - neboj sa, nech ti nevadí, že možno budeš zahanbený. Súčasne usmerňoval nás kňazov. Často hovoril, aby sme nechávali spovednicu otvorenú, aby veriaci videl, že ho čakáme a&nbsp;prijímame. Aby tam nevidel niekoho, kto nad ním vynesie rozsudok. Chcel dať sviatosti zmierenia ľudskú tvár.“

Sám František sa v&nbsp;bazilike nespovedá, výnimku robí raz do&nbsp;roka v&nbsp;pôstnom období. Vtedy spovedá aj iných. Jeho predchodcovia prichádzali pútnikov osobne rozhrešiť na&nbsp;Veľký piatok, on si však vybral deň zvaný 24 hodín pre Pána. Podľa minoritu Luciána si František nepotrpí na&nbsp;oslovenie vaša svätosť. „Práve naopak. Nie je rád, keď mu iní bozkávajú ruku, nemá rád poklonkovanie. Aj spôsob jeho obliekania je iný. Laik to nezaregistrujete, ale my vieme, ako bol v&nbsp;minulosti pri akej príležitosti pápež oblečený. František to veľmi zjednodušil, povedal by som, že úplne na&nbsp;minimum.“

Svätý Otec nežije ani v&nbsp;paláci, prespáva v&nbsp;Dome svätej Marty, čo je ubytovňa pre vatikánskych zamestnancov. Teda hneď vedľa domu, v&nbsp;ktorom žil páter Lucián so svojou komunitou. K&nbsp;emeritnému pápežovi to už mal ďalej. „Benedikt XVI. bol tajomný a&nbsp;taký aj ostal,“ tvrdí. Deväťdesiatdvaročného muža síce príležitostne vídaval, ako sa po&nbsp;vatikánskych záhradách prechádza s&nbsp;chodúľkou, no osobne sa s&nbsp;ním rozprával len raz. Keď jedného z&nbsp;bratov, ktorý pápeža spovedá, k&nbsp;nemu viezol.

Nakoniec Lucián mal tú česť „odcelebrovať“ s&nbsp;Benediktom XVI., ktorý, mimochodom, slovenské katolícke prostredie dobre pozná, súkromnú bohoslužbu. „Každý z&nbsp;pápežov pochádza z&nbsp;iného sveta, každý z&nbsp;nich má inú históriu,“ vysvetľuje nám rozdiely medzi oboma svätými mužmi. „Ale veľmi sa mi páči jedno porovnanie. Podľa neho pápeža Jána Pavla II. treba obdivovať, pápeža Benedikta XVI. treba čítať a&nbsp;pápeža Františka treba nasledovať. Každý z&nbsp;nich má niečo, čím vás osloví, od&nbsp;každého z&nbsp;nich si môžete zobrať niečo do&nbsp;života.“

S&nbsp;obdivom sa páter Lucián pozerá aj na&nbsp;kardinála Jozefa Tomka. „Už dlho je na&nbsp;dôchodku a&nbsp;napriek tomu, že má 96 rokov, má neuveriteľne čerstvú myseľ. Sám si často neviem zapamätať mená a&nbsp;všeličo mi vypadne z&nbsp;hlavy, ale keď som sa ocitol vo Vatikáne, hneď vedel, kto som. Navyše, stále šoféruje auto,“ krúti hlavou duchovný, ktorého si komunita spovedníkov po&nbsp;štyroch rokoch zvolila za&nbsp;svojho predstaveného.

Zrazu organizoval život komunity, písal program, rozdeľoval úlohy, staral sa o&nbsp;to, aby nikomu nič nechýbalo, komunikoval s&nbsp;jednotlivými úradmi vnútri Vatikánu. „Predtým, keď som mal možnosť putovať do&nbsp;Ríma, akoby som sa dotýkal neba. Po&nbsp;skúsenostiach môžem povedať, že to je trocha gabbia d’oro, zlatá klietka. Mnohí to ťažko chápu, ale Vatikán je riadny štát vo všetkom. Má svoju banku, poštu, ale aj štátne hranice, na&nbsp;ktorých stoja ozbrojení policajti. Z&nbsp;roka na&nbsp;rok to bolo prísnejšie a&nbsp;prísnejšie. A&nbsp;keď niekto chcel ku mne prísť, aj keď ma poznali a&nbsp;dôverovali mi, musel som vopred získať súhlas.“

V&nbsp;momente, ako sme v&nbsp;kláštore minoritov spomínali s&nbsp;pátrom Luciánom na&nbsp;jeho život vo Vatikáne, po&nbsp;slovenských diaľniciach sa tvorili dlhé kolóny. Polícia kontrolovala každé auto prechádzajúce z&nbsp;okresu do&nbsp;okresu. „Nie sme pápežskejší než pápež?“ nadhodíme zámerne. Veď kto iný by to vedel lepšie posúdiť.

Pokračovanie na ďalšej strane

„Mne sa veľmi páči, čo povedal pápež František,“ odpovedá páter opäť slovami súčasného „šéfa“. „Dva dni nato, ako rímsky kardinál vikár zavrel kostoly v&nbsp;Ríme, Svätý Otec vyhlásil, že krajné opatrenia nemusia byť vždy najlepšie, že netreba ísť z&nbsp;jednej krajnosti do&nbsp;druhej. A&nbsp;potom pootvárali aspoň farské chrámy. Nato v&nbsp;Taliansku zakázali ľuďom vychádzať von úplne a&nbsp;v&nbsp;zozname výnimiek nebolo modlenie v&nbsp;kostole. Všetci prinášame nejakú obetu. Možno si teraz uvedomíme, že to, čo patrí ku každodennému životu, nám nemusí byť vždy dopriate. Aby sme si my kňazi uvedomili, aké je to, keď raz zostaneme v&nbsp;prázdnom kostole.“

Na&nbsp;Slovensku sa do&nbsp;svätostánku veriaci stále dostanú pod podmienkou zdravotných pravidiel. Pred vstupom si umývajú ruky, v&nbsp;laviciach sedia ďaleko od&nbsp;seba a&nbsp;keď sa spovedajú, tak v&nbsp;otvorenom priestore a&nbsp;v&nbsp;dostatočnej vzdialenosti. „Samozrejme, nechodíme s&nbsp;pravítkom a&nbsp;nemeriame. Často aj vonku spovedám, na&nbsp;lavičke.“

Pre ochranu spovedného tajomstva spoveď nemôže prechádzať cez žiadne digitálne zariadenie. No sväté omše, ktoré kňazi s&nbsp;vylúčením verejnosti celebrujú, vysielajú tí technicky zdatnejší cez internet. Sú pre kresťana plnohodnotné, keď na&nbsp;nich nie je fyzicky prítomný? „Za&nbsp;týchto podmienok áno.  Ale keď zložité pomery pominú, platiť to už nebude. Pre chorého áno, ale pre zdravého nie.“

Podaktorí Luciánovi farníci by však dali čokoľvek, aby na&nbsp;bohoslužbe boli účastní naživo. „S&nbsp;mnohými, ktorí karanténu znášajú veľmi ťažko, si voláme. Zostali sami s&nbsp;množstvom negatívnych informácií. Starší ľudia sú stále bombardovaní výstrahami - nevychádzaj, lebo ti bude ublížené, nevpúšťaj dovnútra návštevu, lebo budúcich sviatkov sa možno nedožiješ. Mamma mia,“ zamyslí sa kňaz, ktorý napráva, čo sa dá.

„Vravím im, že základné informácie o&nbsp;pokynoch musia mať. Ale inak nech sa naučia relaxovať. Je lepšie pozrieť si dobrý film, čítať dobré knižky a&nbsp;v&nbsp;prvom rade modliť sa. A&nbsp;vždy dodám: Bude dobre. Toto však neprežívajú len starší, viete, koľko mladých ľudí má strach? Každý má v&nbsp;sebe určitú kapacitu výdrže. Jedni sú citlivejší, iní menej. Viete, ako vravím, tento čas je pre nás veriacich  skúška vo viere a&nbsp;pre všetkých je to skúška nášho človečenstva. Hovorím úprimne, nebojím sa samotnej choroby, bojím sa toho, čo bude potom. Následkov, aby sme ich my kňazi naozaj zvládli. Aby sme boli nápomocní ľuďom nielen z&nbsp;duševného hľadiska, mnohí sa ocitnú aj v&nbsp;materiálnej kríze. Svojim bratom opakujem, že musíme byť na&nbsp;to pripravení. Teraz je fajn, nemáme množstvo roboty. Ale o&nbsp;chvíľu tej roboty množstvo bude.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/papezsky-spovednik-vatikanu-vratil-slovensko-frantisek-je-muz-co-nema-strach-vravi" target="_blank" rel="noopener">FOTO zo života Luciána Boguckého vo Vatikáne a v Bratislave v GALÉRII</a>

Pápežský spovedník sa vrátil na Slovensko: "František je človek, ktorý nemá strach," vraví

Kristína Dugovičová

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Pápežský spovedník sa vrátil na Slovensko: "František je človek, ktorý nemá strach," vraví

Kristína Dugovičová

Súvisiace články

Pápež smeruje do budhistických krajín: Chce hovoriť o jadrovom odzbrojení

Aj pápež František je len človek: Hlava cirkvi stratila trpezlivosť a dala po rukách žene

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás