Keď sa hovorí, že po roku 1989 spolu s komunistickým režimom padla aj naša starostlivo budovaná a ideologicky neškodná kultúra, nie je to celkom tak. Rúcať sa začala už v roku 1985. Perestrojka, ktorú spustil sovietsky vodca Michail Gorbačov, mnohých domácich umelcov pochovala. Zahraničná produkcia ich odstavila na druhú koľaj a dnes o nich hovoríme v minulom čase.

 

Už to neudržali

Miro Žbirka, Karel Gott, Peter Nagy, Hana Zagorová, Elán, Petra Janů, Iveta Bartošová, Dalibor Janda, Helena Vondráčková, Darina Rolincová, Olympic. V osemdesiatych rokoch sa vyhrievali na výslní. Niektorí mali aj šesťdesiat koncertov mesačne, dlhé turné usporadúvali aj po východoeurópskych krajinách a boli neodmysliteľnou súčasťou estrádnych televíznych relácií. Ich hity s chytľavými refrénmi sa omieľali v rádiu, platne sa predávali v státisícových nákladoch a usmievali sa z titulných stránok všetkých časopisov. Pre nedostatok zahraničnej konkurencie ich popularita zostávala neotrasiteľná.

Svetovú hudobnú hviezdu sme videli maximálne na obrázku v časopise Populár a kto mal veľké známosti, dostal sa na čiernom trhu aj k časopisu Bravo. Platne so zahraničnou produkciou sa pašovali z Juhoslávie či Talianska v obaloch neškodných domácich spevákov. O koncertoch superhviezd sme ani nesnívali. Malým vykúpením bol festival Bratislavská lýra, kde sa občas zastavil Cliff Richard, Shadows, Beach Boys, Les Humphries Singers, José Feliciano, Gilbert Bécaud, Amanda Lear, Mireille Mathieu, Paco de Lucia či Sandie Shaw.

Nič netrvá večne. Keď v roku 1986 koncertovala v Budapešti skupina Queen s Freddiem Mercurym, išlo bez preháňania o zázrak. Gorbačov v rámci svojej perestrojky, čiže prestavby, mierne povytiahol železnú oponu východného bloku a umožnil prienik západnej hudby do našich sivých domovov. Do dejín sa zapíšu ešte dva koncerty. V roku 1988 hrala v Prahe skupina Depeche Mode a pár mesiacov pred Nežnou revolúciou vystúpil v Bratislave Stevie Wonder. Ľady sa lámali aj v iných smeroch. Väčší priestor dostávali kapely, ktoré so vzorom socialistickej kultúry mali pramálo spoločné.

Viac FOTO z postsocialistickej éry našej hudby v GALÉRII.

V roku 1986 sa na bratislavskej Mladej garde organizovali oficiálne koncerty kapiel, ktoré režim dovtedy prenasledoval a zakazoval. Novými idolmi sa stali Bez ladu a skladu s vtedy násťročným Michalom Kaščákom či punková skupina Zóna A. Spevák Koňýk, u ktorého až po revolúcii zistili spoluprácu s ŠtB, si na koncert obliekol biele tričko s nápisom Slobodu pre Jazzovú sekciu! Džez dovtedy mocipáni nepodporovali. Možno aj preto prvá platňa Petra Lipu vyšla v roku 1983 a druhá až po prevrate.

Posledný klinec

Rok 1986 bol zázračný. Odvážnejšie reči a texty začínali mať aj dovtedy neškodní umelci. V obchodoch vydavateľstva Opus sa dali kúpiť albumy Whitney Houstonovej, Madonny, Deep Purple, Duran Duran, Michaela Jacksona. Veľkou hviezdou sa stala švédska skupina Europe, nórske trio A-ha i dve vnadné dievčence, Talianka Sabrina a Britka Samantha Fox. Naši speváci strácali dych. Posledný klinec do ich rakvy prišiel, keď 5. januára 1987 vzniklo rádio Elán, ktoré od rána do večera rotovalo všetky aktuálne zahraničné hity.

Do úzkych sa dostal vtedy aj veľký Karel Gott. Dva roky po sebe skončil v ankete popularity Zlatý slávik „až“ na treťom mieste. V snahe o moderný elektronický zvuk zrušil dychové nástroje a zboristky. No nepomohol si. Na treťom mieste skončil aj tretíkrát a v roku 1988 obsadil dokonca štvrtú priečku. Napokon sa rozhodol „zůstat svůj“ a vrátil sa k pôvodnému zloženiu svojej kapely.

Ďalší ročník slávnej ankety sa konal pár týždňov po revolúcii a Karel Gott opäť triumfoval na prvom mieste. Na koncerte slávikov sa vo svojom snehobielom oblečení odvážil zísť do davu fanúšičiek, ktoré ho tak zakliesnili, že na javisko sa už nedostal a televízna kamera mala čo robiť, aby ho mohla nasnímať.

Pokračovanie na ďalšej strane.