Bral ho ako staršieho brata. Aj keď sa po odchode blízkeho človeka ťažko hľadajú slová, o pár spomienok ho požiadala MONIKA MIKULCOVÁ.

Aké bolo vaše prvé stretnutie?

Mal som 14 rokov, chodil som do deviatej triedy a v knižnici som si požičal jeho prvotinu Psie dni. Čítaval som ju pod lavicou cez vyučovanie a nadchol som pre ňu aj svojich spolužiakov, z ktorých viacerí boli takzvaní grázli a problémoví chalani. Ale takáto literatúra ich oslovila. O nejaký čas som sa zoznámil s ich autorom aj osobne, a tak som s ním prežil skoro 50-ročné priateľstvo.

Aké spomienky na Dušana Mitanu sa vám najviac vybavujú?

Spomienok je veľa. Svojho času som bol aj Dušanov vydavateľ a raz som ho viezol z prezentácie jeho knihy, tuším z Lučenca. V plnej jazde uprostred polí, na okresnej hradskej chcel zrazu vystúpiť. Mali sme čo robiť, aby sme ho zadržali v aute. Ďalšia spomienka - ako ho fotím v kulisách bratislavského Starého Mesta na obálku jeho knihy. Veľký zážitok bolo vyše trojhodinové nakrúcanie pre projekt Ústne svedectvá. Som rád, že sa podarilo získať jeho cenné rozprávanie. A potom mnohé rozhovory v kaviarňach, Klube spisovateľov... Alebo stretnutie na pohrebe našej kamarátky Ľuby Lauffovej, ktorá si dobrovoľne vzala život.

Stretávali ste sa aj posledné roky?

Stretávali. Osobne aj telefonicky.

Ako ste sa dozvedeli o jeho skone?

Správu o ňom mi povedala hneď ráno jeho manželka Eva, jeho životný anjel. Bol som práve u lekára a oči mi zaliali slzy. Pocítil som bolesť, akoby mi odišiel starší brat. Ale táto zvesť zasiahla aj moju manželku a naše deti, ktoré mali k Dušanovi tiež veľmi blízko a dobre ho poznali.

Vraj ste s ním večer pred smrťou volali a necítil sa dobre...

Naozaj som hovoril s ním v ten večer. Totiž deň predtým som mal veľmi živý a sugestívny sen, ako pomáham Dušanovi dostať sa z temnej vody. Ale tá sa veľmi rýchlo menila na drevené parkety. Po tomto sne som mu musel zavolať, či sa niečo nedeje, ako sa má. V jeho hlase bola veľká úzkosť, bolesť, utrpenie. Bol som pripravený, že ho ráno odvezieme k lekárovi, ale už sme to nestihli.

Zdá sa, že spisovatelia intenzívnejšie prežívajú svoje bytie, sú citlivejší aj zraniteľnejší. Zo života dobrovoľne odišli aj Sloboda a Pišťanek. Ako to vnímate?

Doba je ťažká a umelci, nielen spisovatelia, sú citlivejší na všetky otrasy. Nielen politické a ekonomické, ale aj na tú zlobu, ktorá ako mor zaplavuje našu spoločnosť.

Ktorú jeho knihu máte najradšej?

Patagóniu. Nielen preto, že som ju vydal v reedícii vo vydavateľstve HEVI, ale je tam zachytená atmosféra nenormalizačného marazmu, bratislavského prostredia a najmä zápas mladého človeka o svoje miesto pod slnkom.

Ste generácia takpovediac kultových autorov. V čom je podľa vás novšia literatúra a jej autori iní?

V tom, že je nová. Sú to nové mená, nové osobnosti, viacerí vyrastali na predchádzajúcich generáciách autorov. A tak aj tí, ktorí sa dištancujú od nás, ako sa patrí na mladých, vlastne na nás nadväzujú a vytvárajú príbeh slovenskej literatúry.