Martina Bednárová

Má 24 rokov a končí školu. Vraví, že odbor, ktorý si vybrala, jej v súčasnosti veľmi pomáha. „Zo začiatku bol projekt Waki-Vaky len študentský počin, ktorý založilo niekoľko spolužiakov v rámci predmetu. Mali sme aplikovať teoretické poznatky do reálneho podnikateľského plánu. Veľmi nás to bavilo, aj keď spolužiaci od toho neskôr upustili,“ začína svoje rozprávanie.

Šikovné vaky Dominika navrhuje z látok, ktoré pozháňa z firiem, tovární alebo od slovenských návrhárov, ktorí by sa inak nepotrebných zvyškov zbavili tak, že ich vyhodia do koša.

„Celý ten projekt má myšlienku udržateľnosti a recyklácie. Baví ma tvoriť z látok, ktoré sú ,vadné’ jedine tým, že na ne zle spravili potlač, a sú pre niekoho na vyhodenie. Mne využívanie zvyškov dokonca vyhovuje, pretože každý vak je jedinečný - aj keď asi kvôli množstvu objednávok už snažím prejsť na pásovejšiu výrobu. Stáva sa, že mám dostatok látky a vyrobíme z neho viac kusov. To je však stále skôr rarita,“ opisuje Dominika.

Zároveň priznáva, že výroba a predaj by boli omnoho jednoduchšie, keby sa praktizovalo ako pásová výroba z nových látok. To však nechce, jej cieľom je dokázať, že to môže fungovať udržateľne aj z recyklovaných materiálov.

Dominika študuje odbor stratégia a podnikanie, čo jej, ako priznáva, v rozbehnutom biznise pomáha. „Chcem to však robiť inak, nie poučkovo. Snažím sa vytvárať pevnú komunitu okolo celého projektu. Robíme zbierky, napríklad naposledy sme z takej akcie financovali vysádzanie stromčekov,“ hovorí mladá žena, ktorá vstúpila do vôd podnikania.

Aj keď je škola výhodou, naráža na mnoho prekážok. „Najväčší problém mám s pracovnou silou. Zamestnávam dve stále krajčírky, sú to panie v strednom veku, jedna poberá invalidný dôchodok. Sú už viac menej zabehnuté, ale keby som chcela predaj rozšíriť najmä do zahraničia, s týmto počtom je to neúnosné,“ sťažuje sa.

Pre mladých ľudí nie je krajčírstvo natoľko lukratívny odbor, aby sa rozhodli študovať ho. Dominika sama nešije, viac ju baví riadenie a organizovanie firmy. Podnikania sa nebojí, práve naopak.

„Je to nevyčerpateľný zdroj nových nápadov a smerov, ktorými sa dá uberať. Čaká nás festivalová sezóna, na ktorú som pripravená. Okrem vakov začíname vyrábať ľadvinky a tabatierky,“ dodáva.

Priznáva, že jej veľmi pomáhajú kamaráti, najmä s kontaktmi, nápadmi a inšpiráciou. A čo je také špecifické na farebných batohoch? „Asi tá využiteľnosť a už spomínaná jedinečnosť. Človek vždy potrebuje niečo, do čoho si zbalí osobné veci. Moje vaky môžete využiť na festivale, ale vezme si ho aj babka na záhradu. Rovnaké vaky sme nafotili v rámci módneho editoriálu, boli súčasťou elegantnej, no extravagantnej fotoprehliadky,“ smeje sa.

Ešte aj „obyčajné“ vaky sa snaží vyrábať inovatívne. Čo by ste povedali napríklad na vak z nepremokavej látky zo stanu, či vak s kapucňou? Nie je problém, aj také už vyrobila.

Plávanie so žralokmi, surfovanie a cestovanie. Tomu by sa Dominika najradšej venovala neustále. Do svojho aktívneho života zahŕňa aj svoj biznis. „Vaky boli už vystavené napríklad v jednom surferskom obchodíku na Kanárskych ostrovoch, kde som surfovala. Spoznala som tam ľudí, ktorí sa o to zaujímali a pracovali na niečom podobnom. Najradšej mám, keď mi zavolajú kamaráti, že cestujú do nejakej exotickej či ďalekej krajiny, a že by potrebovali vak. Teraz idem vyrábať niekoľko kusov do Nového Zélandu. Tam dosť prší a nepremokavé ruksaky sa im určite zídu,“ usmeje sa Dominika.

Pripúšťa, že jej podnikanie je skôr životný štýl, ktorým by chcela pomáhať ľuďom a vytvárať komunitu s prínosom pre spoločnosť a jej okolie.