Pracovali na jednom skvelom filme a spriatelili sa, neskôr dlhé roky bývali v jednom dome. Takmer každý deň sa stretávali pred výťahom, prehodili pár slov. Scenárista Jozef Slovák (67) prehovoril pre PLUS 7 DNÍ o obyčajnom živote slávneho suseda a kamaráta.

Pre Milana Lasicu a Jula Satinského ste pred štyridsiatimi rokmi napísali roly do legendárneho filmu Utekajme, už ide! Čím boli špecifickí ako herci?

Záleží na tom, v čom. Vo filmoch boli vždy civilní, jednoduchí a pravdiví. Dalo sa im veriť. A to je pre diváka fakt veľká vec.

Vyjadrili špeciálne požiadavky, keďže vedeli, že im úlohy píšete na telo?

Nie, ale s Jozefom Heribanom sme si povedali, že sa im pokúsime napísať dialógy tak, akoby si ich písali oni sami. A na naše veľké prekvapenie nezmenili na nich ani čiarku.

Keď sme už s hotovým filmom cestovali vlakom do Berlína na festival, odrazu Milan vytiahol z kufríka fľašku čerešňovice a povedal, že to musíme osláviť, lebo sa bál, či nám ten film nakoniec ideológovia nezatrhnú.

Trvalo pritom roky, kým sa scenár zrealizoval. Prečo?

Scenár filmu Utekajme, už ide! vznikol ešte za socializmu. Bol takmer sedem rokov v trezore, lebo ideológom sa nezdal celkom v poriadku. Videli v ňom akési utajené náznaky túžby po slobode a kadečo iné, čo vlastne ani nevedeli pomenovať. A tak si pre istotu objednávali zlé posudky u ľudí, ktorí tieto negatívne veci dokázali pomenovať. Aj preto mal Milan stále isté obavy, či to nakoniec vyjde. Našťastie sa to podarilo a určite aj vďaka nemu a Julovi sa stal jedným z mála slovenských filmov s vyše miliónovou  návštevnosťou.

K politike sa Milan Lasica vyjadroval dosť často. Pred revolúciou v inotajoch, neskôr s láskavým humorom. Bol v súkromí rovnaký alebo padali aj ostrejšie výrazy?

Napriek tomu, že bol aj diplomat, vedel sa vyjadriť dosť jednoznačne a presne. Prinášal do života istotu, že existujú aj slušní ľudia, hovoril pravdu s neuveriteľnou ľahkosťou, bez toho, aby niekoho urazil, aby niekomu ublížil, pomenoval veci a vzťahy okolo nás výstižne, a čo je najvzácnejšie, s neobyčajnou noblesou a duchaplným humorom. Považoval humor za najvyššiu formu komunikácie, ktorá mu robila radosť.

Po filme Utekajme, už ide! ste sa ocitli v jednom dome v centre Bratislavy. Ako k tomu prišlo?

Bola to ťažko vysvetliteľná náhoda. Do domu som sa nasťahoval až neskôr, začal som tam stavať podkrovie. Naše prvé stretnutie bolo pre oboch prekvapivé, tak trochu záhadné a nepochopiteľné.

Prečo sa Lasicovci nikdy neodsťahovali do vily, aké si vybudovali menej úspešní ľudia v brandži?

Milan bol človek, ktorý sa rád stretával s priateľmi. Potreboval mať blízko do divadla alebo do kina. A to mu byt v centre mesta umožňoval. Je známa jeho veta: Zviera patrí do prírody a človek do kaviarne.

Takže si aj vo vašom dome podávali kľučky veľké hviezdy?

Milan sa nikdy nehral na veľkú hviezdu, napriek tomu alebo práve preto, že ňou naozaj bol. Ale hviezdou, nielen v jeho živote, ale aj na plátne bola jeho manželka Magda. Jej filmové herectvo bolo skvelé a výnimočné.

Vieme, že veľkou vášňou Milana Lasicu bolo kino. Stretávali sme ho často v centre oproti vášmu domu, kam chodil na filmy takmer vždy sám. Neviete, prečo odmietal spoločnosť?

Je to pochopiteľné. Ak si chce človek naozaj nerušene pozrieť film a nepoňať to ako spoločenskú akciu, je to dobré riešenie.

Aký bol Milan Lasica sused? Ranné vtáča či sova?

Myslím, že rána mu až tak nevyhovovali. To skôr Julovi Satinskému. Raz keď sme sa dohovárali, že si kvôli obsadeniu vo filme a stretnutiu ešte zatelefonujeme, povedal: „Však mi zavolajte ráno okolo pol šiestej.“ Myslel som si, že žartuje, napriek tomu som o pol šiestej zavolal. V telefóne sa ozval sa svieži optimistický hlas. A dohodli sme si stretnutie.

Magda Vášáryová nám pred týždňom v rozhovore tvrdila, že hoci manžel s dcérami netrávil toľko času ako ona, chvíle s ním sa im zaryli do pamäti viac. Ako ste ho vnímali ako otca?

Tento jeho rozmer som nemal možnosť zmapovať, ale určite bol skvelým otcom, lebo dievčatá majú rady veselých mužov so zmyslom pre humor.

Kedysi sa v každom vchode rozdeľovali upratovacie služby, videli ste ho niekedy umývať dlážku? Alebo starať sa o iné praktické záležitosti?

Raz sme sa spolu stretli na domovej schôdzi. Sedel na kamenných schodoch a tváril sa unavene. To bol asi jeho jediný pokus o zapojenie do problematiky samosprávy. Už sa to viac nezopakovalo.

Aké bolo vaše posledné stretnutie? Cítil, že koniec sa blíži?

Človek v istom veku, no nemusí to ani byť vek, možno stačí istá miera pokory, uvažuje o všetkom a nevynechá ani otázky života a smrti. No nemyslím si, že táto téma patrila k jeho obľúbeným.

Ako sa vyrovnával s tým, že deväť mesiacov nemohol hrať v divadle?

Múdry človek sa dokáže vyrovnať s mnohými vecami. Deväť mesiacov síce nemohol hrať, ale bolo to obdobie, za ktoré sa určite niečo narodilo. Možno scenár alebo text piesne…

Bavili ste sa o politickej situácii? Alebo boli témy, ktoré ho zaujímali viac?

V poslednom období sme témy zúžili viac-menej na otázky zdravia, vyšetrení a liekov.

Aký bol podľa vás Milan Lasica človek? O čom rozmýšľal?

Akoby bol presvedčený, že medzi vesmírom a ľudským vedomím je nejaká diaľnica popierajúca rýchlosť svetla, cesta, po ktorej sa treba vydať, aby človek našiel krásu a pravdu. A on sa ju fakt snažil nájsť, vedel, že zmyslom umenia nie je unaviť diváka svojimi problémami, trápením a nešťastím, ale ukázať, aký by svet, v ktorom žijeme, mohol byť, a nie, aký je. Lebo to, aký je, všetci dobre vieme.

Boli ste odcestovaný. Ako ste sa dozvedeli o smrti pána Lasicu?

V noci mi prišla esemeska. A odrazu mi bolo veľmi smutno a prázdno. Dlho si nebudem vedieť zvyknúť, že sa už pri výťahu nestretneme. Spomenul som si, ako mi raz Milan povedal: „Jozef, prosím ťa, keď vystúpiš na svojom poschodí z výťahu, môžeš ho potom poslať dolu? Vieš, keď sa v noci vraciam z divadla, aby som nemusel čakať.“ Odvtedy vždy, keď vystúpim z výťahu, tak to urobím. A budem to robiť aj ďalej, lebo ktovie? Možno sa potajomky bude vracať z predstavení, ktoré nám všetkým ešte ostal dlžný.

Jeho manželka je mimoriadne silná žena, ako sa s jeho smrťou podľa vás vyrovná?

Sú veci, s ktorými sa vyrovnať nedá. Možno ich iba prijať, lebo život je taký. Vždy si nájde nejaké pokračovanie, lebo život je cesta. Myslím, že aj ona to vie.

FOTO z bývania Milana Lasicu nájdete v GALÉRII >>>

A čo jeho fanúšikovia?

Keby Milan vedel, čo sa po jeho odchode do večnosti na Slovensku spustí, určite by si to bol rozmyslel.