Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentami sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Na Ondrejskom cintoríne v Bratislave onedlho spočinie ďalšia významná osobnosť - maliar, ilustrátor, sochár, zakladateľ hnutia Verejnosť proti násiliu aj silný národovec Mirolav Cipár (†86). „Málokedy sa stane, že keď niekto zomrie, zasiahne taký veľký okruh ľudí, od prezidentky Zuzany Čaputovej po tenistku Dominiku Cibulkovú,“ zhodnotil s vďakou majstrov odchod jeho vnuk Štefan Cipár.

Rešpektovaný umelec prežil vedľa manželky Vilmy dlhých šesťdesiatdva rokov. Narodili sa im dve deti, syn Vladimír, dcéra Táňa, a&nbsp;tešili sa aj zo štyroch vnúčat a&nbsp;dvoch pravnúčat. Keďže celý život pôsobil v&nbsp;slobodnom povolaní, svoje ateliéry si zriadil doma. Do roku 1981 žil v&nbsp;srdci Bratislavy neďaleko Michalskej brány a&nbsp;potom vysoko nad mestom, len pár krokov od pamätníka Slavín. Najbližší ho teda mali možnosť vidieť priamo pri vytváraní umeleckých diel, za ktoré získal mnoho významných cien. Kľučky si u&nbsp;neho podávala celá umelecká bohéma na čele s&nbsp;Ľubomírom Feldekom, Jurajom Sarvašom, Vincentom Hložníkom, Máriou Ďuríčkovou, Albínom Brunovským či Tomášom Janovicom. V&nbsp;jeho byte vznikla aj prvá petícia hnutia Verejnosť proti násiliu.
<h2>DO POSLEDNÉHO DYCHU</h2>
Hoci Miroslava Cipára posledné roky sužovali rôzne zdravotné diagnózy a&nbsp;musel sa podrobiť niekoľkým operáciám, pracoval, dokedy vládal. „Keby som nerobil, zahynul by som. Predlžovanie pracovnej aktivity je pre mňa pocit, že žijem,“ vyjadril sa majster na sklonku života. Jeho posledným dielom je pomník, ktorý vyhotovil pre svojho blízkeho priateľa a&nbsp;obdivovateľa, vydavateľa Štefana Šimáka. Málokto vie, že sa podieľal aj na grafike viacerých časopisov vrátane najpredávanejšieho slovenského týždenníka PLUS 7 DNÍ. Pamätníci majú dodnes v&nbsp;živej pamäti, ako v&nbsp;redakcii sedel mnoho hodín a&nbsp;náš časopis na grafickom oddelení šperkoval do posledných detailov. Sme pyšní, že spolu so slávnymi logami, ktoré charakterizujú Bratislavské hudobné slávnosti, Slovenskú národnú galériu či Medzinárodný dom umenia pre deti Bibiana, stvoril aj ikonické logo PLUS 7 DNÍ.
Najviac talentu po Miroslavovi Cipárovi zdedila jeho dcéra Tatiana Svatošová Cipárová, ktorá pôsobí v&nbsp;Prahe a&nbsp;realizuje sa aj v&nbsp;architektúre. „Bolo úžasné, že môj otec pracoval v&nbsp;byte, kde sme žili celá rodina. S&nbsp;bratom sme mu neraz sedeli na kolenách, keď ilus­troval knižky. Bol silný fajčiar, takže bol neustále zavalený cigaretovým dymom, no my sme ho dokázali pozorovať dlhé hodiny. Bolo to ohromné,“ nadchýna sa Táňa a&nbsp;vyťahuje ešte jednu spomienku. „Otec sa veľmi priatelil s&nbsp;Ľubom Feldekom, s&nbsp;ktorým nám hrávali bábkové divadlo. Pán Feldek vymyslel dej, scenár a&nbsp;dramaturgiu a&nbsp;otec vyrobil scénu a&nbsp;bábky. Mám dokonca pocit, že neraz sa bavili viac oni ako my deti,“ prehodila pobavene.
<h2>KOŇAK S&nbsp;MINISTROM KULTÚRY VÁLKOM</h2>
Hoci Cipár pracoval ako slobodný umelec a&nbsp;bol závislý od pracovných príležitostí, nenechal si nikdy skákať po hlave. V&nbsp;roku 1970 dostal ponuku vycestovať do Indie, aby v&nbsp;tamojšom kultúrnom centre, ktoré zriadila niekdajšia premiérka Indira Gándhiová, vyučoval výtvarníkov. Ale jemu sa nechcelo. „Oslovili ma z&nbsp;ministerstva kultúry, aby som do Indie poslal balíček svojich kníh, tak som to teda spravil. Keď som na to po čase zabudol, prišla zmluva na päť rokov do Dillí. Mal som mnoho roboty, nedokončené zákazky, no moja žena povedala, že ideme aj s&nbsp;deťmi. Tak som sa teda podujal vybaviť všetky náležitosti. No stále to niekde viazlo. Na ministerstve kultúry sa jednostaj na niečo vyhovárali,“ zaspomínal si Cipár pred časom pre Ústav pamäti národa.
Opísal tiež, ako rázne situáciu riešil. „Zašiel som na ministerstvo, priamo za Mirom Válkom (vtedajším ministrom kultúry - pozn. red.). Bol to môj kamarát, ilustroval som mu knižky. Nezaujímalo ho, prečo som prišiel, miesto toho sa hneď spýtal, čo si dáme. Takže najprv nalial koňak, až potom som mu povedal, že India niekde viazne. Vyšiel teda so mnou na chodbu, otváral dvere za dverami a&nbsp;pýtal sa: Kto má na starosti Cipára?. Všetci sa pred ním chveli a&nbsp;keď narazil na toho pravého, dal pokyn a&nbsp;potom išlo všetko ako po masle. Po roku som však kontrakt ukončil, pretože sa začala bangladéšska vojna.“

<h2>POD ANTICHARTU HO PODPÍSALI</h2>
Meno Miroslav Cipár malo tak veľký cveng, že vládni predstavitelia ho v&nbsp;roku 1977 lanárili do pražského Národného divadla, kde najznámejší československí umelci podpísali kontroverznú Antichartu. „Bola to ukážka toho, čo robí režim, keď je naozaj zle. Mňa organizovali tak, že do Prahy poletím lietadlom, odtiaľ ma do divadla odvezú autobusom a&nbsp;tam už budem len tlieskať. Potom ma zas odvezú domov a&nbsp;po návrate sa stanem pre režim veľmi cenným. Do Prahy sa mi nechcelo ísť. Poslali za mnou nejakú úradníčku, aby ma prehovorila. Usilovali sa veľmi, ale zaťal som sa a&nbsp;na niečo sa mi podarilo vyhovoriť. A&nbsp;predstavte si, že napriek tomu, že som tam nebol, v&nbsp;Anticharte figuruje môj podpis. Dcéra mi hovorila, že by som sa mal proti tomu ohradiť, ale ja hovorím: ,Tudle.‘ Ani mi nenapadne. Stačí, že ja viem, ako to bolo,“ zhodnotil bizarnú situáciu.
<h2>SCHVAĽOVAL MINISTROV</h2>
Naopak, Cipár sa mimoriadne angažoval v&nbsp;čase Nežnej revolúcie v&nbsp;roku 1989. O&nbsp;tom, že sa v&nbsp;Prahe udiala demonštrácia sprevádzaná masakrom, sa dozvedel z&nbsp;viedenskej televízie. V&nbsp;Česku dva dni po demonštrácii vzniklo hnutie Občianske fórum, na Slovensku boli aj vďaka Cipárovi ešte akčnejší. Hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré spoluzaložil, vzniklo o&nbsp;deň skôr. „Verejnosť proti násiliu je fantastický názov, traduje sa, že ho vymyslel Jano Langoš. Ja si však myslím, že to nepadlo z&nbsp;jeho úst,“ zaspomínal si opäť na zlomový okamih našich dejín pre Ústav pamäti národa.
Z&nbsp;revolučných dní a&nbsp;vidiny „krajších zajtrajškov“ sa výtvarník tešil, no nie všetko mu bolo po chuti. „Niektoré veci sa mi zdali naozaj nepatričné až smiešne. Napríklad sme schvaľovali ministrov. Prichádzali sa nám predstaviť a&nbsp;my sme ich vypočúvali. Povedali nám svoju predstavu a&nbsp;my sme hovorili áno alebo nie. Bolo to nad rámec našich možností a&nbsp;schopností,“ priznal po rokoch.

Spolu s&nbsp;celým národom sa tešil na život a&nbsp;prácu v&nbsp;slobodnej krajine, no pomery, ktoré čoskoro v&nbsp;umeleckej sfére nastali, ho schladili. „Za socializmu bolo práce dosť, aj keď všetko podliehalo množstvu schvaľovacích komisií. Už vtedy boli takzvaní investori, nenažratí chlapi, ktorí chceli, aby sa mi odstrihlo z&nbsp;honorárov pre nich, pretože oni mali len plat. Boli však mocní, mohli rozhodnúť, komu prácu prideliť a&nbsp;komu nie. V&nbsp;jednom momente som si povedal, že už nebudem kvôli týmto vydriduchom robiť monumentálnu maľbu,“ skonštatoval. Po revolúcii zase vydavateľstvá začali šetriť. „Takže prestali objednávať ilustrácie. Ostal som na suchu. Mal som šťastie, že sa mi podarilo uchytiť ako grafický dizajnér. Začal som robiť logá a&nbsp;propagačnú grafiku. Vďaka tomu sa mi podarilo dostať z&nbsp;krízy.“
<h3>FOTO V GALÉRII</h3>
Ako je známe, po otvorení hraníc našinci uprednostňovali zahraničné umenie, no časom sa pomery upokojili. Majster Miroslav Cipár si do konca svojich dní užíval mimoriadny a&nbsp;zaslúžený rešpekt odborníkov, ale aj bežných milovníkov umenia. Posledné mesiace trávil viac času v&nbsp;nemocnici než doma a&nbsp;v nej aj 8. novembra dodýchal. V&nbsp;marci sa podrobil operácii srdca, bojoval s&nbsp;cukrovkou a&nbsp;inými neduhmi, ktoré napokon ešte skomplikoval covid. „S&nbsp;mamou a&nbsp;so sestrou sme sa s&nbsp;ním boli asi štyri hodiny pred smrťou rozlúčiť. Bohužiaľ, už sme si nestihli nič povedať,“ skonštatoval pre PLUS 7 DNÍ majstrov syn Vladimír.

Pred smrťou sa vyspovedal: Sochár Miroslav Cipár o tom, ako vypočúval a schvaľoval ministrov

Erik Kollárik

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Pred smrťou sa vyspovedal: Sochár Miroslav Cipár o tom, ako vypočúval a schvaľoval ministrov

Erik Kollárik

Súvisiace články

Prehovorila po 65 rokoch: Takto som hviezdila v historicky prvom šote STV

Žbirkovo pietne miesto v Prahe: Česi sa s legendárnym spevákom lúčia v slovenčine

Oliver Andrásy si už zariadil hrob: Doviezli ho z Číny, vyzerá ako z čias kráľovnej Viktórie

Pri Gruberovej ľudovke im stislo hrdlo: Hviezdy sa s divou lúčili v Rači. Vieme, prečo zomrela

Rarity na našich cintorínoch: Golonka chodí na vlastný hrob, Krištúfkovej brat medzi velikánmi

Autor článku

Erik Kollárik

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás