Pandemický rok 2020 odštartoval spôsobom, akoby sa lúčil s kariérou a chystal sa do dôchodku. Uviedol film o svojom živote. Vydal knihu, kde prezrádza tajomstvá okolo tvorby jednotlivých svojich nahrávok, a pridal album so skladbami, ktoré považuje za svoje najlepšie. MIRO ŽBIRKA (†69) si v poslednom rozhovore pre PLUS7 DNÍ nemyslel, že kreativita je prchavá. O recept na dlhovekosť v brandži sa na sklonku minulého roka podelil s MAREKOM MAJZONOM.

Hovorí sa, že kreativita má svoju životnosť. Ako to vnímate vy s vyše 40-ročnou kariérou?

Kreativita sa nemeria počtom rokov alebo mesiacov, ale skôr schopnosťou tvoriť, a je veľa príkladov, keď tie najlepšie diela napísali alebo vytvorili ľudia v pokročilom veku. Nebudem ani spomínať spisovateľov alebo skladateľov klasickej hudby, ktorých je neúrekom, ale spomeniem napríklad Johnnyho Casha a jeho posledné albumy American Recordings. To je niečo úžasné. A, naopak, môže dôjsť k vyhoreniu aj v mladom veku a už po krátkom čase.

Čo vás dokáže toľko rokov inšpirovať?

Snažím sa stále sledovať novú hudbu. Zvyknem si každý týždeň prejsť americké a britské hudobné rebríčky a keď ma niekto zaujímavý osloví, vypočujem si od neho viac. Napríklad ma teraz baví osemnásťročná speváčka Billie Eilish. V textoch sa inšpirujem aj z bežných vecí, vypočutých rozhovorov a poznámok ľudí, z filmov, ale najviac ma inšpiruje literatúra. Mám rád Shakespearove Sonety alebo ma niekoľkokrát inšpiroval aj Konfucius. Inšpirácia v podstate stále poletuje všade okolo nás.

Máte bilančný rok, po dokumente o vlastnom živote a výberovke toho najlepšieho pridávate aj knihu textov. A čo vlastná kniha pamätí?

Takú knihu už so mnou vlastne napísal Honza Vedral (český hudobný redaktor - pozn. red.) pred niekoľkými rokmi. Práve jeho kniha Zblízka sa stala podkladom na scenár filmu Meky. Moje pamäti, a to vám Honza potvrdí, sa vždy aj tak skončia pri hudbe, pretože ja si spomeniem, čo som kedy robil, podľa albumov, ktoré som vtedy vydal.

Aký je to pocit, keď vás nazývajú legendou? Nemáte pocit, že s vami pracujú ako s artefaktom?

Tým sa vôbec nezaoberám. Za tie roky na scéne som už všeličo zažil a prežil. Som to ja, kto určuje, akú skladbu napíšem a nahrám, ako bude vyzerať album alebo koncert. Niekedy vás môžu vtiahnuť do sveta, v ktorom byť nechcete, ale ide o to, aby ste sa v ňom nestratili a mohli sa pokojne vrátiť do toho svojho. Keď ma nazývajú legendou, beriem to ako prejav úcty a nie že by ma dávali do vitríny, z ktorej sa už nedostanem.

Čo si potom môže legenda dovoliť k ľuďom bez toho, aby ju nevnímali ako arogantnú či s maniermi?

Ja som mal vždy skôr opačný problém, že ma považovali za skromného chlapca. V našich podmienkach by boli maniere iba smiešne. Samozrejme, keď už robíte niečo tak dlho ako ja a máte rôzne skúsenosti, viete, čo môžete od ľudí požadovať, a niekedy vaše požiadavky môžu vnímať ako maniere. To nehovorím o kvetinkovom koberci v šatni alebo tvare ovocia na obloženej mise, to určite nie je moja diagnóza.

Myslíte si, že by niekto mohol začať s umením aj po šesťdesiatke?

Nechcem hovoriť, že vek je iba číslo, lebo, samozrejme, napríklad zdravie môže starších ľudí limitovať, ale každý človek je iný a kto sa na to cíti, má dostatok energie a napríklad viac času, ako keď mal štyridsať, nech začne. Mám priateľov, ktorí tak začali maľovať, fotiť alebo písať.

Ste živým dôkazom toho, že nech už sú podmienky akékoľvek neprajné, dá sa dlhodobo presadiť. Môže koronavírus priniesť akúsi hudobnú revolúciu?

Mrzí ma, keď mizne svet, na aký sme boli zvyknutí a brali ho ako samozrejmosť. Hudba ako taká prežije, iba sa dostáva k ľuďom inými cestami. Živé vystúpenia nám určite chýbajú, ale tvorivý proces sa nezastaví. V tom som optimista.

Ako vás ovplyvnila pandémia v každodennom živote?

Náš muzikantský život ovplyvnila zásadne. Predtým sme boli často na cestách a stretávali veľa ľudí. Na jednej strane mi to teraz chýba, na druhej strane som získal čas na veľa vecí, ktoré sa robili za pochodu. Podprahová nervozita z vírusu človeku nepridá, ale zase sa môžem každý deň venovať hraniu na nástrojoch, textovaniu a namiesto diaľnice D1 si užívam záhradu.

Prierez kariérou Mira Žbirku nájdete v GALÉRII >>>

Bojíte sa koronavírusu?

Určite ma to znervózňuje, ni­kto nemá istotu, ako jeho organizmus zareaguje, a zopár mojich mladších priateľov nemalo úplne najľahší priebeh. Pozerám často aj britské spravodajstvo a vnímam, že všade majú starosti so zvládaním pandémie.

Ako vnímate tých, ktorí koronavírus nadľahčujú? Často sú to aj vaši fanúšikovia.

O tom neviem, nevšimol som si, že by to práve moji fanúšikovia nadľahčovali. Naopak, stihli sme ešte pred lockdownom v Česku urobiť akustické koncerty v kinosálach a všetci dodržiavali nastavené pravidlá, nosili rúška a podobne. Nikto sa tam nenakazil. Ja osobne beriem tieto veci vážne a nechcem ohrozovať seba ani iných.

Hovorí sa, že ľudia sú na seba čoraz horší. Ako to vnímate vy?

Keď čítam, čo si kedy ľudia v histórii navzájom urobili, o všetkých vojnách a podobne, nemyslím si to. Skôr sa teraz dozvedáme z médií viac, než by sme chceli, a v duchu poučky, že negatívna informácia predáva.

Kedy ste teda boli svedkom prek­vapivej pozitívnej situácie? Napríklad, čakali ste, že niečo zle dopadne, ale v skutočnosti z toho vzišlo niečo veľmi dobré.

Stalo sa mi to určite veľakrát. Ja sa nezdám, ale často vidím veci horšie práve preto, aby som potom mohol byť príjemne prekvapený. Napríklad často, keď robím nejakú televíziu, som nervózny, neistý si výsledkom a potom, keď sa na to pozerám v telke, vidím sa ako vysmiaty zrelaxovaný človek a každý mi gratuluje, že super.

Stal sa vám aj vianočný zázrak?

Raz v detstve som zázračne zachránil náš byt pred požiarom, keď som si všimol, že horí stromček. Mama vtedy hovorila o zázraku. Mne osobne sa nikdy ani zlaté prasiatko nezjaví, asi nedodržiavam všetko, čo treba.

Aké budete mať tohtoročné Vianoce?

Vždy sme Vianoce aj s deťmi trávili u Katkiných rodičov. Tento rok už boli, žiaľ, bez môjho svokra, ktorý zomrel, a tak po dlhom čase sme mali Štedrý večer so svokrou a deťmi u nás doma. Prekvapené určite boli aj naše psy, aj kocúr, pretože to ešte s nami nezažili.