Najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch patril k našim najhranejším autorom. Jeho pieseň Mladý barman, ktorú spieval Zdeněk Sychra, súperila na prvom ročníku Bratislavskej lýry s víťaznou skladbou Karla Gotta Mám rozprávkový dom.

Igor Bázlik (78) napísal takmer dve tisícky skladieb a medzi najväčšími slovenskými legendami neexistuje nikto, s kým by nespolupracoval. „Niektorí sa už k mojim skladbám nehlásia, ale taký je život. Nevadí,“ poznamenal pre PLUS 7 DNÍ a počas nášho rozhovoru pohľadom občas zablúdil na čašníčku s „napichanými“ perami. „Je krásna, ale oproti mne ešte dieťa,“zhodnotil krásku takmer osemdesiatročný, štvrtýkrát ženatý skladateľ.

Rodinné prepojenia

Keď už mal Igor Bázlik pocit, že jeho meno sa ocitlo v prepadlisku dejín, získal v roku 2017 Veľkú cenu SOZA za celoživotné dielo. Popritom v našej histórii nie je veľa umelcov, ktorí by si prestížne ocenenie zaslúžili viac než on.

Málokto vie, že je synovcom ďalšieho legendárneho skladateľa Tibora Andrašovana, ktorý okrem iného zložil hudbu k prvému slovenskému filmovému muzikálu Rodná zem. „Moja mama bola Tiborova sestra. Preto som mal možnosť byť neraz pri ňom, keď tvoril. To bolo pre mňa úplne najviac. Veľmi ma to ovplyvnilo,“významne tvrdí Bázlik. 

A odhaľuje ďalšie rodinné väzby. „Asi dvadsaťpäť rokov som príbuzný aj s Beatou Dubasovou, manželkou Andreja Andrašovana, ktorý je synom Tibora Andrašovana. Veľmi príjemný vzťah mám aj so Zuzanou Ťapákovou. Jej mama Naďa Hrčková je sestrou mojej manželky, ktorá mi zomrela. Mám s ňou štyridsaťštyriročnú dcéru. Nestretávame sa často, ale o to radšej. Keď má dcéra nejaký sviatok, Zuza je prvá, kto jej zavolá,“ prezrádza.

Opomenuté hity

Bázlik je na našej scéne už ozajstný matador, stál pri zrode mnohých hviezd. „Marcelu Laiferovú si pamätám ešte ako študentku medicíny, keď začínala v Horskom parku. Písal som tiež prvé skladby pre Paľa Hammela alebo Mariku Gombitovú. Odchytil som si ju hneď, ako prišla do Bratislavy. Bol som vtedy režisérom v rozhlase a stretol som ju na chodbe. Povedal som si, že treba pomôcť novej speváčke. Ponúkol som jej teda dve skladby s tanečným orchestrom a ona ich veľmi pekne naspievala. Veľmi dobre sa mi s ňou v štúdiu pracovalo, nechala si poradiť,“spomína.

Vynikajúci bol podľa neho v štúdiu aj Petr Muk. „Ako hudobný režisér som stál pri jeho prvom albume, ktorý nahrával ešte so skupinou Oceán. Keď robil ďalší, vyžiadal si opäť špeciálne mňa. Veľmi ma tým potešil,“ konštatuje Igor Bázlik.

Mrzí ho len jedno. „Keď sa Marika dala dokopy s Modusom, moje skladby sa záhadne prestali hrať,“ krčí plecami. Ľútosť neskrýva ani nad výberom skladieb na trojcédečko Karola Duchoňa, ktoré nie tak dávno vyšlo pri príležitosti jeho nedožitej sedemdesiatky. „Zo všetkých skladieb, ktoré som mu napísal, sa tam objavili len dve duetá. Jedno s Evou Kostolányiovou a druhé s Marcelou Laiferovou. Škoda,“ konštatuje. Juraj Čurný, ktorý na toto pozoruhodné trojcédečko vyberal nahrávky, to až tak čierno nevidí. "Túto kompiláciu som zostavoval z nahrávok, ktoré v minulosti vyšli na značke OPUS.  Sú medzi nimi tri skladby, ktoré pre Karola skomponoval Igor Bázlik a z toho dve sa dostali do finálnej dramaturgie. Považujem to za celkom slušný pomer. A mimochodom, jeho hudbu do legendárneho projektu Plné vrecká peňazí, považujem dodnes za skvelú," podotkol uznanlivo Čurný. 

Ledva pozdravil

Úsmevne vyznievajú slová o tom, ako v čase hlbokého socializmu pomáhal Igor Bázlik uznávanému muzikantovi Alimu Beladičovi, členovi legendárnej skupiny Gattch a vtedy manželovi Marcelly Molnárovej, zariaďovať nahrávacie štúdio.

Vzácne komponenty zo zahraničia zháňal aj neslávne známy podnikateľ Marian Kočner. „Kontakt na neho mi dal Ali, ale netuším, kde sa zoznámili. Kočner poznal v Hannoveri nejakého emigranta, ktorý mu dohadzoval vyradené, no ešte dobré počítače, ktoré potom predával na Slovensku. On bol veľmi šikovný kšeftár a neuveriteľne dobrý obchodník. Vždy vedel, za kým ísť, aby z toho niečo mal a potom to ešte mnohonásobne zväčšil,“vyťahuje spomienku na jedného z najznámejších gangstrov súčasnosti.

Začiatkom deväťdesiatych rokov, ktoré neboli slovenskej kultúre veľmi naklonené, Kočner elitného muzikanta najal ako klaviristu do svojej bratislavskej kaviarne na Židovskej ulici. „To bol taký nóbl podnik, že za večer prišli traja hostia. Musel som mať čierny smoking. Keď prišiel, ledva ma pozdravil. To bolo len - ahoj a hraj. Vždy tam chodil s nejakými svojimi ľuďmi. Aj Ducký tam bol na večeri krátko predtým, než ho zavraždili,“vynáša Bázlik na svetlo svedectvo doby.

Boli časy…

Oveľa radšej spomína hudobný skladateľ na svoje najlepšie muzikantské časy. Je hrdý, že mal šťastie študovať kompozíciu priamo u velikána Alexandra Moyzesa. To mu otvorilo dvere do súboru Lúčnica. Tam sa preslávil najmä ako autor hudobnej kompozície na tanec Mak, ktorý majú lúčničiari v repertoári už viac než tridsať rokov.

Veľmi rád tiež zhudobňoval básne. „Ave Evu Jána Kostru som skomponoval celú. Ale aj Modlitbičky Milana Rúfusa. Ďalej to boli diela Miroslava Válka, Ladislava Novomeského či Violy Muránskej,“spomína rozhlasovú režisérsku legendu, ktorá písala aj básne.

V roku 1968 bola jednou z účastníčok ilegálneho rozhlasového vysielania a atmosféru vtedajšej doby zhmotnila do básne Túžba, ktorú jej zhudobnil práve Igor Bázlik. Pieseň preslávila Helena Blehárová a neskôr aj Eva Máziková.

Dvadsať rokov bol Bázlik dvorným autorom hudby predstavení režiséra Pavla Haspru, napísal slávny muzikál Husári, Polepetko, Dobrodružstvo pri obžinkoch, no do dejín sa zapísal najmä dielom Plné vrecká peňazí. „To vzniklo v čase, keď Milan Lasica a Július Satinský boli zakázaní. Stále sa to dá počúvať. Ovplyvnilo to celú muzikálovú tvorbu na Slovensku,“ hovorí významne.

Mimoriadne plodný autor sa podľa vlastných slov počas kariéry nemusel sťažovať na financie. „Boli časy, keď som si mohol do roka kúpiť aj tri autá. Teraz dôchodok miniem raz-dva. Ale aranžoval som tri cédečká pre Japonsko aj pre Čínu. Dobre zaplatili, tak žijem. Občas prídu aj nejaké tantiémy. Z mojich skladieb hrajú najčastejšie Slovenské tango. To bol naozaj obrovský šláger Marcely Laiferovej a Ivana Krajíčka.“

Prezidentovi hovoril ujo

Igora pre jeho žoviálne príjemnú povahu obklopuje veľa priateľov nielen z hudobnej brandže. Po tom, čo sa oženil s výtvarníčkou bulharského pôvodu Violetou, pohybuje sa aj medzi maliarmi. Kedysi sa často stretával tiež s niekdajším prezidentom Michalom Kováčom. „Bol som parkrát aj u neho doma, pretože sme neďaleko bývali. Volal som ho ujo Mišo. Chodieval na moje koncerty a bol to naozaj veľmi príjemný pán. Raz mi sponzoroval cédečko, ale nechcel byť nikde zverejnený,“prezrádza.

Začiatkom prázdnin sa meno Igora Bázlika spomínalo v mimoriadne smutnej súvislosti - keď médiá zahltila správa o tragickom úmrtí jeho brata Miroslava, mladšieho o päť rokov. „Utopil sa v jazere. Vraj to bola náhla nevoľnosť. Nič so srdcom. Kondičku mal pritom dobrú. Denne plával dva aj tri kilometre,“ krúti hlavou.

Hoci Miroslav bol tiež hudobne nadaný, ťahalo ho to inde. „Mama z neho chcela mať muzikanta, skúšal klavír, husle aj trúbku, no potom sa z toho vyzul. Doma sme mali malé rádio ešte z čias vojny, kde rádio Londýn vysielalo kurzy španielčiny a angličtiny. Z nich sa sám naučil reči. Potom ho vzali na univerzitu, až sa z neho stal docent aj profesor. Napísal niekoľko odborných kníh a postupne získal všetky možné tituly. Teraz všetky plávajú v jazere,“ skonštatoval na záver.

Pozrite si v GALÉRII zábery legendárneho muzikanta Igora B8ZLIKA a jeho najbližších