Vyzerala ako výjav zo svätého obrazu, ktorý zostúpil medzi nás, písala o Sissi dobová uhorská tlač v roku 1867. Rakúska cisárovná, ktorú v Budapešti korunovali za uhorskú kráľovnú, urobila na poddaných dojem. Z udalosti zostali len dobové portréty, ktoré manželku Františka Jozefa I. zachytávajú v historickej chvíli.
Šnúra perál na prsiach, luxusný zamatový živôtik, čipkovaná sukňa nekonečnej dĺžky. Originálne šaty, navrhnuté Gallianom devätnásteho storočia, sa do dnešných dní nedochovali, no ich repliku nájdeme vo Viedni a najnovšie aj v Tatranskej Lomnici.
Sissine šaty na dobových maľbách či fotografiách nájdete v GALÉRII
Zatienila Benku aj Kompánka
O tom, či Sissi niekedy navštívila Vysoké Tatry, sa vedú polemiky. Mohla cez ne prechádzať v roku 1895, keď cestovala do Bardejovských Kúpeľov, kde si chcela oddýchnuť a zabudnúť na tragickú smrť syna Rudolfa. Inak monarchia v našich horách zanechala trvácne stopy. Od devätnásteho storočia sú posiate prepychovými palácmi, kde trávili letá i zimy významné rodiny z Budapešti.
Menej bohatá aristokracia, obchodníci či štátni úradnici sa neskôr ubytovávali v tatranským hoteloch, na výber však mali kutice a dodnes je záhadou, ako sa v nich dámy navliekali do veľkých šiat. Na zašlú slávu monarchie nezabúdajú najmä v Tatranskej Lomnici, kde dodnes zohnať pochúťky, vyhľadávané medzi niekdajšou šľachtou. V päťhviezdičkovom hoteli Lomnica podávajú tafelspitz, ktorý miloval František Jozef I., kaisersmack, rôzne druhy jarabiny a iné zabudnuté lahôdky, ktoré upravujú na moderný spôsob.
Je pravdepodobné, že Sissi vzhľadom na svoj povestný 52-centimetrový pás toho nikdy veľa nezjedla. Tak či onak, portréty či busty cisárskeho páru zdobia takmer každú miestnosť hotela, nazývaného „galéria, v ktorej sa dá bývať“. Slovensko vyzdvihuje asi šesťsto obrazov našich majstrov - Benku, Skuteckého, Laluhu, Kompánka, Medveckej a ďalších. Originály však zatienila jedna replika. Nad dobovými schodmi sa od konca minulého roku týči extravagantná Sissina róba, odkazujúca na jej najdôležitejší uhorský moment. V honosných šatách z bieleho hodvábu a tmavého zamatu sa stala našou kráľovnou a ich príbeh stojí za povšimnutie.
Od Angličana z Paríža
Cisárovnú Sissi predchádzala povesť extravagantnej dámy, možno neprávom, lebo šaty jej šili osvedčené krajčírky vo Viedni. Až keď sa v roku 1867 mala stať uhorskou kráľovnou, nič neponechala na náhodu. Oslovila najvychýrenejšieho aj najdrahšieho módneho návrhára svojej doby, dnes prezývaného otec haute couture.
Angličan Charles Frederick Worth si meno urobil v Paríži a vyhľadávali ho manželky milionárov, slávne divadelné herečky a aristokratky. Obliekal excentrické umelkyne Sarah Bernhardtovú či Matu Hari, ale aj britskú kráľovnú Viktóriu a jej dcéru, tri ruské cárovné, španielsku a taliansku kráľovnú, francúzsku cisárovnú Eugéniu. Dalo by sa povedať, že obliekal každého, kto niečo znamenal v polovici a závere 19. storočia.
Bohaté Američanky cestovali za Worthom cez Atlantický oceán, ale rakúska cisárovná Alžbeta sa do Paríža neunúvala. Objednávka prebehla formou korešpondencie a na výsledku to nebolo badať. Ako neskôr poznamenal návrhárov syn Jean Philip, „jeho cvičené oko rozoznalo farbu a štýl róby, ktoré by najúplnejšie zvýšili pôvab ženy“. Worth si navyše detailne naštudoval uhorskú módu.
Politické posolstvo nieslo viacero častí odevu, no podľa slov archeologičky Terézie Tomašovičovej sa jeho krajčírky zrejme natrápili so sukňou s masívnou, vyše trojmetrovou vlečkou zdobenou čipkou a plisovaním. „Konštrukčne nebola až taká zložitá, ale práca na nej bola pre nás mimoriadne zdĺhavá,“ vraví vedkyňa, ktorá šéfuje historickému súboru Fringia, zameranému na rekonštrukciu dobových šiat.
Práve ona sa pustila do repliky Sissinej róby, ktorú si objednal hotel v Tatranskej Lomnici. „Samozrejme, žiadna súčasná žena nemá miery ako cisárovná Sissi, ktorá postave venovala mimoriadnu pozornosť. My sme šaty nešili na Sissi, ale podľa Sissi. Živôtik sme tvarovali na živej modelke, aby odev sedel a pôsobil esteticky bezchybne.“
Držala ho v rukách
Vraj ak by začínala od nuly, na prípravu by potrebovala celé roky. „Čerpala som zo svojich výskumov, precestovala som Anglicko aj Taliansko a podarilo sa mi navštíviť rôzne zahraničné múzeá a depozitáre,“ vraví Terézia Tomašovičová. V prípade Sissinej uhorskej róby sa najskôr oboznámila s dielom a so strihovými postupmi pôvodného návrhára. „Worthove diela sú uložené vo Victoria and Albert Museum v Londýne aj v Metropolitnom múzeu v New Yorku, ktoré majú vynikajúce spracované databázy, prístupné online.“
Slávne londýnske múzeum má uložených 23-tisíc kresieb Worthových šiat, v New Yorku archivujú niekoľko jeho večerných rób. Ale Sissine korunovačné šaty sa nedochovali - ešte za života časť z nich venovala na liturgické účely biskupstvu v maďarskom Veszpréme. Vedkyňa si tak róbu mohla naštudovať už iba z dobových obrazov či čiernobielych fotografií, takže nemohla s istotou určiť farebnosť šiat. Celkom presne vedela odčítať sukňu, ale ako parížsky majster strihal živôtik, zostávalo zahodou.
„Dobové strihy sa v druhej polovici devätnásteho storočia riadia určitými všeobecnými pravidlami, ale treba si byť vedomý toho, že každý odev je originál. Worthova tvorba sa vyznačuje viacerými špecifikami, preto treba vidieť naživo jeho tvorbu a odev si ,naštudovať‘ aj z konštrukčnej stránky.“ Našťastie, archeologičke sa podarilo držať v rukách originál iných Worthových šiat. „Vo Fashion Museum Bath mali niekoľko jeho odevov, ktoré mi sprístupnili, za čo som veľmi vďačná.“
V dalšom kroku si autorka zohnala látky zo zahraničia. Na sukňu použila hodvábny satén dlhý štrnásť metrov a čipku dĺžky osem a pol metra - oba materiály vo farbe slonovej kosti jej doviezli zo Španielska. Na dekoratívne prvky spotrebovali s kolegami dvadsaťjeden metrov veľmi jemnej gramáže tylu, živôtik ozdobili pravými riečnymi perlami.
O pohodlnosti pochybuje
Sissine korunovačné šaty ušili slovenské krajčírky za rekordných sedem týždňov. Konfrontácia s viedenským Hofburgom, kde vystavujú svoju repliku rovnakej róby, dopadla povzbudzujúco. „Rakúsku verziu som videla, ale nenašla som k nej nijaký bližší opis alebo štúdiu. Rozhodne ide o krásnu a veľmi vydarenú rekonštrukciu. Subjektívne si dovolím tvrdiť, že sme pri našej verzii zvolili historicky presnejšiu krinolínu,“ myslí si autorka rekonštrukcie. „V šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa menil tvar krinolíny, preto sme pri jej výrobe oslovili taliansku odevnú majsterku, ktorá sa úzko špecializuje na tvarovací spodný odev z tohto obdobia.“
Modelka, ktorá si výsledok medzinárodnej spolupráce obliekla, tak okúsila skutočné pocity pôvodnej nositeľky. Musela si nacvičiť chôdzu, lebo „v korzete s kovovými kosticami a s trojmetrovou vlečkou a podpornou krinolínou sa kráča trochu inak ako v rifliach“. „Tvrdila, že šaty sú veľmi pohodlné, ale ja si o tom dovolím pochybovať,“ smeje sa Terézia Tomašovičová. „Priznajme si, róba bola navrhovaná, aby ohúrila, nie aby bola príjemná na nosenie. Aj cisárovná ich mala oblečené len raz v živote počas korunovačného obradu.“
Po prvej a poslednej módnej prehliadke zostali korunovačné šaty v hoteli, kde zapadli do atmosféry ako z čias monarchie. „Vždy sme chceli nadviazať na to, akým spôsobom sa vtedy žilo, aké boli hodnoty, ako mali ľudia čas na seba,“ vysvetľuje svoju filozofiu riaditeľ hotela Peter Mudrý. Súčasne im spojenie s výstrednou cisárovnou a konzervatívnym cisárom konvenuje. „Sissi žila na svoju dobu extravagantne a viac-menej nemala konkurenciu výzorom ani správaním. S Františkom Jozefom sa navzájom od seba učili, ona disciplíne a on uvoľnenosti.“
POROVNANIE originálu aj repliky Sissinej róby nájdete v GALÉRII
Slávny módny návrhár o Sissi: Nebola to náročná klientka
Rekonštrukciu uhorských korunovačných šiat cisárovnej Alžbety viedla vedkyňa Terézia Tomašovičová. Pri práci sa preniesla do devätnásteho storočia, keď si aristokratky, excentrické herečky či manželky amerických milionárov začali objednávať róby v Paríži.
Cisárovná Sissi si dala ušiť uhorské korunovačné šaty u Charlesa Fredericka Wortha, považovaného za otca haute couture. Chodila za ním do Paríža alebo on k nej do Viedne?
Nikdy sa osobne nestretli. Objednávka bola vedená cez korešpondenciu dvora a módneho domu. Šaty ušil návrhár na zákazku podľa pokynov a Sissiných mier, ktoré mu doručili v listoch. Cisárovnej dodal viacero odevov, väčšinu garderóby si však objednávala prevažne vo Viedni, čo je tradícia u aristokratov, ktorí by mali podporovať domáce módne salóny. Už vtedy to tak fungovalo.
Podľa dobových záznamov si pýtal Worth za róby šialené sumy. Koľko zaplatila Sissi?
Priznám sa, údaje o cenách som cielene nevyhľadávala. Narazila som však na perličku, že divadelná herečka Sarah Bernhardtová, známa z diel Alfonsa Muchu, si prebrala šaty a nezaplatila ich. Pracovníci módneho domu museli platbu diskrétne vymáhať, z čoho, samozrejme, vznikol poriadny škandál.
Čím bol Worth iný?
Veľmi inklinoval k starým majstrom. V dvadsiatom prvom storočí vnímame tohto geniálneho návrhára ako historickú postavu, ale on sám sa pri tvorbe inšpiroval ešte hlbšou históriou. Počas pôsobenia v Paríži často navštevoval múzeá a galérie. Dával si vyrábať látky, ktoré farebnosťou a vzormi pôsobili ako z renesančných alebo barokových obrazov. Fascinovala ho história svojou opulentnosťou, dekoratívnosťou, jeho odevy sú veľmi sofistikované, využívajú rôznu štruktúru jednotlivých materiálov, kombinácie farieb a vzorov. Vyznačujú sa nesmierne pedantne vypracovanými ozdobnými detailmi, kombinoval zdanlivo nekombinovateľné, ale výsledný efekt je aj po stopäťdesiatich rokoch rovnako ohurujúci.
Ohurujúci určite, ale boli šaty aj pohodlné? Koľko váži replika Sissinej róby?
Všetci sa na to pýtajú, ale priznám sa, nestihli sme ju odvážiť. Na počudovanie, najťažšie sú perly - bála som sa, že odtrhnú látku. Hmotnosť odhadujem na päť až osem kilogramov. Naša modelka ich elegantne odprezentovala, ale aké boli pohodlné, to sa neodvážim povedať.
Nebol Worth známy tým, že šil na svoju dobu praktické odevy?
Praktické v tom čase znamená stále pomerne neznesiteľné v dnešných časoch. (Smiech.) V každom prípade, Worth mal najluxusnejšiu klientelu a podľa zápiskov jeho syna tvrdil, že Sissi nebola náročná klientka. Mnohé iné dámy mu dávali šaty prerábať, iste bol zvyknutý na rôzne avantgardnosti. Viac než praktickosťou sa v tomto prípade riadil tým, že korunovačná róba musela spĺňať určité kritériá. Je zjavné, že pri vytváraní modelu sa oboznámil s uhorskou módou a jej symbolickými prvkami.
Čo konkrétne je na šatách typicky uhorské?
Dekoratívne šnurovanie prednej časti živôtika vo forme perlových šnúr, ktoré je štylizované, lebo funkčné zaväzovanie sa nachádza v zadnej časti. Takisto jemná čipkovaná zástera. Podobné prvky si môžeme všimnúť aj na korunovačnom odeve Márie Terézie. Zaujímavé je, že v uhorskom aristokratickom prostredí pretrvali až do dvadsiateho storočia. (Typické uhorské odevy nájdete TU).
Na obrazoch vyzerá zamatový živôtik čierny, inde tmavomodrý. Akú farbu mal naozaj?
To je veľmi dobrá otázka. Viacerí maliari originál odevu nevideli a svoje obrazy kopírovali z existujúcich. Videla som kolorovanú fotografiu, kde mal živôtik dokonca červenú farbu. Na obrazoch v Hofburgu sa javí ako tmavomodrý s čiernym leskom, na oficiálnej olejomaľbe obradu korunovácie vyzerá skôr čierny so sivým leskom. Aj vo Worthových monografiách sa ukazuje ako tmavomodrý, jednoznačne to však určiť nevieme. Osobne sa prikláňam k tomu, že bol tmavomodrý. Pri našej realizácii sme zvolili veľmi tmavý odtieň modrej s dlhším chlpom a čiernym leskom, aby sme uspokojili oba tábory.
Bola Sissina korunovačná róba najnáročnejšia, akú ste kedy rekonštruovali?
Každé šaty sú iné. V spoločnosti Fringia sme vytvárali mnohé reprezentatívne aristokratické odevy, ale tento komplet bol navrhnutý na korunováciu, čo je najvýznamnejšia udalosť v živote aristokrata, z tohto pohľadu boli naozaj výnimočné.
Čo ešte považujete za svoj „majsterštuk“?
Jedným z pamätných je odev grófky Alžbety Báthoryovej. Výhodou je, že sa zachoval portrét, namaľovaný počas jej života, takže predpokladáme, že relevantne zachytil dobovú reprezentatívnu módu, doplnky, šperky a účes. Zaujímavý a v jej prípade charakteristický odevný prvok je plochý golier z jemnej čipky, podopretý drôtenou konštrukciou. Na jeho výrobu som mimoriadne hrdá. Vytvorili sme ho ako presnú repliku podľa zachovaných nálezov a na korpus som ručne prišívala paličkovanú čipku s typickým renesančným vzorom. (FOTO Báthoryovej róby nájdete TU.)
FOTO rakúskej aj slovenskej repliky nájdete v GALÉRII
Prečítajte si tiež:
- Kmotríkovej prvé FOTO po konci v TA3: Bola na nepoznanie! Neuveríte, kde sme ju pristihli
- Na dedičstvo po Lasicovi nedajú dopustiť: Jeho dcéra a vnučky sa s ním premávajú po meste FOTO
- Nedá mu len tak pokoj! Slováčková exmilenka sa nevzdáva FOTO
- Bagárová ukázala po drahej dovolenke aj nové luxusné auto, fanúšikovia vypenili
