Už druhý rok pôsobí ako učiteľ etiky a náboženstva na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave. Stretli sme sa s ním pri natáčaní dokumentu o Antonovi Srholcovi na mieste, ktoré bolo srdcovkou jeho staršieho kolegu - v resocializačnom centre Resoty v Podunajských Biskupiciach. Zhovárala sa s ním MONIKA MIKULCOVÁ.

Vy teraz pôsobíte ako učiteľ. Aké to je?

Áno, stal som sa na staré kolená učiteľom a musím sa usmiať, lebo všetci moji kolegovia sú odo mňa mladší, ale učia dlhšie. Takže ja, čo som senior vekom, som junior v učení. Ale keďže učím už druhý rok, som junior plus. Ale nikdy sa mi už nepodarí byť seniorom. Snažím sa aspoň priblížiť mladým.

Čím?

To ani nie je múdrosť, ktorú som hádam za tie roky získal, ale do školy chodím na elektrickej kolobežke. Viete, teraz sú kolobežky v móde a ja sa snažím byť tiež in.

Ako reagovali žiaci, keď ste ich začali učiť? Predsa len, boli ste celebrita…

Mal som tú výhodu, že pre nich som celebrita veľmi nebol. Keď sa mi udiali tie veci, oni mali desať-jedenásť rokov a vtedy ich veľmi nezaujímalo, čo sa deje vo svete. Ale potom si ma vygúglili a keď ma chcú potešiť, povedia mi, že „stará mama vás pozdravuje“. A ja sa pýtam: „Mama, nie?“ „Že nie, stará mama.“ Popri tom som sa zviezol a už ma poznajú aj moji študenti. Stal som sa tak trochu populárnym medzi nimi. Ani nie preto, čo sa stalo, ale snažím sa vžiť do ich situácie a poznávať, čo majú oni radi, čím žijú. Možno som omladol… Možno. (Smiech.)

Chýba vám kňazský úrad?

Chýba, samozrejme, že chýba! V živote som nechcel byť učiteľom. Toto je taká z núdze cnosť. Na druhej strane, musím vychádzať z reality. Nemôžem lamentovať. Je to už sedem rokov, na čo by som o tom uvažoval. Musím sa zmieriť s tým, že takto to už bude. V iné nedúfam.

Iný než iní: Kňaza si mnohí obľúbili aj preto, že chápal ich neresti.
Iný než iní: Kňaza si mnohí obľúbili aj preto, že chápal ich neresti.
Zdroj: Archív

Anton Srholec mal predstavu, že by ste po ňom mohli centrum prevziať. Nelákalo vás to?

Ale nie, to nie je moja parketa... Nevyznal by som sa v tom. Na to človek musí mať charakter a charizmu, ja som intelektuál a nevedel by som tak fungovať, to si priznám. On bol človek z takéhoto prostredia, kadečo prežil, bol v base... Ja som inak nastavený - môžem tu byť, môžem sa porozprávať, potešiť ich, ale byť s nimi dennodenne, to asi nie. Nerobme si ilúziu, že všetci môžeme všetko. Ani mi to nikdy nenapadlo, že by som to prebral. Nikdy.

Je pravda, že po kauze s vaším odvolaním vám povedal, že by ste mohli robiť smetiara, voziť sa a žehnať mesto?

To povedal zo žartu. Bolo by to trápne. Koho by to potešilo? Mňa isto nie a ľudia by sa len smiali, že Bezák robí smetiara. Človek musí mať svoju dôstojnosť, aj keď akokoľvek padne.

Kedy ste boli naposledy v Resoty?

Ešte pred jeho chorobou, asi pred piatimi rokmi. Zoberte si, že keď sem prišiel, mal 63 rokov! Bol na dôchodku, mohol to nechať, ale on to ťahal do konca! Ja už uvažujem, ako si pôjdem oddýchnuť, a nie sa púšťať do niečoho…

Spomínate si na prvé stretnutie s pánom Srholcom?

Dopočul som sa, že sa potešil, keď som sa stal biskupom. Vedel som o ňom, že existuje, ale pracoval som v úplne inom regióne. Potom sme sa stretli v Resoty aj u neho doma. Mal som to šťastie, že som s ním mohol ešte byť, aj keď už bol v pokročilejšom štádiu rakoviny a nevládal. Cítil som z neho taký pokoj, vedel prijať život končiaci sa rakovinou, čo nie je jednoduché, a nedeprimovalo ho to. Niečo pekné v ňom bolo celý život a to mu zostalo až do smrti.

Resoty: Resocializačné centrum založil Srholec v roku 1991.
Resoty: Resocializačné centrum založil Srholec v roku 1991.
Zdroj: Tony Štefunko

Keby ste ho mali charakterizovať jedným slovom, ktoré by to bolo?

To je ťažké, ale asi symbol. Symbol zvláštnej doby. Druhá svetová vojna, komunizmus, Jáchymov, ktorým prešiel. On prežil také časy, ktorých návrat by som si nikdy neprial. Obdivujem, ako si vedel zachovať slobodu, slobodu vlastného života, vlastného bytia, existenciálnu slobodu. Takže symbol slobody, to by pasovalo.

Čo by ste mu odkázali do neba?

To by mohol skôr on mne odkazovať ako ja jemu. On spomínal, že mal ako 13-ročný veľmi silný zážitok, ktorý potom určil a osvietil celý jeho život, že to bolo niečo krásne. Tak asi to by som mu zaprial, aby to, čo zažil ako malý chlapec, zažíval v priestore nebeského života naplno, bez konca, bez hraníc. Lebo život mu to neponúkol, bol spletitý, ťažký, náročný. Napriek tomu, že bol človekom humoru, pokoja. Takže by som mu odkázal, nech si to teraz užíva.

Čo sa zmenilo od jeho odchodu?

Myslím, že mnohé veci sa pohli dopredu, možnože s takou bolesťou, lebo všetko, čo raz ochorie, a to Slovensko je dosť choré, potrebuje vyliečiť a on k tomu dosť prispel. Stopa Antona Srholca akoby pomaličky uzdravovala alebo ožívala v našom priestore. Zásadnú zmenu nevidím, ale takú tichučkú. Možno tiché zmeny sú ešte lepšie ako tie radikálne, revolučné, ktoré potom pohltia samy seba.