Plus 7 dní

Záchvat! Hodím si menšiu horúčenku! Dám si takých... tridsaťdeväť bude stačiť! Mydielko, kriedička a kávička - a o chvíľu je tu horúčka ako hrom... Aj so zimnicou! Potom stačí jedna injekcijka a hneď som na nohách...

Poznáte slávnu scénu? Podobných gagov je v komédii Skalní v ofsajde oveľa viac. Natáčala sa v novembri 1960 a v hlavnej úlohe sa blysla trojica skalných futbalových fanúšikov v podaní Františka Dibarboru, Arnošta Garlattyho a Antona Mrvečku.

Film si aj po rokoch plným právom zaslúži označenie, ktoré sa zjaví hneď v úvodných titulkoch - veselohra. Na rozdiel od dnešných chuligánov tí filmoví boli skutočne vtipní.

„Slovenská kinematografia vždy trpela tým, že bola druhá, na rozdiel od českej sme nemali tradíciu predvojnových komédií a po vojne sa začínalo prakticky od nuly. Hovorí sa, že našou národnou črtou je to, že Slováci nemajú zmysel pre humor, ale to je trochu drsné.

Bola tu vrstva filmárov, ktorí film vnímali ako umenie v dobrom zmysle slova, ale okrem umelecky náročných diel prišli aj divácky veľmi úspešné filmy, ich návštevnosť sa rátala v miliónoch. To je aj prípad filmu Skalní v ofsajde,“ hovorí Václav Macek, profesor na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a spoluautor knihy Dejiny slovenskej kinematografie.

Úspech filmu je zaslúžený. Je plný komických scén a odvíja sa od jednoduchej línie: Sekáč, Bariak a Drozd, ako zneli mená hlavných aktérov snímky, sa snažia dostať na medzinárodný futbalový zápas Československa s Brazíliou. A sú preto ochotní obetovať všetko vrátane pobytu v nemocnici, rande s frajerkou a krízy v manželstve.

Ako dokazujú archívne fotografie Antona Šmotláka z nakrúcania v novembri 1960, film sa natáčal predovšetkým v Bratislave. Na štadióne na Tehelnom poli, v miestnej krčme, v uliciach s električkami, na ktoré sa ešte dalo naskakovať za jazdy.

Okrem toho sa točilo v Plaveckom Podhradí, kde zapálený futbalový fanúšik a mestský človek pán Sekáč na výlete zistí, že v živote sú aj iné veci než futbal, napríklad taký východ slnka v prírode. „To som v živote nevidel,“ povie úprimne rozcítený Dibarbora.

<strong>Pozrite si ukážku z filmu: </strong>

Film natočil Ján Lacko podľa námetu spisovateľa Jána Bodeneka a scenára Maximiliána Nitru, pre režiséra to bol štvrtý celovečerný film. V čase nakrúcania Skalných v ofsajde už mal za sebou známu komédiu Šťastie príde v nedeľu.

„Ján Lacko pôvodne pôsobil v dokumentárnom filme, ale potom bol ‚odídený‘, lebo natočil dokument o negatívach kolektivizácie na dedine, následne sa vyprofiloval ako celoživotne komerčne úspešný režisér komédií,“ vysvetľuje Macek.

V archíve Slovenského filmového ústavu sme po päťdesiatich piatich rokoch od vzniku filmu našli dobové články a recenzie. Vstupné do kina bolo päťdesiat halierov a reklama pozývala na „Tri tutovky na plátne: Dibarbora, Garlatty, Mrvečka“.

Garlatty vtedy na otázku, ako sa mu pracovalo s režisérom, povedal: „Klobúk pred ním dole. Je to muž plný fantázie a hlavne vie, čo chce.“ Podľa neho majú na vydarenej komédii zásadný podiel tiež samotní herci: „Do veľkej miery by som pričítal výslednú komediálnosť filmu herectvu, film istotne dotvorili samotní herci, ktorí vypointovali jednotlivé repliky a scénky.“

Dokazuje to aj pôvodný filmový scenár, ktorý sme našli v Slovenskom filmovom ústave. Napríklad v známej scéne, keď si Mrvečka „hodí menšiu horúčenku“, ešte chýba vtipný rozpis chýrneho receptu - ten doplnili zrejme až priamo na pľaci.

Komunistická filmová kritika síce chválila komédiu ako žáner, ktorý mal na Slovensku skromné zastúpenie, no vyčítala mu slabú propagáciu aktívnej telovýchovy. Iné konštatovania sú však nadčasové a platia i dnes: „V súčasnej biede filmovej veselohry nás teší dobrý štandard filmu i fakt, že tvorcom sa podarilo vyrobiť vkusnú veselohru.“

Film ukazuje aj reálnu stránku života v komunizme na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Všetky obchody sú podvečer zatvorené, totalitný policajt je pán, spolupracuje s ním režimový novinár a za úplatok sa dá vybaviť všetko. Mať doma chladničku je luxus a automatická práčka je len jedna - spoločná v suteréne bytovky, kde sa konajú povinné schôdze.

Snímka súčasne ponúka reálne, čiernobiele zábery z futbalového stretnutia medzi Československom a Brazíliou na štadióne Slovana. Dielo vzniklo na rozhraní dvoch kapitol komunistického režimu. Po brutálnom stalinizme v päťdesiatych rokoch prišli uvoľnenejšie šesťdesiate roky.

„Do kín začali prichádzať aj filmy z reálneho života, už to nemuseli byť filmy o úderníkoch a komunistickej strane,“ pripomína Macek. „Filmy sa už nenatáčali v ateliéroch, kde sa vybudovala celá ulica a podobne, ale točilo sa priamo na ulici, v reálnom živote, bola tendencia ísť po realite, čo sa odrazilo aj na tomto filme.“

Menej žartovný bol osud troch hlavných protagonistov v skutočnom živote. Všetci zomreli tragicky. Garlatty mal problémy s alkoholom a v roku 1962 spáchal samovraždu po tom, ako sa pokúsila zomrieť jeho manželka i s deťmi. Mrvečka spáchal samovraždu v pezinskej psychiatrickej nemocnici v roku 1985 a Dibarbora zomrel na následky ťažkej autohavárie na bratislavskom moste v roku 1987.

Apropo, recept na zvýšenie teploty s mydielkom, kriedičkou a kávičkou odvtedy skúšali celé generácie študentov, ktorí sa chceli uliať zo školy. Údajne nefunguje. Ako však volajú protagonisti filmu: „Čo sme? Športovci! A čo robí športovec? Športovec sa nikdy nevzdáva! Tak bojujme, dohroma!“

Ale sme to rozkúrili, čo...? Len aby z toho ohníka nič nebolo…“ Film Skalní v ofsajde neobchádza ani fenomén chuligánstva na futbale. Trojica hlavných protagonistov podpáli počas zápasu zdrap novín. Vidí ich policajt i fotograf, ktorý ich zveční, a následne sa odvíja vtipná zápletka.

Film tak v neposlednom rade prináša pohľad na dobové fandenie. Nepriateľské tábory sa medzi sebou poškriepili i pobili, ibaže na rozdiel od dnešných radikálov nepotrebovali propagovať fašizmus, hulákať rasistické primitivizmy, ničiť štadióny a svojím správaním si vynucovať policajné manévre, ktoré platíme všetci z našich daní.

Negatívnou stránkou futbalového radikalizmu sú známi napríklad ultras Slovana, na ktorého štadióne sa kedysi film natáčal. Oslovili sme Sergeja Danilova, spoluzakladateľa kampane Šport spája - rôzne farby, jedna hra, ktorý je spoluorganizátorom osvetových aktivít proti rasizmu vo futbale.

Vo filme sú skalní fanúšikovia podstatne umiernenejší než dnes, keď dochádza k väčším výtržnostiam. Prečo škody neplatia fanúšikovia a kluby?

Škody platia výtržníci, ak sa im vandalizmus alebo iný skutok preukáže. Nie vždy sa to darí. Škody znášajú kluby, pretože sú poškodené ich štadióny, takže musia investovať do opráv. Lacnejšie by však možno vyšla prevencia a jasne nastavené mantinely správania na štadiónoch.

Vo filme sú fanúšikmi normálni muži a nie holohlaví agresori. Čo robiť s radikalizáciou a podarí sa odstrániť násilie a rasizmus zo štadiónov?

Vymedziť jasné pravidlá, čo je ešte športové povzbudzovanie a čo už klub alebo futbalový zväz nebudú tolerovať, keďže sú organizátormi podujatia. Majú právo výberu. Samozrejme, aj preventívnymi, osvetovými a vzdelávacími aktivitami, najmä medzi mladými, sa dá postupne zvyšovať kultúra na štadiónoch.

Nie je problém aj v tom, že kým v minulosti boli štadióny plné divákov, dnes ich je na zápasoch podstatne menej a agresívni fanúšikovia vytŕčajú?

Je pravda, že pri slabších návštevách v súčasnosti vyniknú. Ak sa ich klub rozhodne nevpustiť na svoj štadión, tak môže zaznamenať celkový úbytok fanúšikov, ale verím, že v dlhodobom horizonte sa mu to vráti v podobe vyššieho počtu bežných športových fanúšikov, ktorým ide predovšetkým o futbal.

Tým nechcem zo štadiónov vylučovať ultras ako takých, len tvrdím, že ak sa opakovane prekračujú hranice slušnosti, tak je na rozhodnutí klubu, či nastaví nejaké hranice. Návštevnosti v lige by pomohlo, ak by sme mali viac kvalitných hráčov a tímov, ktoré by dokázali postupovať v európskych pohároch aspoň do skupinovej fázy.

Skalní v ofsajde: Traja hrdinovia vydarenej komédie mali tragický osud

Výber pre vás