Od detstva túžil po herectve, ale pre chybu reči sa musel venovať iným povolaniam. Vždy však boli príbuzné filmu či divadlu. Začínal ako premietač v kine a lepič plagátov, dnes je známy ako riaditeľ Divadla Andreja Bagara v Nitre. A keďže už nie sú na hercov také vysoké nároky ako kedysi, Jaroslavovi Dóczymu (60), synovi legendárneho herca Jozefa Dóczyho (†83), sa konečne podarilo postaviť aj pred televíznu kameru.

Ukrátený

Filmové a divadelné prostredie mu učarovalo už v detstve, v časoch, keď jeho otec putoval z filmu do filmu a z inscenácie do inscenácie. Kým iné deti hercov boli pred kamerou pečené- -varené, malý Jaro, hoci po tom veľmi túžil, medzi nimi nebol.

„Nevedel som poriadne povedať r,“ vysvetľuje Jaroslav svoj niekdajší hendikep. „V tom čase, keď mal niekto sykavky, šušlal alebo mal nejakú inú rečovú chybu, nemohol byť hercom. Pán profesor Záborský nádejným študentom herectva pozeral aj na zuby. Dnes majú viacerí herci jazykový hendikep a nikoho to netrápi. Javisková reč išla do úzadia, takže im neraz ne- rozumieť,“ kritizuje bez okolkov súčasné pomery. „Starší herci sú jasní. Tam je všetko v poriadku. Ich javiskový prejav je svetový. Lenže príde mladý, dá hlavu trochu nabok a už mu nerozumieť.“ 

Prvú skúsenosť pred kamerou získal Jaroslav Dóczy vo filme Vlakári z roku 1988, dnes už polozabudnutom, kde ako dídžej uvádzal vtedajší veľký hit Dalibora Jandu Kde jsi. Na ďalšiu príležitosť si musel počkať pekných pár rokov.

„Dcéra ma stiahla na výberové kastingy do rôznych agentúr, odkiaľ si ma postupne volali do seriálov a iných projektov. Prvá bola Súdna sieň. Dostal som úlohu žalobcu, ktorému prekážalo, že jeho sused, ktorý sa vrátil z Afriky, si spravil plot z rôznych smradľavých bylín. A navyše mi prebral manželku. Nakoniec sme sa aj pobili. To bol veľmi slávny diel...“ pripomína.

Keď potom doma opisoval ešte žijúcemu otcovi priebeh natáčania, slávny Jozef Dóczy nevychádzal z údivu. „Keď som mu povedal, že počas jedného dňa natočia tri diely, skoro odpadol. Stále sa ma pýtal, kedy máme skúšky. Vysvetľoval som mu, že prídeme na pľac, zoberú nám scenáre a musíme improvizovať. To by vraj on nezvládol,“sprostredkoval nám jeho pocity.

Hviezda pre dôchodcov

Jaroslavova herecká kariéra sa od začiatku obmedzila na malé epizódne postavy. Po Súdnej sieni pokračovala Pravdivými príbehmi Katky Brychtovej, účinkoval tiež v seriáloch Rodinné prípady, Oteckovia, Nový život, Horná Dolná, no najväčšiu popularitu podľa vlastných slov získal v sérii príbehov Desatoro bezpečného seniora. „Premietajú to všetkým dôchodcom, aby nenaleteli ‚šmejdom‘. Odvtedy ma všetci starší zdravia a ľutujú, ako som komu naletel,“smeje sa.

Vychutnáva si tiež bizarné situácie, ktoré sa mu pri filmovačkách stávajú. „V Hornej Dolnej sme s Mirom Kašpicom hrali bezdomovcov. Jeden obraz sme mali aj na autobusovej stanici v Piešťanoch. Boli sme takí zamaskovaní, že ľudia nás zďaleka obchádzali. Ďalší obraz sme mali v dedine, kde sa Horná Dolná nakrúca. Nechcelo sa mi pre­zliekať, tak som v kostýme nasadol do auta a vybral sa tam. Po ceste som však zistil, že nemám benzín, zastavil som teda na čerpacej stanici. Ten pohľad, ktorým sa na mňa pozerala pokladníčka na pumpe, ste ešte nevideli. Videla krásne auto, drahý mobil, platil som kreditkou… Určite si myslela, že som všetko ukradol.“

Nedávno Jaroslav Dóczy dobyl aj módny svet. Oslovil ho známy fotograf Braňo Šimončík, ktorý pre časopis Vogue Portugal fotografoval zábery na motívy filmu Prelet nad kukučím hniezdom. „To bola taká veľká a profesionálna produkcia, že to nemajú ani pri niektorých filmoch,“ vyzdvihuje prácu nášho niekdajšieho kolegu.

My sme Jaroslava zastihli priamo na pľaci počas natáčania seriálu Nový život, kde stvárňuje postavu gynekológa Macha. „Lekári v Nitre ma už oslovujú pán kolega. Už viem čítať röntgenové snímky, vyznám sa v laboratórnych výsledkoch a postupne si osvojujem aj odbornú terminológiu. Napríklad dnes som použil slovo preeklampsia. To je nedostatočné prekrvenie placenty. Prejavuje sa vysokým tlakom, nevoľnosťami a vracaním. Tri dni som sa to slovo učil,“ prehodí pobavene.

Zašlé časy

Inak sa podľa Jaroslava Dóczyho veľa toho zmenilo. Najmä vzťahy medzi hercami a ich prístup k práci. „V divadle som sa pohyboval odmalička a otec ma často brával na rôzne filmovačky. Kedysi boli ľudia z brandže oveľa družnejší, dnes sú to takmer všetko individuality. Sú aj príjemní, s ktorými sa dobre robí, no nájdu sa aj odmeraní. Neviem, či majú pocit, že im beriem kšeft alebo sa im ako amatér miešam do remesla. Do hlavy im nevidím. Keď odchádzame z pľacu, niektorí sa ani nepozdravia,“krúti nechápavo hlavou a s nostalgiou spomína na zašlé herecké časy, ktorých bol svedkom.

Jozef Dóczy mal podľa slov jeho syna aj vo vysokom veku ambíciu pomáhať mladšej generácii hercov. „A nielen on. Aj Adelka Gáborová, Milanko Kišš alebo Jožko Bednárik. Dnes už skúsenosti starších na mladších neprechádzajú. Mám pocit, že sa prestalo odovzdávať žezlo pokory a vzťahu k povolaniu. Kedysi umelci medzi sebou debatovali o svojej práci a analyzovali ju. Dnes, keď prídem do bufetu, bavia sa o tom, ako skončil hokej a kto hrá futbal. Alebo ani to nie. Skočia do auta a utekajú domov,“ poukazuje na súčasné pomery.

Naopak, z detstva si Jaroslav Dóczy pamätá, ako všetci herci boli jedna veľká rodina. „Navštevovali sme sa alebo keď išli rodičia na víno, my deti sme na nich čakali pri kofole. Po predstavení sa neraz mulatovalo do rána. Mali sme susedu, ktorá raz hovorila manželovi: Pozri sa, je šesť hodín ráno, ty ešte chrápeš a Dóczy už ide z potravín a manželke nesie kvetinu. A to sa otec len vracal ráno z premiéry a cestou z divadla nakúpil raňajky.“ 

Už ho nepoznajú

Nové móresy v hereckej brandži zastihli aj legendárneho herca, zmieroval sa s tým veľmi ťažko. Kedysi jeden z najvyťaženejších umelcov bol po sedemdesiatke nešťastný z nedostatku televíznej práce a začínal mať zdravotné problémy. „Táto doba nás odpísala. Teraz za mesiac či dva vyjde celebrita a starých necháva vzadu. No nie ich skúsenosti. Tie nepredbehne. Zanedbali nás a nie je to pekné,“ posťažoval sa v roku 2006.

Viac ho však trápilo zdravie. „Mám pred operáciou kolena a tie bolesti ma ničia. Bednárik ma teraz obsadil do jedného muzikálu a sľúbil, že ma aj s Olinkou Hudecovou posadí na jednu lavičku, kde ostaneme celé predstavenie. No to ste mali vidieť. Stoličky malé ako pre materskú školu a neustále som musel po javisku behať a tancovať. Nevadí. Aj ma to vzpružilo, aj som trochu schudol. Keď nehrám v divadle, som chorý. Keď som na javisku, akoby som dostal injekciu do nôh, nič necítim. Som zdravý,“ vyznal sa vtedy.

Neskôr sa Jozef Dóczy po­drobil operácii kolenného a bedrového kĺbu a po čase strávenom na invalidnom vozíčku sa o barlách opäť učil chodiť. „Krátko pred smrťou ešte s kolegami vtipkovali, že ako storočný bude tancovať v Let’s Dance. Žiaľbohu, to sa nepodarilo,“skonštatoval Jaroslav Dóczy.

Jeho otec skonal začiatkom roka 2013. Dnes, sedem rokov po smrti Jozefa Dóczyho, sú už televízne či filmové štáby také premladené, že niektorí ho už nepoznajú. „Ňusi Bárta áno, ale mnohí nie. Na pľaci vládne všeobecne anonymita, nikto sa o nikoho nezaujíma,“ hovorí Jaroslav otvorene.

Napriek tomu neľutuje, že sám k hereckému povolaniu pričuchol. „Nie je to o zárobku, ale o skúsenostiach. Pri niektorých produkciách mám pocit, že by som mal platiť ja im za to, že mi robia školenia. Ale stať sa hercom na plný úväzok si netrúfam. V divadle mám svoju funkciu - tá je možno ešte náročnejšia, než hrať na javisku či pred kamerou,“ konštatuje na záver. 

Dóczyho vnúčatá: Herečka a kameraman

Jaroslav nie je sám, kto po Jozefovi Dóczym zdedil herecký talent. Jeho dcéra Linda vyštudovala konzervatórium, sám ju označuje za skvelú herečku aj speváčku. Láka ju najmä muzikálový spev. Teraz však s manželom a dvomi deťmi žijú vo Francúzsku. „A syn Jozef sa zas venuje foteniu a kamere. Raz so mnou išiel na natáčanie Policajných prípadov a hneď angažovali aj jeho,“ hovorí.

V GALÉRII aj smutné posledné zábery legendy Jozefa Dóczyho na invalidnom vozíčku. A takto vyzerá jeho syn Jaroslav ako bezdomovec