Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/skutocny-pribeh-marie-durickovej-obrovskym-smutkom-privodila-pat-infarktov-foto">Smutná spisovateľka veselých príbehov: FOTO v GALÉRII</a>

Spisovateľka Mária Ďuríčková (†85), známa tvorbou pre deti a&nbsp;mládež, bola utrápená žena. Do&nbsp;konca života sa nedokázala zmieriť so smrťou manžela, ktorý padol v&nbsp;Slovenskom národnom povstaní. Mladá vdova zostala s&nbsp;osemmesačným synom a&nbsp;už nikdy sa nedokázala znova poriadne zamilovať. Jediný syn rešpektovanej literátky Ján Masaryk (80) prehovoril exkluzívne pre PLUS 7 DNÍ o&nbsp;matkinom skutočnom živote, čo mu po&nbsp;nej zostalo a&nbsp;ako na&nbsp;jej legendárnych dielach dnes zarába.ň

Keď sme ako malé deti čítali milé a&nbsp;veselé rozprávky Danka a&nbsp;Janka, O&nbsp;Guľkovi Bombuľkovi, Majka Tárajka, Janko Hraško či Zlatá priadka, mohli sme nadobudnúť dojem, že ich autorka Mária Ďuríčková je šťastná žena. „Bola taká, ale len v&nbsp;prítomnosti detí. Na&nbsp;besedách v&nbsp;škole sa naozaj tvárila rozjarene a&nbsp;šťastne. Doma som ju takú nikdy nevidel,“ prekvapil nás úprimnosťou Ján Masaryk, keď nás privítal na&nbsp;svojej usadlosti na&nbsp;Myjave. Jemu ani nikomu z&nbsp;rodiny autorka rozprávok nedovolila, aby ju na&nbsp;besedy sprevádzal. „Vyslovene nám to zakazovala. Akoby nadobudla pocit, že je nemiestne usmievať sa, keď jej zomrel manžel. Smútila za&nbsp;ním celé desaťročia, prakticky do&nbsp;konca života,“ odhalil povahovú črtu matky, ktorú rovnako ako jej priatelia oslovoval Dada. Podľa syna väčšiu časť života prežila Mária Ďuríčková v&nbsp;bratislavskej bytovke na&nbsp;Dunajskej ulici 47. „Ten dom dal postaviť istý Kellner. V&nbsp;ťažkých časoch pomáhal ďalším Židom, preto tam žili predovšetkým oni,“ spomína syn s&nbsp;nostalgiou. „Všetci boli veľmi dobrí ľudia. Keď sa dozvedeli, že som polosirota po&nbsp;partizánovi, držali nado mnou ochrannú ruku. Kellner mal kontakty aj v&nbsp;Amerike. Priniesol odtiaľ projektor a&nbsp;púšťal nám čiernobiele disneyovky ako Pepek námorník, Káčer Donald alebo Mickey Mouse. Úžasné.“ Ján si pamätá aj na&nbsp;známu&nbsp; prešporskú postavičku - pána v&nbsp;cylindri a&nbsp;s&nbsp;paličkou v&nbsp;ruke. „Schöne Náci chodieval aj k&nbsp;nám a&nbsp;bol veľmi milý. Traduje sa, že bol psychicky narušený. My sme ho tak nevnímali. Ženy ho milovali pre jeho galantnosť, a&nbsp;keď sme ho s&nbsp;kamarátmi zbadali na&nbsp;ulici, hneď sme utekali za&nbsp;ním. Pozornosť sa mu&nbsp; páčila, hneď nám v&nbsp;cukrárni niečo kúpil.“

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/skutocny-pribeh-marie-durickovej-obrovskym-smutkom-privodila-pat-infarktov-foto">https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/skutocny-pribeh-marie-durickovej-obrovskym-smutkom-privodila-pat-infarktov-foto</a>

Mária Ďuríčková sa na&nbsp;nedostatok práce nikdy nesťažovala, napriek tomu neraz zápasila s&nbsp;nedostatkom peňazí. „Raz sme sa museli z&nbsp;tretieho poschodia presťahovať na&nbsp;prízemie do&nbsp;menšieho bytu. Nebolo to len z&nbsp;finančných dôvodov. Štát u&nbsp;nás ubytovával podnájomníka, ktorého sme v&nbsp;menšom priestore nemuseli mať.“ Stretnutia a&nbsp;debaty, ktoré sa u&nbsp;Ďuríčkovej odohrávali, má syn dodnes v&nbsp;živej pamäti. „Spal som v&nbsp;predsieni, ale všetko som počul. Najčastejšie k&nbsp;nám chodil básnik Ján Kostra, ku ktorému mala mama veľmi blízko. Nikdy to však verejne nepriznala. Veľmi často u&nbsp;nás boli aj ďalší básnici – Ján Turan, Miroslav Válek alebo Ľubo Feldek.“ Až z&nbsp;ich rozhovorov sa ako chlapec dozvedel čo-to o&nbsp;svojom otcovi Vojtechovi. „Bol učiteľ, krásne kreslil a&nbsp;s&nbsp;mamou sa veľmi milovali. Ešte ako zaľúbenci si každý večer spievali a&nbsp;ľudia ich chodili počúvať. Nakoniec zomrel príšernou smrťou. Počas Slovenského národného povstania ho zatkli fašisti, väznili a&nbsp;potom popravili. Jeho telo uložili do&nbsp;masového hrobu pri Bánovciach nad Bebravou,“ prezrádza. Ján Masaryk nahlas uvažuje, že sa mama asi aj snažila znova zamilovať, no nešlo to. „Možno aj mne chcela zadovážiť otca, aby ma nevychovávala sama. Vtedy to bolo niečo veľmi zvláštne. Raz stopovala z&nbsp;Budmeríc do&nbsp;Bratislavy a&nbsp;vzal ju kamionista. Cestou sa vraj zblížili a&nbsp;začala uvažovať o&nbsp;vzťahu. Veľmi rýchlo si však uvedomila rozdielnosť záujmov a&nbsp;prerušila s&nbsp;ním kontakt.“

Celá rodina mala pohnutú históriu. Našu pozornosť upriamuje Ján aj na&nbsp;priateľstvo deda Ondreja s&nbsp;Milanom Rastislavom Štefánikom. Vraj sa zoznámili v&nbsp;čase, keď starého otca zajali v&nbsp;Rusku. „Štefánik chodil po&nbsp;tamojších zajateckých táboroch a&nbsp;verboval chlapov do&nbsp;československých légií. So starým otcom sa neskôr tak spriatelili, že mu venoval tabatierku s&nbsp;cigaretami. Dlho sme ju opatrovali. Potom sa niekde zapatrošila,“ mávne rukou. Z&nbsp;rozprávania starého otca Ján Masaryk vie, že svetobežný Štefánik túžil, aby naša krajina vyzerala a&nbsp;fungovala ako Švajčiarsko. „Vždy hovoril, že musíme urobiť všetko pre to, aby to u&nbsp;nás vyzeralo ako u&nbsp;Helvéta. Tak sa vtedy nazývali Švajčiari. Túto víziu opisoval neraz aj vo svojich zápiskoch.“

Národne orientovaná bola aj Mária Ďuríčková. Keď ako šéfredaktorka časopisu Slniečko napísala za&nbsp;socializmu deťom, prečo musia byť hrdé na&nbsp;Štefánika či Dubčeka, bolo zle. Komunisti ju vyhodili a&nbsp;zakázali jej publikačnú činnosť. „Ešte predtým ju Ľudo Zúbek oslovil, aby mu napísala úvodník do&nbsp;nejakej knihy. Spomínala tam Stalina aj Hitlera, no vydali to. Až následne z&nbsp;celého nákladu vytrhávali prvú stránku knihy s&nbsp;jej textom,“ opisuje syn neduhy totality. Keďže Ďuríčkovej knihy sa výborne predávali a&nbsp;do&nbsp;štátnej po­kladnice putovali nemalé peniaze, zákaz publikovania mocipáni časom zmenili „len“ na&nbsp;obmedzenie. „Mohla písať iba rozprávky a&nbsp;do&nbsp;roka vydať jednu knihu. Lenže Vlado Mináč našiel aj v&nbsp;nich politický rozmer. Zoberte si napríklad rozprávku o&nbsp;Zlatovláske a&nbsp;čiernej paničke. Čierna panička sa tak veľmi bála toho, že Zlatovláska prezradí, čo videla v&nbsp;trinástej komnate, že sa jej vyhrážala popraviskom. Zlatovláska všetky muky vydržala. Aj teraz by mal existovať niekto, kto dokáže preveriť skutočnú hodnotu človeka, ktorý sa uchádza o&nbsp;vysokú funkciu,“ filozofuje Ján Masaryk.

Medzi Ďuríčkovej významné diela zaraďujeme aj zozbierané povesti o&nbsp;Bratislave, ktoré sa tradovali z&nbsp;pokolenia na&nbsp;pokolenie. Zostavila z&nbsp;nich knihy Dunajská kráľovná a&nbsp;Prešporské povesti. Po&nbsp;mnohých rokoch s&nbsp;požehnaním syna vy­šla kniha s&nbsp;názvom Prešporské legendy ožívajú, ktorá na&nbsp;dielo jeho mamy nadväzuje. O bájnych&nbsp;strašidlách, vodníkoch či domoch sa tu rozpísali súčasníci Michal Havran, Michal Hvorecký, Mirka Ábelová či youtuber Peter Altof známy ako Expl0ited. „Nepoznám ani jedného z&nbsp;nich, ale je to nádherná kniha. Postavy a&nbsp;miesta, ktoré sa tam spomínajú, stále existujú, je výborné, že na&nbsp;ne upozornili,“ teší sa syn Márie Ďuríčkovej. Keď sa Jána Masaryka spýtame, čo hovorí na&nbsp;fakt, že Eva Máziková pomenovala svoje prsia po&nbsp;Danke a&nbsp;Janke zo slávnej knihy, rozosmejeme ho. „To naozaj? Nevedel som o&nbsp;tom, je to&nbsp;zlaté,“ prehodí.&nbsp;Pobavene tiež opíše štýl, akým mama pracovala. „Keď písala, okolitý svet nevnímala. Dala niečo variť, a&nbsp;hoci sedela hneď vedľa sporáka, zabudla na&nbsp;to. Prihárali jej aj čajníky. Darmo jej pískal hrniec s&nbsp;vriacou vodou, vôbec si to nevšimla. Spamätala sa až vtedy, keď videla dym a&nbsp;cítila smrad zhoreniny. Preto vždy, keď mala sviatok, každý jej kupoval nové čajníky a&nbsp;hrnce,“ zadúša sa Ján od&nbsp;smiechu.

Keď mal Ďuríčkovej syn osem rokov, ona začala zdravotne chradnúť. Postupne dostala päť infarktov a&nbsp;bojovala aj s&nbsp;tuberkulózou, takže sa jej ťažko dýchalo. „Rok strávila v&nbsp;sanatóriu vo Vyšných Hágoch a&nbsp;ja som zatiaľ putoval k&nbsp;starým rodičom do&nbsp;Zvolenskej Slatiny. Paradoxne, v&nbsp;kúpeľoch sa naučila fajčiť, a&nbsp;keď tam bola druhýkrát, tak sa to zas odnaučila.“ Hoci bola spisovateľka slabá a&nbsp;ubolená, jedinému synovi nič neodpustila. Na&nbsp;vlastné dieťa mala špeciálne požiadavky. „Veľmi veľa sme sa zhovárali. Naše rozhovory nazývala ,deltenie‘. Odvodila si to od&nbsp;toho, že keď voda narazí na&nbsp;prekážku, rozčlení sa na&nbsp;delty.“ Vždy keď sa Ján pobral za&nbsp;mamou do&nbsp;nemocnice, musel prísť s&nbsp;novou myšlienkou „deltenia“. Potom sa o&nbsp;nej rozprávali. „A&nbsp;keď som prišiel nabudúce, musel som tému, o&nbsp;ktorej sme ,deltili‘, spracovať písomne. Následne sme o&nbsp;nej diskutovali. Neexistovala žiadna dovolenka, aby som nemal so sebou notes, do&nbsp;ktorého som si musel všetko zapisovať. A&nbsp;potom si to mama čítala, škrtala, editovala... Bola na&nbsp;mňa prísna. Aj keď som rád písal, nikdy som sa neodhodlal nič vydať. Jej by som sa nikdy nevyrovnal. Oproti nej by som bol len zelina, ktorá sa oprela o&nbsp;plot,“ mieni sebakriticky. Mária Ďuríčková napriek chorobám, ktoré ju sužovali, zomrela ako osemdesiatpäťročná. „Ležala v&nbsp;nemocnici. Ako architekt som mal veľa práce, ale pravidelne som ju nav­števoval. Raz som si v&nbsp;jej izbe vešal kabát, medzitým som ju pozdravil a&nbsp;všimol som si pohyb rukou. Zrazu tam vtrhli lekári. Bola monitorovaná prístrojmi a&nbsp;niečo sa im nezdalo, tak ma poslali von. Zrazu som videl, ako ju oživujú. Dlho sa snažili, aby začala dýchať, no už sa im to nepodarilo. Tak som sa s&nbsp;ňou naposledy potichu rozlúčil. Ešte mala teplú mäkkú ruku,“ spomína Ján na&nbsp;mamin skon v&nbsp;roku 2004. U&nbsp;chlapa ako hora si všimneme slzy v&nbsp;očiach. „Pochovali sme ju v&nbsp;Ružinove, no navštevujeme ju zriedka. Je to od ruky.“

Dnes žije dôchodca Ján Masaryk aj s&nbsp;manželkou na&nbsp;samote na&nbsp;Myjave. Na&nbsp;veľkej usadlosti, ktorú ako chatu kúpila ešte jeho mama. Miestnosť, ktorú si zariadila ako pracovňu, dodnes udržiava v&nbsp;nezmenenej podobe. Na&nbsp;stenách visia obrazy od&nbsp;priateľov, portrét jej aj manžela a&nbsp;veľa, veľa majoliky. „Mala to tu veľmi rada. V&nbsp;roku 1984 v&nbsp;tejto pracovni napísala príbeh Jahniatko v&nbsp;batohu,“ hlesne Ján Masaryk. Hoci jeho matku oslavujeme ako veľkú osobnosť a&nbsp;jej knihy sa dodnes výborne predávajú, výrazný finančný efekt to pre neho nemá. „Mamine knihy vyšli v&nbsp;Japonsku aj Číne, preložili ich do&nbsp;tatárčiny, uzbečtiny a&nbsp;do&nbsp;mnohých iných jazykov, ale ja na&nbsp;tom nezarábam. Za&nbsp;minulý rok mi prišlo na&nbsp;účet asi stopäťdesiat eur,“ poukáže syn na&nbsp;trpkú realitu.