Vedie šoubiznisové oddelenie, ale venuje sa aj témam z iných oblastí, ktoré sa dajú čítať. Novinárčinu berie ako životný štýl. V týždenníku PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2006.

Kristína Dugovičová

Najväčšie nebezpečenstvo pre akýkoľvek archív je voda a oheň, ale aj hlodavce, preto ich zbieram, vtipkuje Milan Antonič (71). Do Slovenskej televízie nastúpil pred vyše päťdesiatimi rokmi a keď išiel do penzie, v Mlynskej doline mu z úcty nevypratali stôl. Dodnes z neho visia zodraté počítačové myši. „Začal som ich odkladať a časom sem dopĺňali aj kolegovia svoje,“ upresní niekdajší dlhoročný šéf informatiky archívu STV. Že budúcnosť bude patriť počítačom, pochopil už ako mladé ucho. Princípy digitálnej databázy vo verejnoprávnej inštitúcii nastavil ešte v roku 1977 a fungujú dodnes. Pri príležitosti 65. výročia STV sa na miesto činu vrátil a osobne nám ukázal svet, ktorý pomáhal vybudovať.

<h2>Mohol byť hercom</h2>
Nikto nevie o&nbsp;záznamoch verejnoprávnej televízie toľko čo on. Len čo sme sa usadili v&nbsp;kancelárii, vo dverách sa zjavila redaktorka, hľadajúca „niečo o&nbsp;výrobe dopravných značiek“. Dôchodca Antonič do&nbsp;databázy ani nenazrel, z&nbsp;pamäti sa mu vynoril čiernobiely šot z&nbsp;roku 1967, keď dopravné značky vyrábali v&nbsp;Skalici. „Tieto staré záznamy, najmä videozáznamy, sú už takmer všetky zdigitalizované, technici ich vedia prehrať na&nbsp;mašine zo 70. rokov, ktorú horko-ťažko udržiavajú pri živote,“ povie po&nbsp;chvíli muž, ktorý sa informačných technológií chopil ešte v&nbsp;70. rokoch. Aj preto sa po&nbsp;páde komunizmu stal jediným Slovákom v&nbsp;úzkom federálnom tíme, ktorý pracoval na&nbsp;vytváraní automatizovaných informačných systémov Československej televízie. Ale pekne po&nbsp;poriadku.

Pôvodne sa mal Milan Antonič stať hercom. Veľkým hercom. Študoval na&nbsp;Vysokej škole múzických umení, jeho spolužiakmi boli Ivan Romančík, Marián Slovák, Eva Matejková. Keď režisér Haspra inscenoval na&nbsp;Malej scéne Albeeho hru Všetko v&nbsp;záhrade, vybavil u&nbsp;dekana špeciálnu výnimku, aby druháka Antoniča mohol obsadiť do&nbsp;hlavnej úlohy. „Mám ešte fotku, ako sa pán Filčík v&nbsp;role opitého milionára o&nbsp;mňa opiera na&nbsp;scéne,“ spomína niekdajší herecký talent na&nbsp;obdobie pred normalizáciou.
Do&nbsp;raketovo rozbiehajúcej sa kariéry však v&nbsp;roku 1969 vstúpil trojdňový celoštátny študentský štrajk. „Denník Smena uverejnil na&nbsp;titulnej stránke fotografiu čiernej školskej tabule s&nbsp;nápisom Sloboda, možnosť povedať nie. A&nbsp;pod tou tabuľou som spal. Hneď zistili, kde snímka vznikla a&nbsp;kto som. Nevyhodili ma z&nbsp;VŠMU priamo, len som po&nbsp;druhom ročníku nedostal odporúčanie na&nbsp;ďalšie štúdium. Bolo to niečo nepredstaviteľné. Ponúkli mi prejsť na&nbsp;dramaturgiu a&nbsp;ako mladý, hrdý a&nbsp;sprostý som vyhlásil, že keď divadlo nemôžem robiť aktívne, pasívne ho robiť nebudem. Išiel som preč a&nbsp;zamestnal sa v&nbsp;televízii. Ale asi všetko je tak, ako má byť,“ zamýšľa sa nahlas.
<h2>S&nbsp;geniálnym šéfom</h2>
Vo verejnoprávnom médiu na&nbsp;Milana Antoniča čakala práca archivára, ktorou sa zapísal do&nbsp;dejín. Keď 16. októbra 1970 vstúpil na&nbsp;pôdu STV, kanceláriu mal v&nbsp;bratislavskej Starej tržnici. Neskôr ich presťahovali do&nbsp;historickej budovy v&nbsp;petržalskej lodenici, aby napokon skončili s&nbsp;ostatnými v&nbsp;Mlynskej doline. Keď sa dnes s&nbsp;pánom Antoničom vyberiete chodbami architektonického skvostu, získavate sprievodcu históriou televízie. „Vidíte tú terasu? Vedie na&nbsp;ňu cesta, aby sa tam autom mohla doviezť technika,“ ukazuje cez okná na&nbsp;priestor pod výškovou budovou, do&nbsp;ktorej sa zahryzol zub času. „Spočiatku na&nbsp;terase rástli kvetinové záhony, architekt to navrhol, aby sa tu mohli nakrúcať magazíny.“
Mierime však do&nbsp;televíznych archívov, ktorých základy položil Ferdinand Brehovský. „Bol to úžasný šéf. Starý rozhlasák, ktorého si vyžiadali do&nbsp;televízie, aby v&nbsp;roku 1956 založil fonotéku. Potom ho poverili tvorbou celého archívu. Ako hudobný skladateľ sa vzpieral, ale rôznymi kurzmi a&nbsp;samoštúdiom si doplnil aspoň základné archivárske vzdelanie a&nbsp;úspešne viedol celých odbor archívov a&nbsp;programových fondov, ako sa to vtedy volalo.“

<h2>Raz príde hodina H</h2>
Milan Antonič k&nbsp;Brehovskému nastúpil ako mladé ucho. Lepil štítky na&nbsp;škatule a&nbsp;pozeral sa každému na&nbsp;prsty, čo kto robí. „V&nbsp;televízii panovala atmosféra obrovskej kolegiality. Snaha pomôcť jeden druhému, všetci sme boli podriadení jedinému cieľu - aby sme spoločne vyzneli čo najlepšie. Dali mi na&nbsp;starosť gramofónové platne a&nbsp;keď som všetko urobil, Ferko zo mňa spravil svojho štatutárneho zástupcu. Vtedy som mu povedal, že celosvetovo sa začína blázniť s&nbsp;počítačmi, tak sa zameriam na&nbsp;túto oblasť. V&nbsp;roku 1977 som sa s&nbsp;kolegami z&nbsp;výpočtového strediska začal intenzívne zaoberať využitím výpočtovej techniky v&nbsp;archívnej praxi.“

Sálový počítač EC1030 zaberal v&nbsp;tom čase v&nbsp;Mlynskej doline obrovskú miestnosť, dlhú na&nbsp;celú šírku budovy. „Len tak ste sa k&nbsp;nemu dostať nemohli, bola tu bitka o&nbsp;strojový čas,“ vracia sa Milan Antonič do&nbsp;70. rokov. Učiť sa nemal kde. „Boli sme definovaní ako archív osobitného vý­znamu a&nbsp;široko-ďaleko nebolo nikoho, kto by sa tým aspoň teoreticky zaoberal. Všetko sme si vymýšľali doslova na&nbsp;kolene. Ale vedel som, že raz príde hodina H, keď sa to bude dať spustiť, a&nbsp;my musíme byť pripravení. Sálový počítač sme preto začali napĺňať dátami. Naša idea bola, aby raz redaktor, režisér alebo externý tvorca sa k&nbsp;tomu, čo potrebuje, dostal čo najrýchlejšie.“
<h2>Čím chladnejšie, tým lepšie</h2>
Po&nbsp;teoretickej línii si Antonič s&nbsp;kolegami všetko premysleli, no technologická revolúcia postupovala pomaly. „Vedeli sme, že prvé macintoshe alebo sinclairy by stačili iba na&nbsp;malú knižnicu. Potom na&nbsp;prelome rokov 1989 a&nbsp;1990 ,zhavaroval‘ sálový počítač. Dáta sme mali zálohované. Databázu fonotéky sa podarilo obnoviť, videotéky, bohužiaľ, nie.“ V&nbsp;Mlynskej doline však spozorneli, lebo na&nbsp;svetovej scéne sa objavili prvé výkonné PC. Takmer dva roky sa chystali na&nbsp;ich príchod. „Pracovali sme ako včeličky. Niekedy v&nbsp;roku 1991 prišli do&nbsp;televízie prvé štyri personálne počítače a&nbsp;všetky putovali k&nbsp;nám do&nbsp;archívu. Vedenie vedelo, že do&nbsp;týždňa budeme vedieť na&nbsp;nich pracovať.“

A&nbsp;tak sa aj stalo. Archivári nakŕmili PC dátami, ktoré zhromažďovali dlhé roky. Neskôr sa zosieťovali s&nbsp;ďalšími počítačmi a&nbsp;inštitúcia nabehla na&nbsp;nový systém. „Princíp, ktorý sme začali vymýšľať v&nbsp;roku 1977, funguje prakticky doteraz,“ povie Milan Antonič, než otvorí mreže v&nbsp;útrobách starej budovy. Nachádzame sa na&nbsp;chodbe ako z&nbsp;hororového filmu, no cez dvere vidíme obrovský moderný labyrint s&nbsp;posuvnými regálmi. Teplomer na&nbsp;stene ukazuje 21 stupňov Celzia. „Čím väčšia zima, tým lepšie. Tu vidíte pozitívy. Negatívy sa skladujú v&nbsp;inej miestnosti pri piatich stupňoch,“ vysvetľuje starý archivár. „Aký tu je najvzácnejší kúsok?“ spýtame sa a&nbsp;on nadvihne obočie. „Túto otázku veľmi nemám rád. Ako archivár historik nesmiem preferovať nič. Pre mňa musí mať 30-sekundový unikátny spravodajský záznam rovnakú hodnotu ako hodinová recitácia Hviezdoslava od&nbsp;Viliama Záborského.“

<h2>Tragédia po&nbsp;rozdelení Československa</h2>
Námatkovo otvoríme jeden z&nbsp;filmových kotúčov a&nbsp;všimneme si názov legendárnej hitparády Triangel. „Bohužiaľ, v&nbsp;čase studenej vojny bol záznamový videomateriál strategická surovina. Nakupovali sme ho cez tretiu, štvrtú ruku, čím sa mimoriadne predražoval. Niektoré veci z&nbsp;tých rokov sa preto nezachovali,“ počúvame o&nbsp;nechcenej diere v&nbsp;archíve. „Napríklad Televízny klub mladých sa raz odvysielal a&nbsp;raz reprízoval, potom sa to premazalo novým dielom. Mal som tú smolu, že v&nbsp;polovici sedemdesiatych rokov som tam párkrát zaskakoval za&nbsp;chorého moderátora a&nbsp;ani jeden diel už neexistuje. Mám z&nbsp;toho len fotografie.“
Naopak, v&nbsp;archívoch televízie možno nájsť množstvo listinných materiálov. Ekonomické dokumenty, staré scenáre, fotografie, notové záznamy vrátane historicky prvej partitúry slovenskej hymny s&nbsp;dvoma slohami. Vznikla v&nbsp;roku 1992 pre potreby STV, aby mala na&nbsp;Silvestra po&nbsp;polnoci čo zahrať divákom.

Podľa toho, čo počúvame, rozdelením Česko-Slovenska verejnoprávna televízia na&nbsp;Slovensku utrpela mimoriadne. „Minule som si to mapoval. Počiatkom osemdesiatych rokov vyrábala priemerne 70 veľkých hraných projektov ročne. Čo znamená jeden a&nbsp;pol inscenácie alebo televízneho filmu za&nbsp;týždeň. Viete si predstaviť tie ,fofry‘? Nedalo sa nič odkladať, každý musel byť stopercentne pripravený, neexistoval priestor na&nbsp;žiadne osobné zlyhanie. Vo veľkom štúdiu sa nakrúcalo do&nbsp;desiatej večer. Potom tam napochodovala partia stavačov, aby rozobrali scénu a&nbsp;pripravili novú na&nbsp;inscenáciu, ktorá sa nakrúcala ráno od&nbsp;ôsmej. Teraz sa hranej tvorby vyrába neporovnateľne menej, rapídne dole to išlo po&nbsp;roku 1993. Dovtedy sme zapĺňali jednu tretinu federálneho vysielania. Keď sme sa rozdelili, museli sme zaplniť s&nbsp;rovnakými peniazmi sto percent. Zrazu sa mnohé veci nedostali ani do&nbsp;štádia námetu, tvorca mohol mať geniálny nápad, ale dopredu sa vedelo, že to nikto nezaplatí.“
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/slovenska-tragedia-vyhnali-ho-divadla-kde-hviezdil-dibarborom-krizikovou-potom" target="_blank" rel="noopener">FOTO Milana Antoniča, ako na divadelných doskách hviezdil s Dibarborom či Krížikovou, V GALÉRII &gt;&gt;&gt;</a></h3>
<h2>Z&nbsp;hnevu kreatívny</h2>
Po desaťročiach žiarivých aj temných ér sa Milan Antonič stále drží zásad kolegiality. Rozčúli ho, ak niekto povie: „STV nepozerám, lebo nič nevysielajú.“ „Ako to vie, keď to nepozerá? Veď naša Dvojka v súčasnosti vysoko vedie nad ČT art,“ vyzdvihuje podstatne mladších kolegov. Ani on neodišiel do penzie úplne, do sobotného vysielania stále externe dodáva reláciu Ret­ronoviny. „Je to moja srdcovka, vznikla z istého hnevu v časoch Rybníčka. Vtedy tu letela takzvaná minútová dramaturgia, ktorú neznášam. Niekto vám zhora zavolal a povedal: Potrebujeme nejaký 40-minútový folklór na Dvojke. A neuviedol žiadne ďalšie informácie. Keď už ma všetko iritovalo, vybehol som za programovým riaditeľom Ferom Borovským, s ktorým sa dalo rozprávať. Vtedy mi dal voľnú ruku a vyrobil som prvých trinásť častí z archívnych spravodajských šotov. Diváci to prijali veľmi kladne a odvtedy sa to vysiela až doteraz,“ rozlúčil sa s nami pán archivár.&nbsp;

Slovenská tragédia? Vyhnali ho z divadla, kde hviezdil s Dibarborom či Krížikovou. A potom...

Kristína Dugovičová

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Slovenská tragédia? Vyhnali ho z divadla, kde hviezdil s Dibarborom či Krížikovou. A potom...

Kristína Dugovičová

Súvisiace články

Najväčší exot na Slovensku? Má vlastný erb, vlajku a hymnu. Zaznie, keď bude vychádzať z garáže

Seriálová Iveta sa so skutočnou Bartošovou poznala: Stretli sa za bizarných okolností

Osamotený Satinský: Vieme, prečo na cintoríne márne čaká na Milana Lasicu († 81)

Ľuboš Kostelný po exekúcii ušiel z Bratislavy: Dnes žije v ešte väčšom prepychu než predtým

Nová favoritka Borisa Kollára: Ktorej žene ležala najviac v žalúdku?

Autor článku

Kristína Dugovičová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás