V našej histórii existuje hneď niekoľko speváčok, ktoré zvykneme označovať prívlastkom Prvá dáma slovenskej populárnej hudby. Prvá, ale môže byť len jedna. Skutočne prvou slovenskou speváčkou, bola dvorná interprétka hitov Gejzu Dusíka Melánia Olláryová. Ikonická umelkyňa má dodnes mnoho priaznivcov, aj z radov významných slovenských osobností. Vo vysokom veku stihla s hitmi Lístoček z brezy, Čo sa mi môže stať, či Skryl sa mesiac za obláčik, zažiariť aj v legendárnej relácii Repete.

 

Po mnohých desaťročiach navyše v českom vydavateľstve Supraphon našli jej prvé, ešte šelákové platne. Úžasný nález má pre našu kultúrnu históriu obrovskú cenu a význam. O čo viac sa tejto dáme darilo v kariére, o to viac strádala v súkromí. Jej životná púť skončila po dlhom a potupnom trápení v roku 2013.

Jediná konkurentka

Melánia Olláryová má v našom katalógu štyridsaťdva vydaných piesní v slovenskom a maďarskom jazyku. Väčšina z nich pochádza z rokov 1954 až 1960 a vyšli ešte na šelákových platniach, ktoré zatiaľ nemáme zdigitalizované,“ pochválili sa úžasným nálezom v Supraphone. Informácia o existencii šelákových platní s nahrávkami Olláryovej ohúrila hneď niekoľko osobností. „Je to úžasný poklad, úžasnej umelkyne s kvalitným pôvodným repertoárom, na ktorú nedám dopustiť. Jej cédečko zháňam už veľa rokov,“ povedal nám český muzikant Felix Slováček. „V čase, keď bola najproduktívnejšia bola jediná, ktorá sa mohla vyrovnať našej Ljube Hermanovej,“ kontruje mu ďalší spevák a muzikant Petr Rezek. „Jej piesne ma sprevádzajú celým životom,“ vyznala sa tiež v relácii Všetko čo mám rád Lujza Garajová Schrameková.

Dusíkova múza

Jedna z najvýraznejších umelkýň aká po slovenskej zemi chodila, má dodnes rešpekt a uznanie, no slávu počas svojho života zvlášť neprežívala. Zvlášť bola hrdá na piesne, ktoré jej písal na telo Gejza Dusík. „Neraz mi povedal, že ja ich interpretujem najlepšie. To bolo pre mňa najväčšie vyznamenanie. Napísal ich pre mňa viac ako stoosemdesiat,“ pripomenula pred nami hrdo ikonická umelkyňa na sklonku života. Jej hlas po prvýkrát v rozhlase zaznel už začiatkom päťdesiatych rokov.

Patrila k najobľúbenejším speváčkam a ako jediná sa mohla pochváliť miliónmi predaných albumov. Pamätníci tvrdia, že v čase hitu Lístoček z brezy v obchodoch s platňami visela ceduľka: Olláryová vypredaná. „Nechcem vyzerať ako chválenkárka, ale minimálne sedemdesiat percent mojich piesní boli šlágre, ktoré si spieval celý národ. Ale pomenovanie „hviezda“ sme vtedy nepoznali. Mrzí ma, že si ľudia myslia, že som na tom zbohatla. Myslia si, že vlastním vilu a doma sedím na miliónoch, ale nie je to tak. Za šaty som neváhala dať aj niekoľko tisíc korún, a to boli kedysi veľké peniaze. Honorár za vystúpenie bol dvestodvadsať korún. Neskôr som dostávala o tri stovky viac. Tešilo ma, keď sa o mne hovorilo, že som najlepšie oblečená speváčka. Keď som vystupovala s Janom Werichom, Vlastom Burianom, mojou dobrou priateľkou Ljubou Hermannovou, či v Repete, musela som predsa nejako vyzerať. To k nášmu povolaniu patrí. Boli to veru krásne časy. Škoda, že mi už kára života ide z kopca,“ povzdychla si.

Trpký osud legendy

Oficiálne prvá slovenská populárna speváčka Melánia Olláryová ešte pár mesiacov pred smrťou tvrdila, že mentálne sa cíti na dvadsať rokov. Nešťastná bola len kvôli tomu, že sa pre zdravotné problémy s nohami musela pohybovať za pomoci palíc. Napriek tomu ju Bratislavčania často videli na prechádzke uličkami Starého mesta, či počas teplých mesiacov vyhrievať sa v parku na lavičke Medickej záhrady. Napokon, od svojho bytu ju mala len na skok. Pre svoju mimoriadne priateľskú povahu mala legenda mnoho priateľov, no zomierala opustená. Jej smrti navyše predchádzali nepredstaviteľné muky, ktorými si táto vzrastom malá žena musela prejsť.

Prišla o deti

Aj, keď pani Melánia nikdy neprestala verejne vystupovať, na dôchodku nemala problém zamestnať sa ako predavačka gramofónových platní v predajni Opus na niekdajšej Leningradskej ulici. Bohužiaľ, väčšie uznanie ako doma, jej prejavovali v Českej republike. Návštevám s hrdosťou ukazovala zarámovanú platinovú platňu od českého vydavateľstva Supraphon, aj cenu za celoživotné dielo, ktorú dostala od tamojšieho ministra kultúry. O čo viac prekvitala jej kariéra, o to smutnejší osud mala v súkromí.

Na svoj údel nerepcem, hoci život ma naozaj nešetril. Najviac ma bolí, že mi neboli dopriate deti. Porodila som síce dvoch chlapcov, ale žiaľ, nezostali tu. Prvý žil len jeden deň a druhý zomrel ešte vo mne,“ priznala oficiálne verejné tajomstvo. Na sklonku života sa rozhovorila aj o podrobnostiach tragédie. „Prvého chlapčeka som stratila vinou lekárov. Keďže sme s manželom mali rozdielne RH faktory, bolo nutné vymeniť maličkému krv, no nespravili to. Mal šancu na prežitie, ale katastrofe sa už nedalo zabrániť. Žil len jeden deň. A pri druhom tehotenstve mi v šiestom mesiaci lekári zistili, že už desať dní nosím v sebe mŕtvy plod. Po kúskoch ho zo mňa vyberali. Bolo to hrozné. Kde som chodila, tam som plakala. Každý máme svoj kríž. Jeden je viditeľnejší, iný menej. Ide o to, ako sa s tým kto dokáže vyrovnať. Nič iné neostáva. Žiť sa musí,“ povedala odhodlane.

Veľmi dlho si však neužila ani manželstvo. „Ovdovela som ako päťdesiatdvaročná. Môj manžel mal len päťdesiatštyri rokov, keď dostal leukémiu. Popritom nikdy predtým nebol chorý. Rodičia a sestra zomreli tiež pomerne skoro. Zostala som sama. Našťastie mám pár priateliek a chodia mi dodnes listy od mojich poslucháčov,“ povedala pri príležitosti svojej osemdesiatky.

Po smrti manžela sa už nevydala

V tom čase televízia vysielala mimoriadne úspešný program Legendy popu, v ktorom ju, hoci išlo o regulárne prvú dámu slovenskej populárnej hudby opomenuli. „Ja som rada. Nech dávajú mladých. Keď sledujem SuperStar, neraz si aj poplačem, keď vypadne niekto, koho som si tam obľúbila. A nakoniec, čo by som tam robila? Mohlo by sa stať, že by sa mi nepáčilo ako tie mladé dievčence spievajú moje piesne. Neviem ako by som reagovala. Nechcem nikoho zle hodnotiť,“ vysvetlila svoju rétoriku. Po smrti manžela sa už nikdy nevydala, no samota ju neničila. „Už mám rada svoj pokoj. Prečítam si noviny, prelistujem v rozčítaných knihách a nikam sa neponáhľam. Posteľ opúšťam až okolo desiatej. Niečo si uvarím a ak je pekné počasie, idem na prechádzku. Na upratovanie už mám pomocnicu. Viete, kríže ma bolia. Predsa len, už mám svoje roky. Mentálne sa cítim mladá, no musela som sa naučiť žiť so starobou,“ priznala otvorene.

Nešťastný pád

Melánia Olláryová sa nám počas nášho stretnutia ponosovala, že v niektoré dni sa pre problémy s nohami nevie ani pohnúť. To, ešte netušila, aký krutý osud ju stihne. „Mám artrózu, koksatrózu, osteoporózu a občas už aj sklerózu. Všetky rózy. Vyhodím ich von oknom,“ vtipkovala s nami v prostredí svojho skromného dvojizbového bytu na Mariánskej ulici. Práve tu ju zradili problémy s nohami. Potkla sa a spadla tak nešťastne, že si zlomila krčok stehennej kosti. Tragédiou bolo, že sa nedokázala doplaziť ani k telefónu.

Ešte žila

Na chladnej zemi ležala nemohúco, v ukrutných bolestiach o hlade a smäde celé tri dni. Keď sa pani, ktorá jej upratovala a nakupovala nevedela dostať po tak dlhom čase do speváčkinho bytu, zalarmovala políciu. Až tí ju našli dehydrovanú, hladnú, zoslabnutú, no ešte živú. Speváčku hneď previezli do Fakultnej nemocnice na Mickiewiczovej ulici a odtiaľ do petržalskej nemocnice, kde ju operovali. Následne putovala na geriatriu, kde však nemohla stráviť Vianoce, takže skončila v charitatívnej apoštolskej Liečebni svätého Františka, kde sa o ňu starali rádové sestry dôchodkyne. Tam podľa jej priateliek už neprejavovala záujem o zotavenie. Keď sa jej zdravotný stav zhoršil, previezli ju opäť na niekoľko dní do nemocnice na Mickiewiczovej ulici, ktorá je paradoxne od jej bytu len pár krokov. Pani Melánia Olláryová skonala deň po prepustení z nemocnice v apoštolskej Liečebni svätého Františka.  

Pozrite si v GALÉRII zábery z bytu, kde Melánia Olláryová prežívala nepredstaviteľné muky 

Prečítajte si tiež: