Nedokázala existovať bez svetiel reflektorov a potlesku fanúšikov? Koncom minulého roka navonok v dobrej forme Edita Gruberová oficiálne ohlásila koniec svojej viac než päťdesiatročnej kariéry, no odpočinku si veľa neužila. Pondelok vo večerných hodinách mníchovská agentúra, ktorá ju zastupovala, oznámila smrť opernej divy. Svet tak prišiel o kráľovnú koloratúry, cárovnú spevu, La Santu di Bratislava, La Reginu del bel canto či „Pavarottiho v sukni“. To sú len niektoré z prívlastkov, ktorými nadšení kritici celého sveta titulovali rodáčku z bratislavskej Rače, označovanú za svetovú jednotku opernej scény.

Hoci Edita žila v Zürichu a vystupovala v najslávnejších operných stánkoch, s divákmi sa túžila rozlúčiť na Slovensku, v košickom Štátnom divadle. Pre pandémiu jej to však dopriate nebolo. Na Slovensku bola v auguste, keď si od ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka prevzala ocenenie Vyslanec dobrej vôle. Podľa svedkov nič nenasvedčovalo tomu, že sa blíži koniec.

Nútená emigrácia

Edita Gruberová emigrovala do zahraničia ako začínajúca speváčka, no na rodnú krajinu nikdy nezanevrela. Keď v roku 1968 ukončila štúdium na konzervatóriu, kde boli jej spolužiačkami okrem iných budúce hviezdy Gabriela Beňačková či Gréta Švercelová, vyhlásili ju za najlepšiu študentku ročníka. Už ako študentka vystupovala na javisku Slovenského národného divadla, no angažmán jej pre zlý kádrový profil ponúknuť nemohli. „Keď som mala asi tri roky, môjho otca odsúdili na päť rokov väzenia za politický vtip, ktorý kdesi v spoločnosti povedal. Napokon tam strávil len tri roky, no podpísalo sa to na celej rodine,“ vyjadrila sa Edita Gruberová pre PLUS 7 DNÍ pred časom.

Útočisko vtedy našla v banskobystrickom divadle, kde ju okamžite obsadili do všetkých hlavných postáv. Práve tu si Editin nevšedný talent všimla zakladajúca členka Slovenskej filharmónie Melánia Kušnírová, ktorá pre mladú elévku spravila doslova zázrak. „Vybavila mi predspievanie vo Viedenskej štátnej opere. Práve tu som sa ako speváčka narodila. Najprv mi ponúkli len hosťovanie. V praxi to znamenalo, že každý týždeň som si musela prísť do Bratislavy na políciu po novú výjazdovú doložku. Neraz sa mi stalo, že som preto nemohla ísť na skúšku do divadla, takže som všetkých brzdila. A tak som sa v marci 1971 rozhodla, že sa domov už nevrátim a stanem sa sólistkou Viedenskej štátnej opery. Nebyť tohto šikanovania, ni­kdy by som zo Slovenska neodi­šla,“ dušovala sa pred nami.

Pár dní po emigrácii vo Viedni sa Edite Gruberovej narodila prvá dcéra Klaudia, ktorú mala s vtedajším manželom, hudobným vedcom a dirigentom Štefanom Klimom, a na Slovensku jej za nedovolené opustenie štátu vyrubili dva roky väzenia. Podarilo sa jej so sebou vziať aj matku. „Môj otec sa z väzenia vrátil ako vymenený. Už to nebol on. S mamou sa hádali a mal aj iné problémy. Napriek tomu sme ho volali s nami, ale odmietol,“ dodala.

POMOHLA AJ BRŠLÍKOVI

Domov sa operná speváčka pre hrozbu väzenia vrátiť za socializmu nemohla, no na detstvo a mladosť v Rači s láskou spomínala do konca života. „Boli sme chudobná, no šťastná rodina. Mali sme vinohrady, kde naši tvrdo otročili a nakoniec im ich komunistický režim zhabal. S tým sa psychicky vyrovnávali veľmi ťažko. Útechou im boli ľudové piesne, ktoré sme si doma spievali. Dokonca som istý čas spievala v Lúčnici,“ zaspomínala si s nostalgiou.

Dnes sa s menom Edity Gruberovej spája fenomenálna kariéra ozajstnej opernej divy, jednej z najkvalitnejších, aké sa na našej planéte narodili. Spievala v newyorskej Metropolitnej opere, milánskej La Scale, londýnskej Covent Garden, v Parížskej národnej opere či Bavorskej štátnej opere v Mníchove, účinkovala s najvýznamnejšími svetovými dirigentmi a orchestrami. Po boku takých spevákov ako Plácido Domingo či Luciano Pavarotti, s ktorým nakrútili film založený na Verdiho opere Rigoletto. Predstavenia a recitály si počas jej kariéry nenechali ujsť ani mnohé významné osobnosti. „To bola najkrajšia interpretácia Bolenovej, akú som kedy počul,“ vyznal sa na jej adresu britský princ Charles po mníchovskej premiére.

Gruberovej hviezda žiarila tak silno, že napriek tvrdému socialistickému režimu sa jej v roku 1979 podarilo dostať beztrestne do Československa na festival Pražská jar. Viedenská štátna opera tu predstavila Straussovu operu Ariadna na Naxe, v ktorej Edita stvárňovala Zerbinettu. Keď nedostala vízum, vedenie opery do Prahy odkázalo, že v tom prípade nepricestuje ni­kto zo súboru. A tak sa ľady po­hli a Edita si konečne mohla svoju slávnu pätnásťminútovú áriu zaspievať aj v rodisku. Vzťah k vlastnej krajine a priaznivcom dokazovala aj tým, že zo svojej pozície pomáhala talentovaným rodákom. Patrí k nim operný spevák Pavol Bršlík či klavirista a dirigent Peter Valentovič.

SLOVENSKÉ CELEBRITY NEPOZNALA

Kultúrne dianie na Slovensku okrem opernej scény neregistrovala. Keď ju po jednom z koncertov v Slovenskom národnom divadle požiadala herečka Zdena Studenková o spoločný záber, zaujímavý akt si v momente zvečnilo množstvo fotografov. „To je nejaká slovenská speváčka?“ spýtala sa nás vtedy svetoznáma operná diva. Najviac času v ten večer strávila v debate s hlásateľkou Norou Beňačkovou. „Sme priateľky. Veď s Gabi, jej sestrou, sme kedysi študovali a stretávame sa dodnes kade-tade po svete. Neraz ju sprevádza aj Norika so svojimi priateľkami,“ vysvetlila nám Gruberová.

S ľuďmi, s ktorými na Slovensku vyrastala, sa pravidelne stretávala. Práve vďaka intervencii Nory Beňačkovej sme raz mohli byť pri tom aj my. Z divy sa zrazu stala obyčajná žena, ktorá s kamoškami preberala bežný život a najmä vtipné spomienky. Slávnu speváčku sme vtedy mali možnosť vidieť pri fajčení cigariet, pití piva či pri vychutnávaní zmrzliny. „Môžem si to dovoliť, pretože mám fantastickú hlasovú pedagogičku, ktorá je zároveň speváčkou a foniatričkou. Technika nie je cnosť, ale samozrejmosť. Postavila mi ju prakticky na mieru. Išla skutočne až do foniatrických a medicínskych detailov,“ vysvetlila nám.

Najviac si Edita Gruberová pred nami pochvaľovala japonskú scénu a fanúšikov. „V Tokiu a vlastne vo všetkých tamojších mestách sú všetky moje koncerty do hodiny vypredané,“ povedala. Pred piatimi rokmi, keď sme s ňou hovorili, o konci kariéry neuvažovala. „Ešte mám dosť sily. Veď som Slovenka. Moja spolužiačka mi raz dávno, ešte v školských časoch povedala, že som konská nátura. Vtedy som to brala ako žart, ale dnes mi to zopakovala a asi na tom niečo bude. Do veľkej miery za to môže aj disciplína, ktorá mi je vlastná. Čo sa týka energie, môj otec bol chudý, tenký, mľandravý, ale mal v sebe obrovskú silu. Skrátka, tvrdý chlap s konskou výdržou. To som zdedila asi po ňom,“ zamyslela sa.

ZAŤAŽENÁ NA HORALKY

Pre oslnivú kariéru skrachovali Edite Gruberovej dva vzťahy. „V manželstve som živila rodinu hlavne ja. Manžel vo Viedni doštudoval dirigovanie, no nevedel si nájsť adekvátnu prácu. Veľmi trpel tým, že som viac zarábala,“ hovorila o rozvode so Štefanom Klimom, s ktorým mala dve dcéry. Po rozvode žila s rakúskym dirigentom Friedrichom Haiderom, ktorý bol od nej o pätnásť rokov mladší. „Boli sme spolu dvadsaťtri rokov,“ povedala nám. Rozišiel sa s ňou krátko po tom, čo sa v SND stal riaditeľom opery. 

„Bolo to úžasné, bolo to nádherné, ale už toho bolo dosť,“ prihovorila sa Edita Gruberová aplaudujúcemu publiku v Bavorskej štátnej opere v Mníchove, kde sa pred dvoma rokmi lúčila so svetovými pódiami. Dospievať však túžila na Slovensku, v košickom Štátnom divadle. Vlani v novembri tam mala odohrať predstavenia opery Roberto Devereux, ktoré nakoniec pre pandémiu zrušili. Premiéru museli Košičania odložiť o ďalší rok, uskutočnila sa len pred pár týždňami. „Bohužiaľ, v našom divadle pani Edita Gruberová už nestihla vystúpiť. Bolo však nesmierne milé, že nám poslala odkaz cez Whatsapp. Popriala celému tímu iba to najlepšie, to známe operné toi toi toi,“ povedal nám šéf opery v Košiciach Roland Khern Toth.

FOTO v GALÉRII

Umenie významnej sopranistky oceňovala aj prezidentka Zuzana Čaputová. Keď minulý rok v októbri oficiálne navštívila Švajčiarsko, priala si, aby v Berne zaspievala slovenskú hymnu práve Edita Gruberová. Vo Švajčiarsku slovenská operná speváčka teraz dodýchala, v Zürichu totiž vlastnila vilu s obrovskou záhradou. „Milujem ju a užívam si ju celý rok. Mám tam mnoho kvetov, rastliniek, no dopestujem si aj zemiaky, hrášok či fazuľu. Pripravujem z nich jednoduché slovenské jedlá, aké som jedla s rodičmi ako malá. Mimochodom, vždy, keď som na Slovensku, kúpim si do zásoby horalky. Takú dobrotu vo Švajčiarsku nemáme,“ povedala, keď sme s ňou naposledy hovorili. 

Mohlo by vás zaujímať: