Je rád, že kedysi neexistovali paparacovia, pretože o mnohých rešpektovaných umelcoch by sme dnes mali možno celkom inú mienku. Zástupy obdivovateliek, ktoré na nich pred divadlom po predstaveniach čakali, robili z dramatických hercov milovníkov nielen na javisku. „Priznávam dobrovoľne. Aj mne sa stalo, že som podľahol,“ šibalsky si zaspomínal legendárny herec Juraj Sarvaš (88) na svoju mladosť.

Flirty dnešných babičiek

Je jedným z posledných pamätníkov zlatej éry slovenského divadelníctva. Privítal nás vo svojom byte v Banskej Bystrici, kde skladuje mnoho relikvií hodných múzea. Najviac je hrdý na scenár k legendárnemu filmu Paľa Bielika Štyridsaťštyri z roku 1957, kde si zahral hlavnú postavu Viktora, ktorá ho vystrelila do výšin. „Bol to môj prvý film. Stávalo sa potom, že ku mne pribehla nejaká žena a hovorí - Bozkajte ma, Viktor,“ spomína na obdivovateľky, ktoré urasteného herca prenasledovali na každom kroku.

„Jedna za mnou prišla dokonca až do Moskvy,“prehodí pobavene. Taktika, ktorou chceli dnešné babičky na muža snov zapôsobiť, sa za desaťročia nezmenila. „Väčšinou sa sťažovali na problémy v manželstve a chceli, aby som im robil utešiteľa. Števo Kvietik bol v tomto smere ešte vychytenejší ako ja. Vtedy ženy leteli dosť aj na poéziu. Každý večer sme mohli ísť s inou.“

Zvládnuť taký obrovský nápor náruživých ctiteliek však nebolo jednoduché. „Jedna sa pomiatla. Pravidelne ma čakala doma na schodoch. Bol som z toho zúfalý. Odvtedy prešli desiatky rokov. Dnes je v psychiatrickom ústave, no stále tvrdí, že jediný, komu dôveruje, som ja. Jej lekár sa ma pýtal, či by som sa s ňou nemohol aspoň porozprávať. Odmietol som. Nemôžem jej predsa robiť psychoterapeuta, lebo nakoniec by som sa zbláznil ja. Píše mi aj listy, ale neodpisujem jej,“hovorí.  

Pre neveru sa nerozvádzal

Napriek turbulentnému životnému štýlu sa Sarvašovi podarilo nájsť lásku a oženiť sa. Jeho vyvolenou sa stala herečka Zlatica Gillová, mladšia o rok, ktorú spoznal vo zvolenskom divadle. Narodila sa im dcéra Svetlana, no ich manželstvo je už desaťročia minulosťou.

„Lások som mal veľa, ale vždy to malo úroveň. Aj ma upodozrievali, aj mi závideli. Rozdelilo nás však to, že som v roku 1962 dostal angažmán do Slovenského národného divadla (SND) a ona nie. Rozišli sme sa, našťastie, v dobrom. Dcéru som pravidelne brával v lete na mesiac k moru. Doteraz máme pekný vzťah. Pred piatimi rokmi sme si dokonca spolu zahrali v jednej peknej hre,“hovorí s hrdosťou. 

Juraj sa viac neoženil. Sám však nie je. „Mám kamarátku Evku. Je to detská lekárka. Tvrdí, že je to už sedemnásť rokov, čo sme spolu, no nechce sa mi veriť,“ opisuje svoju podstatne mladšiu životnú spolupútničku. „Ona je tiež rozvedená a má dve deti. Spoznali sme sa v kostole na Panenskej v Bratislave. Pri všetkých tých láskach, ktoré som mal, som bol náhodou voľný, tak sme sa dali dokopy. Ale nie sme spolu stále. Mám rád aj samotu, takže každý býva zvlášť. Elo Romančík sa ženil trikrát, pretože nevedel byť sám. Ja áno.“

Stotožnil sa so Sládkovičom

Vzhľadom na pendlovanie medzi Bratislavou a Banskou Bystricou má herec dva byty. Napriek vysokému veku stále šoféruje a zvláda aj vysoké pracovné tempo. „Najlepšie sa cítim tu, v prostredí môjho rodného kraja,“ukazuje na pôsobivý výhľad z balkóna na hory.

„Pochádzam z Radvane, ktorá je dnes súčasťou Banskej Bystrice. Pôsobil tam i Andrej Sládkovič, s ktorým mám veľa spoločného. Aj ja, aj on sme sa narodili ako najmladšie, ôsme dieťa v poradí. Krstený som bol v kostole, kde kázal a odkiaľ ho vyprevádzali na poslednú cestu. Celý život sa zaoberám jeho životopisom aj dielom,“ hovorí. Naposledy Sládkovičovu najslávnejšiu a najdlhšiu milostnú báseň predniesol v Parku velikánov v Kúpeľoch Sliač.

Práve tam totiž nešťastne zamilovaný Braxatoris, ako sa v skutočnosti volal, verše napísal a Jurajovi Sarvašovi tam odhalili lavičku slávy. „Ako sedemnásťročný som v tamojšej kúpeľnej dvorane moderoval ples a zažíval prvé lásky. Už vtedy ma fascinovalo, že tu Božena Němcová, ktorá si sem chodila liečiť gynekologické problémy, od miestnych získala námet na napísanie rozprávky Soľ nad zlato,“ zamýšľa sa Juraj Sarvaš, ktorý sa tam sám zotavoval po infarkte. „Ubytovali ma v tej istej izbe, kde sa predo mnou liečil Ctibor Filčík. Vystriedali sme sa tu všetci. Toto sú ozaj historické kúpele.“

Legendárna šatňa 42: Zľava Jozef Adamovič, Oldo Hlaváček, Juraj Sarvaš, Michal Dočolomanský a Juraj Slezáček. Žijú už len Hlaváček a Sarvaš.
Legendárna šatňa 42: Zľava Jozef Adamovič, Oldo Hlaváček, Juraj Sarvaš, Michal Dočolomanský a Juraj Slezáček. Žijú už len Hlaváček a Sarvaš.
Zdroj: Archív

Porevolučné trápenia

Srdcové problémy priniesli umelcovi, podľa jeho slov, udalosti po Nežnej revolúcii. „Ešte na vysokej škole ma Andrej Bagar vybral ako najlepšieho žiaka za kandidáta do strany, tak som bol straník. Ale nikdy som nikomu neublížil. Práve naopak,“presviedča nás. „Bol som v odboroch a hádal som sa za spravodlivosť. Napriek tomu som po tejto textilnej revolúcii stratil mnoho dobrých priateľov. Neskutočne ma to sklamalo.“Jedným z tých, ktorí s ním po roku 1989 prestali komunikovať, bol Ladislav Chudík.

„Mne z toho rozum zastával. Boli sme naozaj dobrí priatelia, no po tom, čo sa Laco stal ministrom kultúry, okupovali ho iní a my sme sa už ani nestretli. Trápilo ma to. Napísal som mu list, v ktorom som mu povedal, aby si dal pozor na zdravie a aby si uvedomil, že žiadna revolúcia, či nežná, alebo hrubá, špinavý charakter neočistí a čistý charakter nepošpiní. No neozval sa späť. Nechcem to rozmazávať. On je idol,“ zamyslí sa.

Mimoriadne ťažko Sarvaš prežíval porevolučný odliv záujmu Slovákov o domácu kultúru. Do úzadia išli poetické večery v bratislavskej kaviarni Štefánka, ktoré boli jeho srdcovou záležitosťou. „V horúcom júni 1989 sme tam boli poslednýkrát. Potom pri­šla jeseň, ktorá už s poéziou nemala nič spoločné. Aj keď na jednej strane bol herec a na strane druhej dramatik. A ten s čiapkou nebol ani jedno, ani druhé,“ vracia sa v spomienkach.

Keď sa herec dozvedel, že legendárnu kaviareň, kde sa kedysi stretala slovenská bohéma na čele s Jánom Smrekom, Jozefom Gregorom Tajovským či Albínom Brunovským, vtedajšia starostka Zemková predáva Číňanom, snažil sa tomu zabrániť.

„Na magistráte sa ma spýtali, či poéziu nepreceňujem. Keď som neskôr videl, že na oknách sú čínske draky, prišli mi na um verše Laca Novomeského - S tŕpkami v hrdle zdržaného vzlyku nás zdrví tento neúprosný vek. Všetko je stratené? Mám slovo na jazyku. Na bolesť myslel som a našiel na ňu liek.“

Ozajstným liekom pre neho bola ponuka pokračovať v poetických večeroch v kultúrnom dome na bratislavských Kramároch. „Tam dnes máme naše poetické štúdio. Liečime dušu a o pár krokov ďalej v nemocnici fyzické zdravie.“

Zlikvidovali ho

Poetickými programami si vykompenzoval nedostatok iných hereckých príležitostí a vrhol sa na pedagogickú činnosť. V Banskej Bystrici založil Akadémiu umení, kde „riaditeľoval“ a vyučoval herectvo. „Krátko po zvolení Milana Kňažka za ministra kultúry si ma zavolal na svoj úrad. Na Novej scéne sme s Kňažkom mali spoločnú šatňu. Nebolo medzi nami veľké priateľstvo, ale vážil som si jeho bežecké kvality.“ Keď nasledujúce ráno prišiel do kancelárie, v jeho kresle už sedel nový riaditeľ.

„Bol obložený šanónmi a tváril sa dôležito. Všade moje osobné veci vrátane búst Štúra, Dubčeka a Smreka. Nechal ma stáť a keď som chcel papier z personálneho, zavolal personalistku a nazval ma ‚tento tu‘. Povedal som mu - Prajem vám takých spolupracovníkov, ako ste vy sám,“spomína na dramatický odchod z vysokej školy, do ktorej sa po čase vrátil.

„Dnes tu opäť učím. Máme tu skvelú pôdu na výchovu mladých talentov. Mojimi rukami prešla Sisa Sklovska, Jola Fogašová, Ľuba Vargicová, Peter Mikuláš, Miro Dvorský, dva roky sem chodil aj Jano Koleník a tiež Sima Martausová. Učil som ju umelecký prednes. To bolo vždy veľmi nenápadné a milé dievča. Vôbec som nevedel, že sa venuje aj muzike. Som zvedavý, či to s tým Bačom aj dobačuje,“prekvapuje šoubiznisovým prehľadom.

V pracovni: Obrovskú fotokoláž z najdôležitejších momentov hercovho života mu venovala dcéra Svetlana.
V pracovni: Obrovskú fotokoláž z najdôležitejších momentov hercovho života mu venovala dcéra Svetlana.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Bútľavá vŕba Dočka

Zo všetkého najviac herca trápilo, že po Chudíkovi sa od neho začali odvracať ďalší niekdajší priatelia. A to aj z legendárnej šatne číslo 42. Jozef Adamovič, Juraj Slezáček a Michal Dočolomanský sú už po smrti. Starší kolegovia Oldo Hlaváček a Juraj Sarvaš nie.

„Všetci chodili len do našej šatne, pretože tam bolo najveselšie. Raz sme si z príhod, ktoré sa nám stali v divadelnom prostredí, spravili satirický program. Opakovali sme to pravidelne každý rok. Laco Chudík raz tento program nazval najväčšou satirou socializmu. Dávno v nenávratne sú tie časy,“ povzdychne si.

Najviac sa Sarvaš priatelil s Michalom Dočolomanským, ktorému bol na sklonku života bútľavou vŕbou. Aj ich priateľstvo prešlo turbulentným obdobím. „Našťastie sa nám podarilo k sebe včas vrátiť. Spojilo nás nemocničné prostredie. Mne robili katetrizáciu srdcových ciev a jemu operovali srdce. Keď sme si išli sadnúť do parku, ako prvé vytiahol cigaretu. Zapálil si, pretože sa vraj dobre cíti. Pritom mal chytené už aj pľúca.“

Priatelia mali čo preberať. V spoločnej šatni sa stretávali viac než štyridsať rokov. „Veľa sa mi ponosoval. Na pomery v divadle aj všeličo iné. Bol z toho nešťastný. Našťastie nepil. Maximálne koňačik. Snažil som sa mu stúpať do svedomia, aby zahodil aj tie cigarety, no už rezignoval. Bolo mu jedno, kedy skončí. Vedel, že tonedopadne dobre, ale myslel som si, že ho zradí srdce. A vidíte, rakovina pľúc. Miško... Od prírody nadaný,“ povzdychol si a na chvíľu sa odmlčal. „Rovnako si život cigaretami skrátil Ďuro Slezáček. Ani on nedbal, že je ťažko chorý. Hneď po operácii si zapálil.“  

Na kolenách

Napriek ranám osudu je Juraj Sarvaš vďačný, že sa mu vždy podarilo nájsť niečo, čo ho držalo nad vodou. „Našťastie som mal poéziu, školu a občas aj nejakú besedu. Mnohým kolegom, keď prestali dostávať zaujímavé ponuky, sa zrútil svet. Stali sa z nich utiahnutí a rezignovaní starí herci, zrazení na kolená. Ja som mal aspoň čo-to, ale oni zo dňa na deň nemali čo robiť. Nejeden sa začal utápať žiaľom a piť. Keď som videl, ako po Štrkovci chodí a opíja sa Julo Vašek, bol to pre mňa odstrašujúci príklad. Zaumienil som si, že ja takto skončiť nemôžem,“hovorí o krušných deväťdesiatych rokoch, keď sa prestali vyrábať televízne inscenácie a divadlá zívali prázdnotou.

„Herec ni­kdy nesmie stáť so založenými rukami. Okamžite príde choroba a už ťa neobsadia. Títo chlapci, od prírody nadaní páni umelci, zrazu prestali cítiť perspektívu. Napríklad Machata. Ten tiež rezignoval na Slovenské národné divadlo. Ubíjali ho tamojšie pomery. Nepil, ale nebol ani veľmi spoločenský. Nezúčastňoval sa ani na našich fľaškových posedeniach v šatni 42...“

Z rovnakých dôvodov ako Machata opustilo SND postupne viac hereckých legiend. Okrem iných Ivan Rajniak, Štefan Kvietik či Jozef Kroner. „Všetko od Boha nadaní herci. Niektorí popíjali už aj v divadle. Laco Chudík to neznášal. Alkoholikov vedľa seba nestrpel. Výhrady mal preto aj voči Jožovi Kronerovi a Ivanovi Rajniakovi, ktorý tvrdil, že alkohol znižuje smäd a potenie,“ spomína na dnes už nebohého kamaráta a geniálneho herca.

Podľa Kvietikovho vzoru

Jedného dňa sa Jurajovi Sarvašovi so zajačími úmyslami zo SND zdôveril Štefan Kvietik. Neveril mu. „Stavili sme sa o sekt, že nepôjde. On to však naozaj spravil,“ spomína s trpkosťou. „Vzťahy tam už boli vážne narušené. Ja som odišiel počas skúšania hry Neznámy, kde som robil asistenta réžie Pavlovi Hasprovi. Aj tak som už nadsluhoval. Po jednej skúške som sa rozlúčil a išiel za lekárkou, ktorej som vysvetlil, že sa po prekonanom infarkte zle cítim a potrebujem dovolenku. Vypísala ma na mesiac. Po uplynutí péenky som do Národného už nevkročil.“ 

Prácu a spomienky, ktoré tam Juraj Sarvaš zažil po boku našich najväčších divadelníkov, mu však nezoberie nikto. „Mal som úžasné šťastie na generáciu najlepších divadelných učiteľov. Hana Meličková, Andrej Bagar, obaja Borodáčovci, Mikuláš Huba, Viliam Záborský a mnoho ďalších. Hanu Meličkovú sme na jej vlastnú žiadosť volali teta Hana. Dodnes si pamätám na prvú hodinu s ňou. Bola očarujúca. Priniesla sviečky, pri ktorých sme sedeli. Rozprávali sme sa o umení, hrali sme sa, vymýšľali. Naša teta. Naša mama,“vzdychne si s nostalgiou.

„Do divadla chodila dve hodiny pred predstavením, aby postavou prenikla celá. Myslím, že ani ona nechcela ísť do dôchodku. Ani si ho neužila. Zomrela pár mesiacov po tom, ako opustila dosky, ktoré tak milovala,“dodá legendárny herec.

Keď sa ho spýtame, kto bude recitovať na jeho pohrebe, rozosmeje sa. „Zarecitujem si sám. Už som si nahral Rúfusovu báseň, ktorú napísal, keď mal dvadsaťsedem rokov - Až umriem, tak zem dá, to bude v letné ráno. Dym viesok belasý, keď stúpa z úpätí. V široko-ďaleko nad rosou napadanou, slovíčko posledné z hrdla mi uletí.“