Tip na článok
Maliar: Rasťo si vytvoril vlastný štýl a jeho obrazy majú úspech.

Šťastie na samote: Známy reportér a cestovateľ Rasťo Ekkert sa vykašľal na mesto a presťahoval sa do domu v lese

Dva psy, dve mačky a najnovšie osol Usama sú právoplatnými členmi malej domácnosti zašitej na samote na Muránskej planine.

Galéria k článku (6 fotografií )
Obrazy: Ako predloha slúžia Rasťovi jednoduchí vidiecki ľudia z okolia.
Obrazy: Ako predloha slúžia Rasťovi jednoduchí vidiecki ľudia z okolia.
Príprava na zimu: Od jari do jesene zaberie ťahanie dreva z lesa a jeho pílenie minimálne hodinu každý deň.

Najbližšími susedmi sú tiež zvieratá. Srnky, jelene, rysy, občas sa ukáže medveď. Elektrinu majú vďaka solárnym panelom, vodu zo studničky, kúria drevom. Signál na mobil je len na jednom mieste za komínom. Prvý obývaný dom je vzdialený štyri kilometre. A tak jediným spojením s civilizáciou zostáva internet cez satelit. Im to nevadí. Práve naopak. Ak sa zdržia v Tisovci, už sa necítia vo svojej koži a najradšej by boli opäť doma, uprostred lesa. Rasťo Ekkert a jeho priateľka Martina Krajňáková vymenili mesto za samotu v prírode.

Z paneláka do lesa

Známy reportér je rodený Bratislavčan. Vyrastal v Stupave a dvadsaťštyri rokov býval v petržalskom paneláku. „V meste som netrávil veľa času. Približne 240 dní z roka som bol na cestách. Vždy som mal plán, že keď sa dostanem do veku, v ktorom sa nebudem musieť naháňať za kariérou a peniazmi, odídem niekam do hôr. To bol môj sen od detstva. Teraz som si ho splnil,“ hovorí Rasťo. Našťastie má priateľku podobného razenia. S Martinou si v tomto životnom štýle porozumeli. Začali hľadať miesto, kde by ešte stále bola divočina. Tatry odmietli hneď na úvod. „To je komercia, s divočinou nemajú nič spoločné - aj keď ich mám rád a od detstva tam chodievam.“ Náhodou natrafili na dokument o Muránskej planine od českých filmárov. Tušili, že to bude to pravé miesto. Pozreli si niekoľko nehnuteľností, až ich realitný maklér zaviedol k niekdajšiemu strážnemu domčeku pri železničnej trati. „Okamžite sme sa rozhodli,“ tvrdí Rasťo.

Domček opravili, prirobili kúpeľňu a postavili plot, aby mohli mať vo dvore navoľno pustené zvieratá. Priestor to nie je veľký, no úplne stačí. Dole majú kuchyňu a malú obývačku s obsiahlou knižnicou, hore spálňu a kútik s maliarskym stojanom. Obaja totiž maľujú. „Tento priestor nám vyhovuje. Naučili sme sa, že človek v skutočnosti nepotrebuje 75 percent vecí, ktoré má v meste. Sme oveľa šťastnejší než v civilizácii a s teplou vodou z kohútika.“

Viac medveďov ako ľudí

Vraj je tu všetko jednoduchšie. Hoci zimy bývajú tvrdé, 25 stupňov pod nulou a sneh celé týždne až mesiace. Vtedy sa sem nevyškriabe ani ich terénne auto. Zvyšok roka sa musia na zimu pripravovať. „Každý deň hodinku-dve ťaháme drevo z lesa,“ rozpráva Rasťo. „Je to zároveň fitnescentrum. Na pomoc s drevom sme si zaobstarali oslíka Usamu. Kôň je príliš veľký pre tunajšie prostredie. Tak sme si povedali, že skúsime osla. Má dva roky. Kúpili sme ho v Maďarsku. Je to čistokrvné zviera s rodokmeňom. Usama sa volá preto, lebo osol pochádza z Blízkeho východu a tam je to veľmi obľúbené meno. Neverte tomu, čo sa o oslíkoch hovorí. Je to múdre zviera, možno inteligentnejšie ako pes. Je priateľský a je s ním zábava.“

Usama akoby chvály svojho pána počul. Otvorí si odchýlené dvere a nazerá do kuchyne. Určite čaká, že dostane nejakú dobrôtku. Keď mu dajú kúsok chleba, spokojne ho žuje a strihá ušami.

Jediná pripomienka civilizácie na tomto mieste sú koľajnice, po ktorých štyrikrát denne prejde malý motorový vlak. „Čo sa týka divých zvierat, prvé dva roky sme nevideli ani jedno. Potom sa naučili, že im od nás nič nehrozí,“ rozpráva Rasťo. „Teraz sa tu na lúke pasú srny a jelene, rysy chodia piť vodu zo studničky, občas okolo prebehne medveď. V skutočnosti stretávame viac medveďov ako ľudí. Na jeseň cez jeleniu ruju nemôžeme ani spať. Všade okolo ručia jelene. Na lúke zvádzajú súboje. A my sme priamo v centre toho diania. Občas počujeme z hory vyť vlky.“

Obrazy: Ako predloha slúžia Rasťovi jednoduchí vidiecki ľudia z okolia.
Obrazy: Ako predloha slúžia Rasťovi jednoduchí vidiecki ľudia z okolia.
Archív R.E.

Hľadajú pekné

Keď sa prisťahovali, miestni si ťukali na čelo. Predsa len, Rasťo Ekkert, celebrita z Bratislavy. Neexistuje, aby tu vydržal dlhšie ako pár týždňov. Uzatvárali sa dokonca stávky, či prežijú prvú zimu, alebo zdupkajú naspäť do mesta. „Vydržali sme. Ľudia nás postupne prijali. Cítime sa tu už doma,“ usmieva sa Rasťo. „Gemerčania sú veľmi dobrí ľudia. Keď treba, pomôžu. V okolí je niekoľko klasických salašov, na ktorých sa ešte pasie. Chodím tam fotiť a nakrúcať, už nás poznajú a berú nás za svojich. Takže sme zásobovaní zdravou žinčicou a syrom.“

Rasťo a Martina od začiatku vedeli, že chcú naďalej robiť pre televíziu. „Našťastie šéf má pre moje extravagancie pochopenie.“ Takže súhlasil s tým, že Rasťo s Martinou budú regionálnym štábom na Muránskej planine. Nerobia žiadne bulvárne správy typu katastrofy, nešťastia, krv, tragédie a politika. „Rozhodli sme sa hľadať to pekné. Negatívneho je v médiách príliš veľa. Na Muráni máme čo robiť. Je to síce zabudnutý, ale krásny kraj. Žijú tu úžasní ľudia s hlbokými príbehmi. Život majú ťažší, ale naplnenejší než ľudia z mesta.“

Okrem práce pre televíziu berie Rasťo kameru aj do lesa. Nakrúca zvieratá v divočine. Zábery si starostlivo odkladá. Možno z nich o nejaký čas vznikne dokumentárny film o živote zvierat a o Muránskej planine.

Muráň na plátne

Medzi každodennou rutinou na samote, ťahaním dreva, nosením vody zo studne, starostlivosťou o zvieratá a nakrúcaním pre televíziu zostáva Rasťovi čas na obrazy. Kedysi, ešte ako dieťa, sa učil maľovať. Neskôr chodil do ateliéru k akademickému maliarovi Julovi Kollerovi. No prišla práca v médiách, ktorá ho vcucla na stodvadsať percent. „Až tu na samote som sa začal viac zamýšľať nad životom a svetom okolo. Onedlho budem mať päťdesiatpäť rokov. Nemám ambície hnať sa dopredu v kariére. Prišiel čas na iné veci. Vrátil som sa k maľovaniu. Vymyslel som si svoj vlastný štýl. Nazývam ho snová insita.“ Rasťo maľuje ľudí, ktorí žijú na Muráni. Pastierov, drevorubačov, jednoduchých obyvateľov hôr. Ako maliarovi sa mu darí. Mal už niekoľko výstav, pripravuje ďalšie. Niekoľko obrazov už cez svojho galeristu aj predal.

Takýto jednoduchý život sa mu páči. Pred pár týždňami si zrušil profil na Facebooku. Zbytočne mu odčerpával energiu a zahlcoval myseľ kopou nezaujímavého balastu. Nepotrebuje vedieť, čo mal kto dnes na obed. Radšej žije krásnym prostredím okolo, maľovaním, fotografovaním a nakrúcaním pozitívne ladených reportáží. Je si istý, že divákov komerčnej televízie zaujímajú aj takéto témy zo zapadnutého kúta Slovenska.

Hoci predtým neustále cestoval - spomeňte si na jeho bláznivú cestu okolo sveta alebo reportáže z Bejrútu a Kosova -, dnes ho to zo samoty vôbec neťahá preč. „Zažil som zlatú dobu, keď médiá vysielali svojich reportérov priamo na miesto diania, aj do vojnových zón. Teraz sa takéto správy skôr preberajú zo zahraničia. Zdá sa mi to príliš neosobné.“ Neťahá ho to ani do sveta, ani do neďalekého Tisovca. V Bratislave nebol celé roky. „Nechodíme vlastne nikam. Zábava? Keď sa zotmie, ľahneme si do postele a čítame. Potom zaspíme. V lete neskôr, v zime skôr. Sme takmer ako medvede. Prispôsobili sme sa prírode. Vstávame, keď sa rozvidnieva. Čím dlhšie tu bývame, tým menej sa nám chce kamkoľvek chodiť. Ak sme pol dňa niekde v okolí alebo ideme do Tisovca na nákup, po chvíli si hovoríme, že máme toho dosť. Že chceme ísť radšej domov,“ uzatvára Rasťo.

VIDEO Plus 7 Dní