Dokina chodí raz za dva roky. Nerada nakupuje, spoločenské akcie ju nebavia. Radšej ide do hôr, sama alebo s priateľmi, s ktorými sa cíti dobre. S horami sa spája aj jej práca. Ako geologička vodí po národnom parku Écrins vo francúzskych Alpách študentov univerzít tretieho veku a turistov so záujmom o geológiu. A odmalička športuje. Len nedávno jej však napadlo pretekať.
Deň pred naším rozhovorom stála Marianna Jagerčíková (33) na stupni víťazov v jedných z najnáročnejších skialpinistických pretekov Pierra Menta vo Francúzsku. V súťaži dvojíc spolu s Francúzkou Valentine Fabrovou získali tretie miesto. Necelý týždeň predtým si z majstrovstiev sveta vo Villars-sur-Ollon vo Švajčiarsku odniesla striebro v šprinte. Po šiestich hodinách na svahu v šialenom vetre a daždi.
Išla za horami
Odkedy si Marianna pamätá, žila športom. „Pochádzam z Polomky na Horehroní. Z dediny sme mali ľahký prístup k rôznym športovým aktivitám. S kamarátmi sme hrávali futbal, nohejbal, volejbal, tenis, pingpong, bicyklovali sme, korčuľovali, trhali čerešne. Lyžujem od dvoch rokov. Rodičia sú zažratí lyžiari. Ocino sa venoval aj kulturistike. Chodila som s ním do posilňovne. Len tak, pre zábavu, cvičiť s vlastnou hmotnosťou tak ako on. V pätnástich som začala so skialpinizmom a jaskyniarstvom. Neskôr s lezením,“ vypočítava Marianna. Súťaženie ani tréningy s trénermi ju však nikdy nelákali. Po strednej odišla na univerzitu do Grenoblu. Vybrala si geológiu. Pre vzťah k prírode a ku skalám. „Štúdium na Slovensku sa mi zdalo príliš jednoduché. Myslím, že človek viac porastie v ťažkých podmienkach. V Pyrenejach sa mi páčilo, cez prázdniny pred maturitou som pracovala vo francúzskych Alpách. Grenoble je mesto obklopené kopcami. Išla som za horami.“
Bola nonstop v pohybe a nevyberala si ľahké disciplíny. Napríklad spolubývajúci behali, tak si prečítala ich bežecký časopis, no behať len tak sa jej zdalo príliš ľahké. Vybrala si beh do kopca. „Vtedy som veľa liezla a beh je pri tom dobrý kondičný šport,“ vysvetľuje. Práve sa pripravovala na doktorandské štúdium a beh jej prišiel vhod, aj keď si potrebovala vyvetrať hlavu. Zistila, že má celkom dobré časy. Prvýkrát súťažila v behu do kopca v roku 2012.
Nejde o adrenalín
Pretekať v skialpinizme začala Marianna až po tridsiatke. Na jednej súťaži zistila, že za členkami francúzskej skialpinistickej reprezentácie až tak nezaostáva. „Povedala som si, že viac potrénujem, nacvičím si nejaké špecifické veci, vychytám chyby a možno to bude celkom dobré. Oslovila som Slovenskú skialpinistickú asociáciu. Ešte nikdy o mne nepočuli, nevedeli, že existujem. Ale keďže na Slovensku dievčatá v tejto disciplíne veľmi nepretekajú, uvedomili si, že to nie je zlý nápad.“
Prvé preteky pri Grenobli si Marianna zapamätá navždy. Množstvo ľudí, divákov aj súťažiacich, ju až šokovalo. Intímna atmosféra, na ktorú bola zvyknutá, keď chodievala len tak lyžovať, jej chýbala. Presne tá je dôvodom, prečo skialpuje. Hovorí, že za medailami sa neženie. Keď jej výkonnosť klesne, prestane pretekať. No do hôr bude chodiť stále. „Skialpinizmus je teraz môj najobľúbenejší šport,“ hovorí. „V zime na lyžiach sa dostanete aj na miesta, ktoré sú v lete ťažšie dostupné, lebo tam nie sú chodníky. Hory, atmosféra, príroda, pocit z lyžovania a dobrý sneh, to všetko dokopy je celkom euforické.“ Vo vytrvalostných športoch na dlhé trate sa kapacity športovca rozvíjajú vekom. Skialpinizmus nemusí byť doménou najmladších pretekárov. Nie je nič nezvyčajné, keď súťažia aj päťdesiatnici. Samozrejme, ich výkony už nestačia na svetové súťaže, no na rôznych medzinárodných pretekoch štartujú bežne. Jej tímová partnerka z tohtoročnej Pierra Mente má štyridsaťtri. Zvíťazila štyridsaťročná pretekárka.
Keď sa pýtam na riziká, Marianna hovorí o tom, že nebezpečné faktory sa snaží ovládať. „Nejde mi o adrenalín,“ tvrdí. Zatiaľ sa jej vyhýbajú zranenia, pády aj lavíny, hoci sa púšťa do odvážnych kúskov. Napríklad výstup na Fitz Roy v Patagónii, na hranici Čile a Argentíny, v roku 2015. S Martinom Hurtajom liezli v štýle takzvaného tradičného lezenia už niekoľko rokov. Vyzbrojení skúsenosťami z Yosemitov či Utahu chceli zdolať horu povestnú neustále zlým počasím. Silný vietor ich doslova sfúkol tristo metrov pod vrcholom. Namáhavý zostup zlaňovaním trval deväť hodín. O rok sa tam však vrátili. Marianna je prvá Slovenka, ktorá stála na vrchole Fitz Roya. Za ten výstup dostali s Martinom ocenenie Bronzová karabína od Slovenského horolezeckého spolku JAMES. Pre slovenských lezcov však boli ako mimozemšťania, nikto o nich netušil, keďže liezli hlavne vo Francúzsku a v Taliansku. Museli sa do JAMES-u najprv zapísať, aby si ocenenie mohli prevziať.
Každý zlomok sekundy
Od začiatku tejto sezóny má Marianna na skialpoch našliapaných asi 100-tisíc výškových metrov. Len na štvordňovej Pierra Mente ich urobila 10-tisíc. Pierra Menta je súčasťou La Grande Course, série najdôležitejších skialpinistických pretekov. Pre súťažiacich je to niečo ako Tour de France pre cyklistov. Ťažké stúpania a technicky náročné zjazdy lákajú najlepších skialpinistov sveta. Stredisko Areches-Beaufort vo francúzskom Savojsku navštevuje počas štyroch súťažných dní aj veľa divákov. Takže atmosféra je veľkolepá. Skialpinizmus stále nie je olympijský šport. Nedostal sa ani na program najbližšej zimnej olympiády v čínskom Pekingu. Mnohých skialpinistov to tak sklamalo, že túto zimu ani neuvažovali o účasti na súťažiach v Číne. Najdôležitejšie preteky sa aj tak zatiaľ konajú v Európe. Takže sú pre Mariannu dostupné. Potrebuje len čas. S úsmevom priznáva, že športu sa niekedy venuje viac než práci. Našťastie si ako živnostníčka môže čas organizovať a vie zladiť tréningy, súťaženie a sprevádzanie po horách. „Skialpová výbava síce nie je lacná, no nemusíte nikde platiť za skipasy,“ smeje sa. Špeciálne odľahčené skialpové lyže vážia len sedemsto gramov.
Veľa známych pretekov v Európe je tímových. Marianna však nemá stálu partnerku. Na Slovensku zatiaľ nenašla výkonnostne podobnú pretekárku. Šprint, v ktorom získala striebro na majstrovstvách sveta vo Villars-sur-Ollon, je sólová disciplína. Preteky prebiehajú vyraďovacím spôsobom, do ďalšieho kola postupujú vždy tí najlepší. Jazdí sa okruh, na ktorý sa vyštartuje na lyžiach, tie sa potom dajú dolu, pripnú na batoh a šliape sa do kopca, potom sa lyže znovu obujú, zo sklzníc sa stiahnu skialpové pásy a lyžuje sa. Celé to trvá len okolo troch a pol minúty. A opakuje sa zas a zas. Pretekár musí byť výbušný a rýchly, ale musí mať dokonale natrénované aj vyzúvanie a obúvanie lyží. Ráta sa každý zlomok sekundy. „Je to na nervy,“ priznáva Marianna. „Vnímate okolo seba ostatných pretekárov, vidíte, čo robia. Musíte sa poriadne skoncentrovať.“
Nič tam nie je
Na Slovensko sa Marianna dostane tak raz do roka. Naše hory má stále rada, aj keď jej trochu vadí nesloboda pohybu v národných parkoch. Vo Francúzsku je to iné. „Na Slovensku je pre obmedzenia veľmi veľa ľudí na tých pár dostupných miestach. V Alpách bývam v národnom parku. Politika ochrany prírody je tu úplne iná. Pasú tu ovce, turisti môžu chodiť po chodníkoch aj mimo nich. Sú to väčšie hory. Ľudia sa v kopcoch viac rozptýlia. Južné Alpy majú aj oveľa priaznivejšie poveternostné podmienky. Pred dvomi rokmi som bola štrnásť dní na Slovensku a z toho trinásť dní na Chopku pršalo, snežilo alebo fučalo. Tu je viac slnečných dní a menej fúka. Sneh sa inak transformuje. Padá oveľa menej lavín než v Tatrách. Takže do kopcov sa dá vyraziť častejšie a za príjemnejších podmienok.“
Marianna býva v alpskom ľadovcovom údolí osemdesiat kilometrov južne od Grenoblu v nadmorskej výške asi tisíc metrov. V zime tam tri mesiace nezasvieti slnko, nevyškriabe sa spoza kopcov. Okolo žije len asi sto ľudí. „Nič tam nie je. A tým lepšie,“ usmieva sa. V apríli sa chystá na lyžiarsku expedíciu na východné pobrežie Grónska. Jedenásť členov, málo známe kopce, zamrznuté fjordy. Iba lyže a psie záprahy. Noci v stanoch v absolútnej divočine. Bude tam iba sneh, ľad, skaly a polárne medvede.
