Svoj život okrem iného zasvätil propagácii slovenskej hudby v zahraničí, za čo dostal medailu prezidenta SR. Začiatky jeho aktívneho pôsobenia v Belgicku sa spájajú so slovenskou národnou operou Krútňava skladateľa Eugena Suchoňa, ktorú naštudoval v Kráľovskej flámskej opere v Antverpách. Bolo to vôbec prvé naštudovanie opery v zahraničí, ktoré sa stretlo s obrovským úspechom. Inscenácia mala na to obdobie neuveriteľných 18 repríz. Bolo to pred 50 rokmi, presne 6. apríla 1968. V tom čase šlo doslova o husársky kúsok. Po úspechu zostal aj s manželkou žiť v Antverpách. Krútňavu uviedol v operách v Antverpách a Gente ešte raz, s novým obsadením, v roku 1973. Inscenácia mala 9 repríz. Dnes už žije sám v byte v pokojnej štvrti Antverp. Pred rokom 91-ročného pána prepadli zlodeji, ktorí sa vydávali za policajtov v civile a musel im odovzdať všetky peniaze a šperky. Napriek tomu nás prijal u seba doma.

S JÁNOM VALACHOM (92) sa rozprávala KATARÍNA KORECKÁ.

Ako v Antverpách prišli na Suchoňa?

Bola to náhoda. Bol som na organovom turné. Môj dobrý známy Gabriël Verschraegen, riaditeľ konzervatória v Gente, prišiel za mnou, že mu volal riaditeľ opery v Antverpách Renaato Verbruggen. Dostal za úlohu uviesť modernú českú operu a chcel sa poradiť. Pán Verschraegen mu povedal, že tu má len jedného československého muzikanta, a spýta sa, či mu poradí.

A poradili ste.

Riaditeľ Verbruggen ma poprosil, či môžem na druhý deň prísť do Antverp, že si zruší popoludňajší program, a mohli by sme prebrať, ktorú modernú českú operu zaradiť do programu. Musím povedať, že vtedy o Slovensku ni­kto nič netušil. Dokonca ani ľudia z tejto kultúrnej vrstvy o nás v živote nič nepočuli. Mysleli si, že sme súčasťou Juhoslávie.

Takže po koncerte v Gente ste šli na stretnutie do Antverp.

Áno, zbalil som si tých pár vecí, čo som mal, veľa som toho so sebou nemal, a šiel som.

A boli ste rozhodnutý presadiť Krútňavu. Prečo?

Áno. Hoci ma v zahraničí považovali za československého umelca, úmysly som mal vždy čisto slovenské. Krútňavu som dôverne poznal. Keď som po dvojročnej vojenčine nastúpil ako korepetítor a neskôr asistent dirigenta, Krútňava už mala po svojej premiére a, ako vieme, vtedajšej moci dielo nebolo veľmi po vôli a Suchoň ho musel prerobiť. Ale to je iný príbeh. V Slovenskom národnom divadle (SND) som pričuchol k tomuto dielu naozaj do hĺbky, nielen dramaturgicky, ale aj citovo. Spolupracoval som so zborom aj so sólistami pri nácviku rolí, sprevádzal som ich na klavíri. Videl som, ako na nich jednotlivé charaktery a hudba ako taká pôsobia. Človek to vypozoruje zo správania či z rôznych poznámok. Študoval som so sólistami ako Česányiová, Hoza, ale aj Malachovský. Takže, hoci som Krútňavu nedirigoval, veľmi dobre som ju ovládal, vedel som ju zahrať na klavíri spamäti, bez nôt. Neskôr som dostal ponuku pracovať v opere v Banskej Bystrici a tam som si dal podmienku, že uvediem Krútňavu. Bol tam mladý, nie veľmi skúsený súbor, ktorý sa orientoval najmä na operetu. Navyše išlo o zájazdový súbor. Napriek všetkému, vrátane ideologickej nepohodlnosti samotného diela, sa mi to, aj vďaka riaditeľovi opery v Banskej Bystrici, podarilo. Vtedy som už mal dosť blízky vzťah so Suchoňom, takže som mal aj jeho podporu. Inscenácia mala veľký úspech, hrala sa nielen v Banskej Bystrici, ale aj na zájazdoch. A práve toto moje naštudovanie som chcel robiť aj v Antverpách.

Takže ste prišli za riaditeľom opery a povedali ste: Na Slovensku máme skvelého autora, ktorý má mimoriadne dobré dielo Krútňava, naštu­­­­­­­dujme to.

Prišiel som za riaditeľom a najprv som mu musel vysvetliť, kde je Slovensko, že sme samostatný národ v strednej Európe. Hoci sme súčasťou Československa, máme vlastný jazyk, vlastnú kultúru, dokonca aj slovenského ministra kultúry. A keďže som Krútňavu dobre poznal, hral som mu ukážky diela, ktoré ho chytili za srdce. Zhovárali sme sa asi tri hodiny. Šlo naozaj o historické stretnutie.

Takže ho Krútňava, vďaka vám, chytila za srdce?

Áno a veľmi. Riaditeľ opery bol vtedy ekonomický a umelecký riaditeľ v jednej osobe. To znamená, že mal veľké rozhodovacie právomoci. Hoci sa to nezdá, bolo to pre neho veľké riziko. Ekonomika totiž nepustí a on musel pozerať aj na to, že ak operu uvedie, bude ju musieť predať. No a pri úplne neznámej opere od úplne neznámeho autora z neznámej krajiny to bol veľký risk. Lebo hudba znamená aj pochopiť ducha iného národa. Napriek všetkému sa rozhodol ísť do toho.

Operu ste naštudovali vo flámčine s domácimi sólistami.

Áno, vtedy bola taká doba. Neboli titulky a všetko sa prekladalo do národných jazykov. Krútňava je po flámsky Wervelstorm. Ja som na Slovensku ni­kdy nedirigoval dielo v pôvodnom jazyku. Dokonca som v Banskej Bystrici preložil Rusalku, ktorá sa spievala po slovensky. Krútňavu sme teda začali prekladať do flámčiny. Tu zohrala veľkú úlohu moja manželka, veľmi nápomocná bola aj manželka riaditeľa opery a dramaturg opery. Prekladali sme to cez francúzštinu a nemčinu. Moja manželka nebola vyštudovaná hudobníčka, takže o to náročnejšie to bolo. Celá príprava trvala dva roky. Bolo treba zaradiť operu do dramaturgického plánu, urobiť zmluvy so sólistami a s inscenátormi a celé to naštudovať.

Vyzerá to veľmi zaujímavo. Inscenačný tím ste si vzali z Banskej Bystrice.

Áno, režiséra Karla Jerneka a choreografa Štefana Nosáľa. Kostýmy, kroje, sme mali požičané zo Slovenského národného divadla z pôvodnej inscenácie.

Priblížte prácu s domácimi umelcami.

Bolo to veľmi náročné, pretože som nevedel po flámsky. Pri orchestri to nie je až taký problém, ale pri spevákoch a zbore by sa mi flámčina zišla. Opera mala plánované tri reprízy, to bolo vtedy pri moderných dielach štandardné. Uvedomoval som si, že musíme tie tri reprízy vypredať. Kľúčom k úspechu boli práve umelci, lebo oni mohli začať šíriť ten prvý záujem o vec. Preto som sa všemožne snažil zaujať ich už na prvej skúške. Nie na druhej, nie na tretej, na prvej. A podarilo sa. Keď zrátate dokopy orchester, zbor, sólistov, ich rodinných príslušníkov, priateľov, tak je to vyše sto ľudí, ktorí sú priamo či nepriamo zainteresovaní do diania. Účinkujúci začali hovoriť, že robia moderné dielo, ktoré treba vidieť, doslova robili reklamu.

A potom prišla premiéra 6. apríla 1968.

Áno, boli sme úplne zamrznutí. Ja, Jernek, Nosáľ aj Suchoň. Hoci sme podľa reakcií na generálke predpokladali, že inscenácia by mohla mať úspech, nebolo nám všetko jedno. Dúfali sme, že po premiére vypredáme ešte aspoň jedno predstavenie.

Na premiére bol aj Eugen Suchoň?

Áno, s celou rodinou. S manželkou a oboma deťmi. Ne­chceli ho pustiť, bola to hotová kovbojka. Riešilo sa to od miestnych autorít až po ministerstvo v Prahe. Nakoniec sme presvedčili doma orgány, že to by bol malér, keby Suchoňa nepustili.

Krútňava teda mala v Antverpách úspech.

O premiére písali takmer všetky domáce periodiká. Druhé predstavenie bolo tiež úplne vypredané a o inscenácii už písali aj noviny, ktoré sa o nej po premiére nezmienili. Aj tretie predstavenie bolo úplne plné. Tí, ktorí operu nevideli, predpokladali, že ešte pôjde. Verejnosť aj tlač si jednoznačne žiadali Krút­ňavu. Ale to nebolo jednoduché, lebo dramaturgický plán sa robí dva roky dopredu, bola to „mission impossible“ pre riaditeľa. Bol apríl, zmluvy boli už porobené… Nakoniec sa podarilo po tretej repríze nasadiť inscenáciu ešte 15-krát v priebehu dvoch sezón. Tu treba podotknúť, že opera mala len jedno obsadenie. Riaditeľ urobil nemožné, hoci sa to vtedy možno aj niektorých ľudí dotklo.

Zaujímavá bola takzvaná derniéra Krútňavy v Antverpách.

Viacerým ľuďom v Bratislave úspech inscenácie prekážal a robili všetko pre to, aby inscenáciu stiahli. Nakoniec nám SND odmietlo ďalej požičiavať kostýmy do predstavenia. Zohnať nové kostýmy, respektíve ich dať ušiť, by stálo peniaze a na to nebol rozpočet. Tak sa derniéra hrala v kostýmoch z Predanej nevesty. Však „Ostblock ako Ostblock“.