Rodáčka zo Slovenska Antónia Lišková (42) patrí medzi taliansku hereckú extraligu a zodpovedajú tomu aj jej honoráre. Možno pre obmedzený rozpočet slovenských tvorcov začala s nimi spolupracovať až vlani. Najprv prijala úlohu v seriáli Milenky a najnovšie účinkuje v kinohite Šťastný nový rok. Stalo sa tak po dvadsaťročnej zahraničnej kariére na popud jej mamy, ktorú už nebavilo počúvať svoju dcéru nadabovanú.

Z čašníčky superhviezda

Antónia z rodných Bojníc pôvodne vycestovala do Talianska len privyrobiť si ako čašníčka. Jeden z hostí z nej spravil modelku a keď raz sprevádzala kamarátku, študentku herectva, na kasting do filmu, stala sa z nej  herečka.  „Udialo sa niečo, o čom som ani nesnívala. Keď ma s ňou videli, tvorcovia trvali na tom, že si to musím vyskúšať pred kamerou. Vraj na postavu ruskej špiónky si vytypovali niekoho, kto vyzerá presne ako ja. Zdráhala som sa, ale nakoniec ma prehovorili a potom ma obsadili. Tak odštartovala moja herecká kariéra. Mala som dvadsaťtri rokov,“ opisuje svoj rozprávkový príbeh.

Filmovú úlohu dostala napriek tomu, že taliančinu ešte perfektne neovládala. Trvalo asi päť mesiacov, kým sa naučila plynule rozprávať. „Ak viete jazyk a žijete podľa miestnych zvyklostí, prijmú vás Taliani s otvorenou náručou. Ni­kdy mi ani na okamih nedali pocítiť, že som cudzinka. Tu každého posudzujú výlučne podľa talentu a toho, ako sa správa,“ vysvetľuje.

Integrovala sa tak dobre, že dnes o nej v Taliansku nepíšu ako o slovenskej herečke. „Som ich. Ale cítim sa stále Slovenkou a ni­kdy to nebude inak. Dokonca nemám ani talianske občianstvo, pretože by som sa musela zriecť slovenského.“ A to by v žiadnom prípade nespravila, tvrdí.

Strach o dcéru

Podľa slovenských zvyklostí vychováva štrnásťročnú dcéru Lilianu. „Vyrastala som v skromných podmienkach, a aj keď sa nám dnes darí dobre, učím ju zodpovednosti a tomu, že nedostane všetko, na čo si pomyslí. U nás je samozrejmé, že sa poďakuje za jedlo, vstane od stola, umyje a uloží po sebe tanier. Keď máme hostí, nechápavo nad tým krútia hlavou,“ opisuje sparťanskú výchovu.

Vďaka nadštandardným príjmom v Taliansku si môže dovoliť pomáhať svojej rodine, ktorá dodnes žije v jej rodných Bojniciach. „Už sa im darí oveľa lepšie ako kedysi a tvrdia, že nič nepotrebujú, no vždy im niečo pošlem,“ hovorí. Z hviezdnej pozície si môže z hereckých ponúk vyberať a nehľadieť pritom na výšku honoráru. „Hrať na Slovensku ma nikdy veľmi nelákalo, pretože som mala vždy veľa práce v Taliansku, no maminka mi to občas vyčítala. Vraj ju už nebaví, keď ma vidí vo filme predabovanú do slovenčiny,“ povedala nám blondína.

U nás sme ju mohli vidieť mnoho rokov výlučne v talianskych produkciách. Účinkovala napríklad v seriáli Tiene lásky či vo filme Mária z Nazaretu. „Prvýkrát som v slovenčine hrala až v seriáli Milenky. Hoci je to moja rodná reč, zo začiatku som si myslela, že ma budú musieť nadabovať. V ďalšom krásnom filme Šťastný nový rok už bola moja materčina, dúfam, v pohode,“ zauvažovala krátko po premiére.

Scenár sa Antónii tak páčil, že s nikým z tvorcov nediskutovala o výške honoráru. „Naozaj nešlo o peniaze. Určite to bolo menej, než som zvyknutá, ale to nevadí. Našťastie už si môžem vyberať filmy podľa kvality,“ naráža na svoj hviezdny status.
Vtom naše rozprávanie preruší zvonenie telefónu. „Volala mi dcéra, že vyšla zo školy a už sedí v autobuse. Vždy sa o ňu bojím, keď je v Ríme sama, takže sa mi pravidelne hlási, či je v poriadku,“ vysvetľuje. 

Doma sa cíti bezpečnejšie

Rím podľa Antónie nie je taký romantický a už vôbec nie bezpečný, ako navonok pôsobí. „Ešte pred desiatimi rokmi bolo dobre. Dnes je to už veľmi veľké a komplikované mesto, kde žije sedem miliónov ľudí. Všade je veľa áut a obrovské dopravné kolóny. Problém je, že sa tu nemôže rozšíriť metro. Pod Rímom je ďalšie mesto, keď začnú kopať, narazia na nejaké antické pamiatky a všetky práce sa musia zastaviť,“ hovorí.

Poukazuje aj na ďalšiu nelichotivú tvár talianskej pýchy. „Zanedbalo sa veľmi veľa vecí a teraz sa za to platí. Stačí, že dva dni prší, a hneď je všetko zaplavené. Nefunguje kanalizácia, takže tunely, autá, smeti sú pod vodou. Odpad už ani nemáme kam vynášať, tak sa vyváža do zahraničia. Kedysi sme žili v centre Ríma, no pre tieto problémy sme sa presťahovali do jednej rezidenčnej zóny, kde sú domy so záhradami a veľa zelene. Vytvorili sme si s partnerom oázu pokoja. Výborne sa cítim aj na chalupe, na talianskom vidieku. Máme tristo olivovníkov. Dokonca sama vyrábam olivový olej,“ dodáva významne.

Koniec roka plánovala Lišková stráviť s rodinou v rodných Bojniciach. „Cítim sa tam najlepšie a najbezpečnejšie. Aj Taliani považujú Slovensko za krajinu, kam sa oplatí ísť, pretože je tu bezpečne. Jediní necivilizovaní ľudia, ktorých som tu stretla, boli cudzinci,“ podotýka.

Pred svadbou

Slovenské pomery a prostredie si obľúbil aj Antóniin partner, režisér a producent Gabriele Guidi. Jeho najnovším počinom je film o Českej republike počas druhej svetovej vojny s názvom Terezínske kúpele. Pred niekoľkými dňami talianske médiá informovali, že krásnu herečku po siedmich rokoch spoločného života požiadal o ruku. Priamo počas živého vysielania rakúskej televízie. „Poriadne ma zaskočil. On totiž nepatrí k ľuďom, ktorí robia takéto kúsky. Svadba teda bude, no nie hneď,“ prezradila Antónia.

Jedno manželstvo, nevydarené, má za sebou. V roku 2010 sa vydala za plastického chirurga Lucu Ferrareseho. Mali už spolu päťročnú dcéru Lilianu. Dva roky po svadbe sa však rozviedli. „Všemožne som sa snažila kvôli dcére manželstvo zachrániť, no potom som si uvedomila, že to nie je dobrý nápad. Napokon to povedala aj Liliana. Až po tom, čo sme sa rozišli, nastala v našom vzťahu rovnováha a vychádzame spolu lepšie ako predtým,“ uzavrela. 

Pozrite si v GALÉRII talianskeho fešáka, ktorý Antóniu požiadal o ruku, aj zábery z filmovačky