Jana Čavojská

Na starých fotografiách pozerajú veže krakovského Kostola Nanebovzatia Panny Márie na Bratislavský hrad, pod Tower Bridge je učupená chalúpka deduška Večerníčka, nad to celé sa nakláňa šikmá veža v&nbsp;Pise, Socha slobody sa týči oproti Ježišovi z&nbsp;Ria - a&nbsp;svieti a&nbsp;dymí! Naivný, fantazijný svet si v&nbsp;predzáhradke vytváral Martin Sabaka (1925 - 2016). Povolaním obuvník, ktorý začal pracovať na železničnej stanici, keď mu pri šití topánok tŕpli ruky. Po odchode do dôchodku a&nbsp;prvom infarkte začal tvoriť. V&nbsp;roku 1991 postavil z&nbsp;dreva napodobeninu chalúpky deduška Večerníčka. Použil staré dosky, ktoré niekde našiel. Chalúpka putovala do predzáhradky a&nbsp;postupne k&nbsp;nej pribúdali ďalšie drevené stavbičky, napríklad fínska sauna alebo vysoká pagoda z&nbsp;Číny. Označoval ich svojským písmom.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/svet-predzahradky-slovak-vytvoril-skvosty-svetovej-architektury-pre-vlastne-potesenie">Predzáhradku Martina Sabaku si pozrite v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Neskôr zmenil materiál. Začal tvoriť z&nbsp;betónu. „Materiál hľadal na smetisku za dedinou,“ spomína jeho syn, tiež Martin Sabaka. „Koľkokrát dovliekol aj tri-štyri vrecia cementu, dobrého, a&nbsp;ľudia ho vyhodili. Nachádzal tam kovové časti, boli toho hŕby.“ Betón miešal vo vedre. „Mama sa stále hnevala, že jej robí neporiadok. Na hrady a&nbsp;ich ozdôbky mal narobené plechové formy, do nich lial betón, nechal ho vyschnúť, a&nbsp;tak dookola.“ Slávne svetové stavby poznal len z&nbsp;pohľadníc a&nbsp;fotografií v&nbsp;časopisoch. Zakladal si ich do skrinky za sklo. „Necestoval. Celý život bol vo Východnej. Stále nám sľuboval, že pôjdeme k&nbsp;strýkovi do Hrnčiarok, ale nikdy sme tam neboli.“ Betónové sochy sú obrovské. Na každej pracoval Martin Sabaka niekoľko mesiacov. Jeho vnučka Mariana spomína, ako vyrábal Bratislavský hrad. „Cez zimu si všetko pripravoval, aby mohol na jar začať stavať. V&nbsp;kuchyni bola hŕba plechu na okienka. Postavil štyri veže hradu a&nbsp;potom si niečo uvedomil: Veď mi mali povedať, že na hrade je každá veža iná! Tie veže totiž nie sú rovnako veľké. Tak to celé prerobil. Snažil sa o&nbsp;vernosť svojich objektov.“ Martin Sabaka mladší dodáva, že jeho otec mal veľmi presné oko. „Aj keď rúbal drevo, boli klátiky na centimeter rovnaké.“ Raz vraj od neho chcel celý jeho svet z&nbsp;predzáhradky niekto kúpiť za pol milióna korún. Ale nepredal. Bavilo ho sochy vytvárať a&nbsp;venovať im starostlivosť. „Každý rok ich pretieral, farby tiež hľadal na smetisku,“ spomína Martin Sabaka mladší. „Keď už nevládal, chcel, aby som ich natieral ja. Kým som mohol, robieval som to. Posledné leto, keď som tiež bol po infarkte, ostalo to tak.“ Murári sa ho raz pýtali, ako sa mu podarila šikmá veža. „Ste murári, porozmýšľajte,“ odpovedal im. Oni si mysleli, že ju už postavil našikmo. Ale nie. On ju postavil rovnú a&nbsp;pri inštalácii do predzáhradky ju podkopal, aby sa naklonila.

Šikmú vežu však nedokázali postaviť do betónu. Spadla pri prevoze. Martin Sabaka v&nbsp;roku 2016 zomrel. Jeho diela, jeho svet, zostali v&nbsp;predzáhradke. Našťastie pre ne Ľubomír Kružliak našiel priestor v&nbsp;hale v&nbsp;Biofarme Východná. Práve tam otvárajú stálu expozíciu Stanica Svet. Na prevoz veľkých sôch bolo treba žeriav. Spadnutá šikmá veža je tam tiež, uložená na podlahe, síce rozlomená na niekoľko kúskov, ale stále dobre čitateľná. Pre potreby expozície vytvoril Tomáš Džadoň obrovskú maketu domu. Takže diela Martina Sabaku sú opäť v&nbsp;„predzáhradke“. Fantazijný svet farebných vežičiek, okienok, vikierov, striešok si našiel svoje miesto. Pri bližšom pohľade na jednotlivé stavby odhalí divák čarovné detaily. Martin Sabaka tvoril z&nbsp;vyhodených materiálov. Na oknách sú záclonky. Vežu prikrýva namaľovaná pokrievka. Zrecykloval kúsky dreva, plechov, sklenené fľaše. Dával si záležať na technických riešeniach: koleso vodného mlyna sa skutočne točilo a&nbsp;niekedy naň púšťal vodu. Mechanizmus otváral Tower Bridge tak, ako to jeho autor videl v&nbsp;dokumentárnych filmoch. Socha slobody fungovala na princípe kachlí: vzadu boli dvierka a&nbsp;vnútri sa dal založiť oheň, ktorý potom osvetľoval korunu na jej hlave. Každá stavba si vyžadovala vlastné riešenie. Raz si od neho niekto pýtal návod, ako stavať hrady, že aj on také chce robiť. „To sa nedá opísať, duša moja, to je remeslo, to nie je ako keď sa číta román,“ reagoval Martin Sabaka. Jeho betónové sochy boli ťažké, no počítal s&nbsp;tým, že ich bude treba presúvať. Do každej nainštaloval rúrky ako rukoväte. Martin Sabaka mladší si spomína, ako ich musel pomáhať presúvať. Posunúť o&nbsp;dva metre, potom ešte kúsok naspäť, a&nbsp;zas niekam, až kým ich tvorca nebol s&nbsp;umiestnením spokojný.

Vďaka synovi a&nbsp;vnučke Martina Sabaku sa môžem na chvíľu pozrieť do starého domu. Netvoril totiž len sochy. Pretváral si celé svoje pro­stredie. Na fasádu namaľoval dva reliéfy s&nbsp;motívom Kriváňa. Plot aj zadnú kuchyňu zdobil obuvníckymi kopytami, ktoré už nepoužíval, aj predmetmi zo smetiska. Dnes by sme tomu povedali upcycling. Nájdené veci čistil, spájal, natieral farbami. Pozostatky jeho činností sú tam viditeľné dodnes: drevené ozdôbky na plotoch, šnúry prázdnych farebných zapaľovačov, vymaľovaná pec, dvere vyzdobené vrchnákmi zo sklenených fliaš, ktoré použil na stavbu Krištáľového paláca. „Čo mu pasovalo, prepojil farbou. Tak vznikol ornament, ktorý môžeme porovnať s&nbsp;našou folklórnou tradíciou. U&nbsp;nás sa tradične používala žltá, modrá a&nbsp;červená farba. Bábiky, ktoré dával na plot a&nbsp;z&nbsp;pohľadu susedov ho tým špatil, vnímal tak, že sú odlišné a&nbsp;každý človek je iný. Tieto drobnejšie veci vytváral v&nbsp;poslednej fáze, keď už nevládal robiť veľké sochy. Napĺňali jeho každodenný život. Bol fascinovaný tým, čo všetko môže urobiť z&nbsp;toho, čo ľudia vyhodili. Prečo to vyhodili, prečo to nevedeli zužitkovať? Mali by sme sa to od neho učiť tiež. Nielen kupovať nové, ale aj využiť staré, lebo je to kvalitné a&nbsp;má to svoju hodnotu,“ myslí si vnučka Mariana. Istým spôsobom sa vybrala v&nbsp;šľapajach starého otca. Vyštudovala výtvarné umenie a&nbsp;učí na škole. Martin Sabaka však ni­kdy neštudoval. Ani si nečítal knihy o&nbsp;umení, nenavštevoval galérie, nehovoril s&nbsp;výtvarníkmi či kurátormi. Napriek tomu je jeho uvažovanie o&nbsp;objektoch, ktoré vytváral, pozoruhodné. „Ni­kto z&nbsp;nás to nepovažoval za dôležité. Brali sme to tak, že nech si robí, čo ho baví. No jeho to napĺňalo, bol to jeho zmysel života. Do sveta sa nedostal. A&nbsp;načo mám ísť, keď si ten svet vytvorím? - pýtal sa.“ Čo chcel vidieť, čo sa mu páčilo, postavil si doma v&nbsp;predzáhradke. Sochy sa postupne stali akousi neoficiálnou súčasťou folklórnych slávností vo Východnej. „Ľudia sa u&nbsp;starého otca zastavovali, aby videli, čo nové vytvoril. On sa tešil, že im o&nbsp;tom porozpráva. Na tie rozhovory si vždy spomínal s&nbsp;radosťou,“ pamätá sa Mariana. „Bolo to také typicko-netypické: netypické pre folklórny festival, ale jeho prirodzená súčasť.“

Jedna z&nbsp;kurátoriek expozície, Zuzana Janečková, vysvetľuje, že vystavené objekty nechceli čistiť a&nbsp;domaľovávať. „Martin Sabaka ich premaľoval niekoľkokrát. Keby sme sa na ne pozreli v&nbsp;90. rokoch, vyzerali by inak ako v&nbsp;nultých. Chvíľu sme zvažovali, že ich prinavrátime do ich najfarebnejšieho obdobia. Potom sme od toho upustili. Patina, akú majú, by sa už nedala dosiahnuť, bolo by na ňu treba čakať. Tie sochy boli predsa určené pre vonkajšie prostredie. Zub času, vetra, vody, slnka a&nbsp;snehu na ne pôsobil a&nbsp;spoluvytváral ich podobu.“ Hoci sa väčšinou venuje profesionálnemu umeniu, v&nbsp;sochách Martina Sabaku vidí niekoľko dôležitých odkazov. V&nbsp;prvom rade na ekológiu a&nbsp;recyklovanie. Mnohé predmety sú historické, majú odkaz na dobu, v&nbsp;ktorej autor žil a&nbsp;v&nbsp;ktorej ich ľudia vyhodili na smetisko. „Ďalší dôležitý odkaz pre mňa je, že život človeka sa nekončí, keď sa dostane do dôchodku. U&nbsp;pána Sabaku to bolo jeho najtvorivejšie obdobie.“ V&nbsp;ďalšej fáze projektu plánujú autori expozície organizovať workshopy a&nbsp;edukačné programy. Rodina poskytla aj predmety z&nbsp;domácnosti Martina Sabaku. Očistia ich a&nbsp;v&nbsp;zadnej časti haly vytvoria priestor, v&nbsp;ktorom ukážu, ako tento spontánny umelec žil. „Dotyk intímneho. Ako býval, tvoril, fungoval. Ako mal nalepené pohľadnice na skrinke, ako si ozdoboval interiér a&nbsp;prešíval oblečenie. Tak návštevník lepšie porozumie jeho uvažovaniu o&nbsp;tvorbe.“ Umenie, aké vytváral Martin Sabaka, nazývajú odborníci z&nbsp;galérií art brut, spontánne alebo insitné umenie. Art brut preto, lebo vzniká samovoľne, bez umeleckých ambícií svojho autora, ktorý umenie nikdy ani neštudoval. Ako píšu kurátori výstavy Zuzana Janečková a&nbsp;Pavel Konečný, „občas ani nedôjde k&nbsp;rozpoznaniu autentických hodnôt a&nbsp;prekvapivo pôsobivých originálnych výtvarných kvalít takýchto diel. Miznú zo sveta, nikým nezaznamenané a&nbsp;nezdokumentované. Akoby ich význam spočíval práve v&nbsp;efemérnosti, prchavosti, marginálnosti dočasnej existencie, obvykle úzko spojenej so spoločenskou bezvý­znamnosťou svojho tvorcu... Nenávratne nám, žiaľ, takto unikajú skvelé doklady osobitých prejavov individuálnej ľudskej tvorivosti, oslobodené od väčšinového vkusu a&nbsp;zväzujúcich kultúrnych vzorcov diktovaných tlakom konzumnej spoločnosti“.

Stanica Svet Martina Sabaku je prvá ucelená expozícia diel spontánneho samouka na Slovensku. Súbor objektov, ktorý vytvoril z&nbsp;recyklovaného materiálu z&nbsp;neďalekej skládky, je podľa Zuzany Janečkovej presvedčivým dôkazom jeho osobitého talentu, schopnosti žasnúť, hrať sa aj v&nbsp;neskorom veku a&nbsp;poeticky zasahovať do sveta okolo seba.