Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

Veľkú časť života bola nešťastná a neraz sa pohybovala na pokraji smrti. Česká herečka a speváčka Světlana Nálepková (62) nám v otvorenej spovedi priznala, že psychiku jej narušil vlastný otec. Alkoholik, násilník, hrdý komunista Ondrej Nálepka. Ako plukovník Československej ľudovej armády a brat hrdinu Sovietskeho zväzu, dôstojníka a partizánskeho veliteľa Jána Nálepku mal v totalitnom režime neobmedzené výsady a privilégiá. Hrubým spôsobom si ich uplatňoval aj vo vlastnej rodine.

„Bol agresívny, nevedel sa ovládať. Fyzicky napádal mamu a&nbsp;potom aj nás so sestrou. Mlátil nás hlava-nehlava a&nbsp;niekedy to bolo až na&nbsp;nemocnicu,“ priznala Světlana pre týždenník PLUS 7 DNÍ. Roky v&nbsp;neustálom strese a&nbsp;strachu jej spustili psychické problémy a&nbsp;pravdepodobne zapríčinili, že po&nbsp;dvoch rozvodoch dodnes nenašla stáleho partnera. V&nbsp;čase najväčšieho zúfalstva hľadala pomoc v&nbsp;regresnej terapii, tibetskej náuke, budhizme či joge. Pre očistu mysle cestuje pravidelne do&nbsp;Himalájí. „Keď otec zomieral, trápilo ma, že mi to nie je ľúto. Potom som si uvedomila, že víťazstvo je už len to, že som mu odpustila a&nbsp;necítim k&nbsp;nemu nenávisť.“

Korene Světlany Nálepkovej siahajú na&nbsp;východ. Matka bola česká učiteľka s&nbsp;ruskými predkami a&nbsp;otec vojenský dôstojník z&nbsp;východoslovenského mesta Smižany, ktoré leží neďaleko Spišskej Novej Vsi. „Keď vám poviem, kde sa zoznámili, budete sa smiať. Bolo to na&nbsp;koncerte Alexandrovovcov,“ spustila Světlana zvesela. Stretli sme ju počas Muzikálového festivalu Jozefa Bednárika v&nbsp;Brusne, kde uviedla vlastný šansónový recitál. Netajila, že trápenie, ktorým prešla, jej pomáha lepšie sa vcítiť do&nbsp;textov smutných piesní a&nbsp;interpretovať ich.

Rodičia sa po&nbsp;sobáši usadili v&nbsp;Prahe, kde sa narodila ona aj jej o&nbsp;päť rokov staršia sestra Tatiana. O&nbsp;ťažkom údele hovorí Světlana Nálepková otvorene. Len občas sa jej pri opisovaní hrôz zadrhne hlas. „Moji rodičia sa nikdy nemali stretnúť. Mama intelektuálka so vzťahom k&nbsp;umeniu a&nbsp;otec drsný vojak, ktorý chodil v&nbsp;uniforme. To predsa nemohlo fungovať,“ tvrdí rezolútne.

Drastické maniere si otec podľa dcéry priniesol z&nbsp;detstva. „Mal osem súrodencov. Ak niekto z&nbsp;nich niečo vyviedol, nikto nezisťoval, kto to bol. Dedo odpásal remeň a&nbsp;zmlátil všetkých. Tam sa deti museli biť, bolo to normálne,“ opisuje praktiky slovenskej rodiny, ako ich poznala z&nbsp;rozprávania otca. Do&nbsp;Smižian cestovala malá Světlana často. Starú mamu, bohužiaľ, nemala možnosť spoznať. „Zomrela ako päťdesiatročná na&nbsp;infarkt a&nbsp;po&nbsp;ôsmich deťoch načisto zodratá. Aj ona bola bitá,“ hovorí jej vnučka.

Na&nbsp;hodnosti plukovníka ľudovej armády si Ondrej Nálepka zakladal a&nbsp;uniformu nosil neraz aj v&nbsp;súkromí. Svoju nadradenosť prejavoval, najmä keď sa potúžil alkoholom. Matka vtedy zamykala dcéry do&nbsp;izby, no nie vždy to pomohlo.

„Raz, tesne pred tým, ako mal otec odcestovať do&nbsp;Bulharska, som ho stretla vo dverách. Práve som sa vrátila z&nbsp;divadelného festivalu v&nbsp;Prešove a&nbsp;počítala som s&nbsp;tým, že už nebude doma. Začal mi oplzlo nadávať a&nbsp;potom ma skolil na&nbsp;zem. Kopal ma do&nbsp;brucha, do&nbsp;hlavy, mlátil ma naozaj hlava-nehlava a&nbsp;ja som sa už ani nebránila. Na&nbsp;záver po&nbsp;mne ešte hodil nejakú lampu a&nbsp;odišiel z&nbsp;bytu. Po&nbsp;chvíli sa vrátil a&nbsp;ja som tam ešte stále ležala. Podal mi ruku a&nbsp;akoby nič mi povedal, tak sa maj a&nbsp;všetko bude dobré. O&nbsp;hodinu už o&nbsp;tom nevedel. Vytesnil to z&nbsp;hlavy,“ prezrádza umelkyňa, ako ju vlastný otec mučil.

Ondrej mlátil aj svoju manželku pani Nálepkovú. „Bol nepredstaviteľne žiarlivý,“ vysvetľuje dcéra dôvody. „Maminka sa ho bála. Dvakrát sa s&nbsp;ním chcela rozviesť, no sudca jej hneď povedal, aby nepočítala s&nbsp;tým, že dostane deti. Tak sa vrátila domov a&nbsp;radšej strpela bitku, ako by o&nbsp;nás mala prísť,“ spomína dcéra s&nbsp;horkosťou v&nbsp;hlase.

V&nbsp;roku 1989 sa v&nbsp;Československu zmenil politický režim, no už bolo neskoro. „So sestrou sme odišli z&nbsp;domu, ale mama s&nbsp;otcom ostávala. Nabádali sme ju, aby ho opustila, dokonca sme jej našli družstevný byt. Nemala na&nbsp;to silu. Žila v&nbsp;strašnom strese a&nbsp;denne mala ukrutné bolesti hlavy. Mala naozaj hrozný život, dnes je už po&nbsp;smrti,“ povzdychla si jej dcéra.

Světlana Nálepková sa dokázala výraznejšie otcovi vzoprieť koncom osemdesiatych rokov, v&nbsp;čase, keď sa u&nbsp;nás lámal politický režim. „Ako tvrdý komunista Nežnú revolúciu nedokázal uniesť. A&nbsp;nikdy sa nezmieril s&nbsp;tým, že ja som zmenu podporovala. Keď som počúvala Krylovho Bratříčka, vytrhol mi kazetu z&nbsp;magnetofónu a&nbsp;rozdupal ju. Keď som podpísala petíciu za&nbsp;prepustenie Václava Havla, vyhlásil, že som hanbou rodiny a&nbsp;že môj strýko, kapitán Ján Nálepka, sa v&nbsp;hrobe obracia. Kontrovala som, že by sa zachoval ako chlap a&nbsp;podpísal by to tiež. Vrcholom bolo, keď som podpísala petíciu Niekoľko viet. Keď na&nbsp;Hlase Ameriky čítali moje meno, otec skolaboval a&nbsp;odviezli ho do&nbsp;nemocnice so srdcovým záchvatom.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/svetlana-nalepkova-otcovi-tyranovi-kopal-ma-brucha-aj-hlavy-som-ani-nebranila" target="_blank" rel="noopener">Pozrite si aj FOTOGALÉRIU: Takto vyzerá tvár tyrana</a>

Otca si herečka prestala vážiť, keď raz ležal v&nbsp;nemocnici. „Nemohla som mu prísť na&nbsp;oči, tak ho išiel navštíviť manžel Michal Nesvadba, s&nbsp;ktorým som sa v&nbsp;tom čase rozvádzala. Predstavte si, že môj vlastný otec mu povedal, aby ma udal, pretože by som si zaslúžila, aby mi z&nbsp;politických dôvodov vzali dcéru. Nemala som o&nbsp;otcovi žiadne ilúzie, ale z&nbsp;tohto som sa dlho spamätávala. Bola to konečná. Potom dostal silnú žltačku, takže musel skončiť s&nbsp;pitím,“ konštatuje.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Posledné dni dožil Ondrej Nálepka v&nbsp;liečebni pre dôstojníkov. Světlana ho navštívila až v&nbsp;čase, keď zomieral. „Bola som za&nbsp;ním niekoľkokrát, ale už mu pichali morfium a&nbsp;bol mimo. Nemohúco tam ležal, nevnímal a&nbsp;ja som vedela, že koniec sa blíži. Snažila som sa navodiť si ľútosť a&nbsp;plakať, no nešlo mi to. Pripomínala som si niektoré spomienky z&nbsp;detstva, ako ma nosil na&nbsp;chrbte a&nbsp;ako sme boli pri mori, ale nič ma nedojalo. Ako som tam sedela, bola som rada, že aspoň necítim voči nemu žiadnu zášť alebo nenávisť. Už to bolo víťazstvo.“

Nezdravá atmosféra v&nbsp;rodine Světlanu Nálepkovú poznačila na&nbsp;celý život. „Otec hrá hlavnú úlohu aj v&nbsp;tom, že sa mi nedarí udržať žiaden vzťah. Nikdy som nezažila normálne fungovanie rodiny. Nikdy som nevidela, ako sa má správať pravý muž. Vždy som si myslela, že lásku si musím zaslúžiť. Moji partneri to dosť zneužívali. Robili mi rôzne veci nezlučiteľné s&nbsp;morálkou a, samozrejme, hlavne mi boli neverní. Podceňovali ma, počúvala som, že som ‚socka‘ a&nbsp;trčí mi slama z&nbsp;topánok. Mysleli si, že som od&nbsp;nich závislá a&nbsp;neopustím ich. Neraz to tak aj bolo. Všetko som ospravedlňovala, pretože som asi prahla po&nbsp;láske. Nevedela som, ako s&nbsp;tým pracovať.“&nbsp;

Dnes sa Světlana Nálepková cíti vraj zo všetkých stránok v&nbsp;pohode, ale, ako dodáva, „bol to náročný proces“. Trpela nízkym sebavedomím. „Zúfalá som stála pred otázkou, či skočiť z&nbsp;mosta alebo so sebou niečo spravím. Našťastie som zvolila druhú možnosť,“ hovorí. Začala navštevovať regresné terapie, vďaka ktorým dokázala spracovať veci a&nbsp;udalosti, ktorými prešla. „Asi po&nbsp;polroku pri­šla ponuka od&nbsp;brnianskeho hnutia Brontosaurus vycestovať do&nbsp;Himalájí. V&nbsp;teritóriu Ladak sa zaoberajú vzdelávaním detí a&nbsp;vraj, či by som ich nemohla učiť dramatické umenie. Súhlasila som a&nbsp;vzala so sebou aj neter.“

Žiaden komfort herečka nečakala, ale podmienky, ktoré tam našla, ju šokovali. „Bolo to príšerné. Nemohla som tam ani dýchať. Dvadsaťkrát denne mi tiekla z&nbsp;nosa krv, mala som zápal dutín, bolesti hlavy a&nbsp;popritom som musela učiť deti. Bez vody, toalety, so spacákom na&nbsp;zemi. Všade ploštice a&nbsp;blchy. Nikto vám nepomôže. Nie je tam telefón ani satelit. Buď to zvládnete, alebo nie. Už som sa videla, ako ma roznášajú supy. Našťastie sa mi podarilo dostať domov, kde ma hneď hospitalizovali s&nbsp;opuchom mozgu.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/ludia/svetlana-nalepkova-otcovi-tyranovi-kopal-ma-brucha-aj-hlavy-som-ani-nebranila" target="_blank" rel="noopener">Pozrite si aj FOTOGALÉRIU: Takto vyzerá tvár tyrana</a>

O&nbsp;Indii nechcela počuť ani slovo, no o&nbsp;štyri mesiace sa tam vrátila. „Uvedomila som si, že moja myseľ sa vďaka učiteľovi budhizmu a&nbsp;meditácie, s&nbsp;ktorým som sa tam zoznámila, uvoľnila a&nbsp;posunula. Musela som sa vrátiť, aby som si ešte zodpovedala nejaké otázky. Absolvovala som kurz budhizmu a&nbsp;seminár meditácie. Sama v&nbsp;stane som strávila päť dní v&nbsp;tichu, pričom osem hodín denne som len meditovala. Uvedomila som si, že je zbytočné zaoberať sa zbytočnými spormi a&nbsp;trápiť sa vecami, ktoré nejdú zmeniť.“