Bez nenávisti
Posledné dni dožil Ondrej Nálepka v liečebni pre dôstojníkov. Světlana ho navštívila až v čase, keď zomieral. „Bola som za ním niekoľkokrát, ale už mu pichali morfium a bol mimo. Nemohúco tam ležal, nevnímal a ja som vedela, že koniec sa blíži. Snažila som sa navodiť si ľútosť a plakať, no nešlo mi to. Pripomínala som si niektoré spomienky z detstva, ako ma nosil na chrbte a ako sme boli pri mori, ale nič ma nedojalo. Ako som tam sedela, bola som rada, že aspoň necítim voči nemu žiadnu zášť alebo nenávisť. Už to bolo víťazstvo.“
Nezdravá atmosféra v rodine Světlanu Nálepkovú poznačila na celý život. „Otec hrá hlavnú úlohu aj v tom, že sa mi nedarí udržať žiaden vzťah. Nikdy som nezažila normálne fungovanie rodiny. Nikdy som nevidela, ako sa má správať pravý muž. Vždy som si myslela, že lásku si musím zaslúžiť. Moji partneri to dosť zneužívali. Robili mi rôzne veci nezlučiteľné s morálkou a, samozrejme, hlavne mi boli neverní. Podceňovali ma, počúvala som, že som ‚socka‘ a trčí mi slama z topánok. Mysleli si, že som od nich závislá a neopustím ich. Neraz to tak aj bolo. Všetko som ospravedlňovala, pretože som asi prahla po láske. Nevedela som, ako s tým pracovať.“
Konečne sa našla
Dnes sa Světlana Nálepková cíti vraj zo všetkých stránok v pohode, ale, ako dodáva, „bol to náročný proces“. Trpela nízkym sebavedomím. „Zúfalá som stála pred otázkou, či skočiť z mosta alebo so sebou niečo spravím. Našťastie som zvolila druhú možnosť,“ hovorí. Začala navštevovať regresné terapie, vďaka ktorým dokázala spracovať veci a udalosti, ktorými prešla. „Asi po polroku prišla ponuka od brnianskeho hnutia Brontosaurus vycestovať do Himalájí. V teritóriu Ladak sa zaoberajú vzdelávaním detí a vraj, či by som ich nemohla učiť dramatické umenie. Súhlasila som a vzala so sebou aj neter.“
Žiaden komfort herečka nečakala, ale podmienky, ktoré tam našla, ju šokovali. „Bolo to príšerné. Nemohla som tam ani dýchať. Dvadsaťkrát denne mi tiekla z nosa krv, mala som zápal dutín, bolesti hlavy a popritom som musela učiť deti. Bez vody, toalety, so spacákom na zemi. Všade ploštice a blchy. Nikto vám nepomôže. Nie je tam telefón ani satelit. Buď to zvládnete, alebo nie. Už som sa videla, ako ma roznášajú supy. Našťastie sa mi podarilo dostať domov, kde ma hneď hospitalizovali s opuchom mozgu.“
Pozrite si aj FOTOGALÉRIU: Takto vyzerá tvár tyrana
O Indii nechcela počuť ani slovo, no o štyri mesiace sa tam vrátila. „Uvedomila som si, že moja myseľ sa vďaka učiteľovi budhizmu a meditácie, s ktorým som sa tam zoznámila, uvoľnila a posunula. Musela som sa vrátiť, aby som si ešte zodpovedala nejaké otázky. Absolvovala som kurz budhizmu a seminár meditácie. Sama v stane som strávila päť dní v tichu, pričom osem hodín denne som len meditovala. Uvedomila som si, že je zbytočné zaoberať sa zbytočnými spormi a trápiť sa vecami, ktoré nejdú zmeniť.“
