Vchod zahádzaný lístím, okná zaistené okenicami so zámkami a steny, ktoré by vedeli rozprávať. Už len to odkazuje na zašlú slávu Zbojníckej koliby v Tatranskej Lomnici. Za socializmu sa vnútri veselili červení pohlavári i nemeckí penzisti. V divokých deväťdesiatych rokoch ju obchádzali hrubokrkí páni a Vladimír Bachleda sa v nej bol najesť - krátko predtým, než ho uniesli a mafiánsky bos Mikuláš Černák ho zlikvidoval.

Nápis na najstaršej a legendárnej kolibe vo Vysokých Tatrách rokmi iba nepatrne vybledol. Stále je ukrytá pod stromami, len na skok od prepychového Grandhotela Praha. Posledné desaťročia jej lesk postupne slabol, až vlani definitívne zmenila majiteľa. V Tatranskej Lomnici sa nejaký čas šepká, že o turistický klenot sa zaujímal Vladimír Kobielsky (45). Oficiálne však kolibu nezískal, podľa katastra sa jej spoluvlastníkmi stali hercovi svokrovci.

S pohnutou históriou

Niekoľko nehnuteľností v Bratislave, apartmán na Floride a teraz sídlo v Tatrách? V prípade Vladimíra Kobielskeho by to neprek­vapilo. Je známy tým, že ako jeden z mála hercov by sa vedel uživiť aj mimo brandže. Zvlášť vo sfére realít bol vždy doma - v minulosti do nehnuteľností investoval a zhodnocoval ich. Ak by sa rovnaký scenár zopakoval v Tatrách a s príbuznými zveľadil tamojší klenot, domáci by neboli proti. Lebo rozprávať príbeh Zbojníckej koliby znamená načrieť do bohatej histórie  Vysokých Tatier.

Ešte koncom 19. storočia stála na tom mieste vila šľachtickej rodiny z Budapešti. Ako jedna z mnohých v širokom okolí. Keď sa totiž vplyvný gróf Hohenlohe začal v Tatrách rozpínať, uhorská vláda rozparcelovala tamojšie pozemky a za symbolickú sumu ich predávala svojej aristokracii. Z obavy pred bohatým Nemcom začali vo veľhorách rásť letohrádky ako huby po daždi. „V jednej vile z roku 1893 bývam, postavili ju z takého kvalitného materiálu, že doteraz je v perfektnom stave,“dozvedáme sa od miestneho v Lomnici. Ibaže svoje dokonalé tehlové vily vykurovali aristokrati nedokonalou technológiou. Pre zle utesnené komíny mnohé vyhoreli vrátane tej, ktorá uvoľnila miesto budúcej kolibe.

Už sa nevie, kde sa nápad zrodil, ale vedenie socialistického podniku Interhotely Tatry ho dotiahlo do dokonalosti. Niekedy v šesťdesiatych rokov chcelo spestriť služby hotelovým hosťom. Hneď v susedstve Grandhotela Praha teda v marci 1967 vybudovali tradičnú kolibu. Od začiatku ju nazývali Zbojnícka. „Hovorilo sa, že cez letnú sezónu zarábala viac než hotel,“rozpráva Magdaléna Hančová, chodiaca tatranská encyklopédia. V Grandhoteli Praha pracuje už od roku 1977 a s rozžiarenými očami spomína, ako s kolegami v kolibe neraz sami posedeli. Podobným akciám sa dnes hovorí teambuilding.

Atmosféru v ľudovej reštaurácii opisuje pani Hančová do posledných detailov. S vášňou a nostalgiou za dávnymi časmi. „Uprostred mali otvorený oheň, kde pálili drevné uhlie. Stále grilovali kurence a každý, kto išiel okolo, musel pre šíriacu sa vôňu vojsť dnu - lebo mu to nedalo. Dovážali sudové vína z rôznych častí Slovenska a kombinácia pečené kurčatá, víno a cigánska hudba, ktorá tam každý večer hrala, bola úžasná.“

S kravatami od papalášov

Dušu podniku podľa pamätníčky zaisťovali čašníci. Vždy odetí v krojovaných nohaviciach, košeliach a vestách. „Personál, ktorý v kolibe robil, bol na to ako stvorený. Najprv im šéfoval Martin Fris a keď odišiel do dôchodku, vedúcim sa stal Tono Geleta. A ten bol fantastický. Vedel spievať, žartovať, každému sa prihovoriť. A tak viedol všetkých čašníkov, boli zohratá partia. Na privítanie podávali silný bylinkový čaj zaliaty liehom. A ako ho niesli hosťovi, zapálili ho a strieľali z pušiek. To bolo naozaj efektné.“

FOTO slávnej koliby, ktorú kúpila Kobielskeho rodina, TU

Rituály vymýšľal kreatívny personál pre pánov aj dámy. „Chytili do rúk sadzu z komína a dievčaťu, ktoré sa tam bavilo, označkovali líca so slovami - aká si pekná, máš červené líčka. Alebo keď muž prišiel do koliby v kravate, hneď mu ju odstrihli. Potom sa hrdili kravatami od mnohých papalášov, neviem, či tam nie sú zavesené na stene doteraz,“ dopĺňa pani Hančová, ktorá by mohla písať knihu o cestovnom ruchu vo Vysokých Tatrách. „Čašníci stále niečo vystrájali. Hrali na heligónke, tancovali na stole. A hostia mohli tancovať s nimi a vyblázniť sa do sýtosti. Mnohí, aj vládne a zahraničné delegácie, stadiaľ odchádzali nadšení. Nemecké skupiny, väčšinou dôchodcovia, boli potom vždy plní energie. Vo Vysokých Tatrách to bol unikát.“

Pokračovanie na ďašlej strane.